|
Spomienkové stretnutie, 15. október 2011, Pezinok
V Kaplnke sv. Lukáša v Psychiatrickej nemocnici Philippa Phinela
v Pezinku sa 15. októbra konala svätá omša pri príležitosti sviatku jej patróna, sv. Lukáša.
V tomto roku bola výnimočná tým, že po 51 rokoch nemocnicu navštívila rehoľná sestra Nonnáta Katarína
Vŕbová, posledná žijúca z komunity sestier vincentiek, ktoré v nemocnici pracovali v rokoch
1940 – 1960. Jej príchod bol súčasťou spomienkového stretnutia na pôsobenie Dcér kresťanskej lásky
v psychiatrickej nemocnici a ich násilné vyvezenie v júli 1960, ktoré pripravila Konfederácia
politických väzňov Slovenska – Oblastná organizácia Malokarpatská so sídlom v Pezinku. Začalo sa
sv. omšou, ktorej hlavným celebrantom a kazateľom bol Mons. Ľudovít Baláži. V homílii citoval
spomienky dnes už nežijúcich sestier z Pezinka, o ich šikanovaní ale aj o ich vernosti Bohu a
Cirkvi, keď vytrvalo odmietali ponuky zostať pracovať v nemocnici, ak sa zrieknu rehoľného rúcha. Po sv. omši ň
nasledovali svedectvá prítomných rehoľných sestier. Svedectvo s. Nonnáty Vŕbovej sa stretlo s veľkou
odozvou u prítomných, ktorí jej kládli otázky o ťažkej práci s duševne chorými ľuďmi,
o liečení väznených kňazov v nemocnici (aj blahoslaveného biskupa Vasiľa Hopka, ktorý si podľa
s. Nonnáty v nemocnici odpočinul od utrpenia vo väznici, keď sa tam nervovo zrútil), ako aj o ich
vyvezení z nemocnice do centralizačného kláštora v Kláštore pod Znievom, ktorý bol v dezolátnom
stave a nemal ani okenné výplne a ťažkých prácach v mraze na štátnych majetkoch, kde ich prekvapení
okoloidúci fotografovali (dokonca aj z lietadiel) a tieto snímky o utrpení rehoľných sestier na
Slovensku sa dostali aj do zahraničných médií. S. Nonnáta spomínala aj na riaditeľa nemocnice
prof. Karola Matulaya, ktorí sa zaslúžil o príchod sestier do nemocnice, ale tiež z nej musel
odísť, keďže bol praktizujúcim katolíkom. Práve on dal S. Nonnáte prezývku Katarína podľa svojej dcéry a
tak si dodnes pamätajú starí zamestnanci nemocnice.
Svedectvo o vyvezení z nemocnice v Martine a šikanovaní
zo strany štátnej zmocnenkyne P. Kardošovej v charitnom domove v Pezinku predniesla
s. Notburga Galbavá, ktorá odtiaľ chodievala v nedeľu popoludní do psychiatrickej nemocnice, kde si
u sestier na röntgenovom oddelení vyrábala sväté obrázky. Sestra Jarmila Homolková si zaspomínala
na vyvezenie z nemocnice v Levoči, odsúdenie a uväznenie pretože sa venovala tajným rehoľným
kandidátkam. Napokon sa jej podarilo vycestovať do zahraničia a pôsobila ako misionárka v Burundi a napokon
v komunite slovenských sestier Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Prihovorila sa aj
bývala veľvyslankyňa SR pri Svätej Stolici pani Dagmar Babčanová a rodák z Pezinka - Cajly don Štefan
Šilhár SDB, ktorý utiekol do zahraničia za kňazstvom presne pred 60 rokmi a pôsobil ako vysokoškolský pedagóg a
dlhoročný sprievodca pútnikov v Ríme. Na záver pacienti nemocnice odovzdali dar – obraz Panny Márie
Trnavskej pani Genovéve Líškovej, kostolníčke nemocničnej kaplnky a bývalej ošetrovateľky, ktorá pracovala spolu
s rehoľnými sestrami a po 51 rokoch sa stretla so s. Nonnátou. Srdečné stretnutia po dlhých
rokoch pokračovali na pohostení, ktoré v nemocničnej jedálni pripravilo riaditeľstvo nemocnice.
Stretnutia sa zo zdravotných dôvodov nemohol zúčastniť saleziánsky kňaz
a organizátor útekov klerikov do zahraničia don Ernest Macák, ktorý po uväznení predstieral duševnú chorobu
2,5 roka, vďaka čomu ho premiestnili do psychiatrickej nemocnice v Pezinku, kde si veľa vytrpel od
spolupacientov a pri elektrošokoch a napokon ho prepustili do domáceho liečenia.
Peter Sandtner
|
