Konfederácia politických väzňov Slovenska
Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner), 0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
Hlavná stránka | Časopis | Organizačná štruktúra | Dokumenty | Pozvánky | Fotoreportáže | Darujte 2%

 

Naše svedectvo 5/2018 (september – október), ročník 19, ISSN 1335-9606

Portrét čísla
Príbeh Karola Hetteša
/ Erika Valentová, Nina Mališová


Svedectvá

Príbeh Emila Rúčku
/ Nina Brziaková, Matej Pospíšil
Dôležité je nestratiť vieru
/ Anton Mudrončík
Boli sme nahraditeľní otroci
/ Michal Roľko
Veril, že bude kňazom
/ Michal Roľko
František Fábry
/ Matej Harvát

Spravodajstvo KPVS
Naši jubilanti
Odišli od nás
Oznamy

 

 

Z uverejnených článkov vyberáme:




Portrét čísla

Príbeh Karola Hetteša

Erika Valentová, Nina Mališová


     Pán Karol Hetteš sa narodil 7. 2. 1930 v Trstíne. Otec sa volal Ondrej Hetteš a narodil sa v roku 1892, matka Štefánia bola narodená v roku 1902. Otec bojoval počas 1. svetovej vojny v Čiernej Hore. Starý otec mal maďarský pôvod a bol richtárom. Jeho rodina žila len z hospodárstva, vlastnili 6 kusov dobytka a niekoľko koní. Karol Hetteš skončil len základnú školu a od 14 rokov pracoval s otcom, bolo sa treba postarať o kone a dobytok. „V roku 1945 som už pracoval s otcom, vtedy som mal 14 rokov. Robili sme na roli – kone, dobytok.“ Mal 4 súrodencov. Otec bol miestny poľnohospodár. Keď bolo v roku 1949 v Trstíne založené družstvo, vložil tam 5000 korún. Takto sa ľudia poskladali a zaplatili spolu 110 000 korún za traktor. Každý mal tiež dostať určitý podiel v chotári, rodina Hettešovcov mala mať 10 ha. Pri násilnom združstevňovaní v roku 1950 sa otec nášho pamätníka postavil voči režimu a odmietol odovzdať traktor, pretože tvrdil, že komunisti klamú a traktor si obyvatelia Trstína poctivo zaplatili. Týmto činom bol po troch dňoch po tomto incidente odvezený do Trnavy, bol vo vyšetrovacej väzbe 2 týždne, pričom nikto z rodiny nevedel, čo sa s ním deje, pretože sa s ním nedalo skontaktovať. Náš pamätník spomína na tieto 2 týždne ako na týždne plné strachu a obáv z toho, kde je a čo robí jeho otec. Po 2 týždňoch sa rodina dozvedela správu, že otec bol dočasne zadržaný až do súdneho procesu. Dňa 15. decembra 1950 bol odsúdený na 5,5 mesiaca bezpodmienečne, uväznený bol v Trnave. Karol ako jeho syn musel zaplatiť 5200 korún za stravu a ubytovanie vo väzení pre svojho otca. Z väzenia sa Ondrej Hetteš vrátil 15. marca 1951. Po príchode z väzenia bol otec chorľavý a jeho zdravotný stav sa neustále zhoršoval. Dňa 13. 5. musel dokonca podstúpiť operáciu v Bratislave, ktorá rodinu stála 10 000 korún, pretože mu lekári diagnostikovali embóliu pľúc. Po operácii sa však jeho zdravotný stav veľmi nezlepšil a na následky embólie krátko po operácii zomrel. Karol spomína na smutný okamih, keď išiel niekoľko dní po návrate z nemocnice zobudiť svojho otca. „Tato, vstávaj, ja pôjdem dnes do hôr kamarátovi po drevo.“ Otca už nikdy nezobudil, zomrel na následky embólie a silné kôrnatenie ciev. Tieto zdravotné problémy boli spôsobené jeho pobytom vo väzení v Trnave. V tomto čase mal Karol len 21 rokov. Otec zomrel vo veku 59 rokov a matka sa dožila len 47 rokov.

     Ešte v rok smrti otca prišiel Karolovi povolávací rozkaz. Bolo to 1. októbra 1951. Mal narukovať do Libavej. Strávil tam 19 dní. Po príchode do Libavej nevedel, čo s ním bude. Ubytovali ho aj s ostatnými mužmi do veľkej haly, kde bola zima, pretože sa tam nekúrilo. Pri príchode musel každý muž odovzdať všetky vychádzkové šaty a presťahovať sa. Karol spomína, ako mu bolo do plaču, pretože bol zvyknutý žiť s rodičmi v teple domova a zrazu nemal nič, ani vlastné šaty. Rozkaz znel jasne. Presťahovať sa. Všetci muži išli pešo z Libavej do Domašova nad Bystřicí. Tam bola stanica, kde boli naložení do nákladných vagónov, v každom vagóne po 15 mužov. Cestovali takto celú noc. Ráno dorazili na stanicu v Orlovej. Ich nadriadení im povedali, že sú v Ostrave. Okolo obeda sa začal ozývať v mužoch aj hlad, avšak jedlo nedostali. Okolo obeda prišli na Stalingrad, čo bolo učňovské stredisko. Boli tam všetci učni – baníci. Karol tu strávil 21 dní, potom bol prevezený do kasární do Petřvaldu, kúsok od Orlovej. Neďaleko kasární bola šachta, presnejšie Důl Evžen (neskôr Důl ČS pionýr). Karol Hetteš slúžil v 6. rote. Náš pamätník si živo spomína na 22. október, keď začali fárať. Bolo to pre neho niečo hrozné. Každý dostal do rúk fáračku a musel robiť. Pracovalo sa v 600-metrovej hĺbke. Toto trvalo mesiac, každý deň sa dochádzalo zo Stalingradu. Pracovali tu aj vojaci, ktorí to robili dobrovoľne a dostávali normálne platy ako zamestnanci. Karol nedostával ani tretinu z ich platu, pričom musel pracovať rovnako. 25. novembra 1953 mal odísť do civilu, ale neodišiel, pretože nemal vyhovujúci kádrový posudok. V jeho posudku stálo, že otec podporoval protištátnu činnosť. Nemal inú možnosť len podpísať brigádu na rok. Podpísal na jeden rok, ale ostal tam takmer dva roky. Jeho plat sa pohyboval od 5000 do 6000 korún, avšak po zmene meny v roku 1953 začal zarábať len 3500 korún v hrubom. Zarobené peniaze dostával na vkladnú knižku, ktorú mu neskôr zobrali a svoje ťažko zarobené peniaze nikdy nevidel.

     Skúšky na baníka mal náš pamätník urobené už ako vojak. Pracoval na razení hlavných tried. Spomína na Lojza Jurkáčka, ktorý pochádzal z Jakubova pri Malackách. Bol v kláštore 3 roky, potom bol odvezený do Orlovej na práce v lomoch a baniach. Počas pobytu sa Karol zoznámil aj s jedným z banských dozorcov, tzv. štajgrom. Volal sa Karlík Paloncy. Stali sa z nich dobrí kamaráti a preto dostával od neho vždy dobrú robotu. Tiež pracoval aj s Jozefom Babiakom z Hontianskych Nemiec. Spomína aj na Matúša Horvátha z Paderoviec, ktorého sestra bola mníška a taktiež pracoval nedobrovoľne v bani.

     Hneď prvá nespravodlivosť, ktorá sa nášmu pamätníkovi stala, bolo, že ani nevedel, že ide do PTP. Spomína na hrozný výcvik, ktorým si musel prejsť. Učili ich vpravo v bok, vľavo v bok. Stále dookola. Na Libave boli ubytovaní v dvoch halách, bolo ich tam 250. Kúriť bolo dovolené len dve hodiny denne, pričom začať sa muselo vždy o 10:00. Kuchyňa bola poľná, stoly boli vonku omrznuté. V radoch stáli každý so svojou šálkou, do ktorej dostali čiernu kávu. Bola taká zima, že po chvíli bola studená. Jeden deň dostali školenie, bolo im povedané, že lampy, ktoré dostali, sú ich oči v bani a nemôžu ich za žiadnu cenu stratiť. Ak by ich rozbili, nedostali by sa z bane von. Karol pracoval týždeň za sprievodu starých, skúsenejších baníkov. V jeho spomienkach navždy ostanú 45 centimetrové sloje, ktorými sa musel plaziť. Videl množstvo úrazov, ktoré sa stali pri nebezpečnej práci v baniach. Na vlastné oči videl, ako na jedného z baníkov spadol komín a zlámal mu nohu. Každý deň mali doobeda aj poobede cvičenie. Zbraň nikdy ani nevideli, len stále vpravo v bok, vľavo v bok. Pracoval na rôznych miestach. Spomína na strašné podmienky pri práci na šachte v Petřvalde, kde sa bývalo v starých barakoch, v ktorých bola zima a ploštice. Toto neľudské zaobchádzanie, nútená práca proti jeho vlastnej vôli sú stále jedny z jeho najhorších životných spomienok. Pracovalo sa 8 hodín denne, za každého počasia a niekedy aj v nedeľu. Nikto nechcel pracovať v nedeľu a tak musel z radu vystúpiť každý tretí a ten mal ísť pracovať. Vstávalo sa ráno o 5-tej hodine. Raz začas boli povolené vychádzky. Za dva roky bol Karol 3- krát doma v Trstíne. Okrem cvičení a práce boli povinné 4 -krát za týždeň aj politické školenia. „Hovorili nám, že sme sprostí, že si nás tam môžu držať koľko chcú, preveria si nás a my s tým nič neurobíme.“ Tvrdili im, že ich prevychovávajú, pretože to potrebujú. „To bývalo v kasárňach v Orlovej. Oni nás prevychovávali. Bol tam aj taký, ktorý mal dokončené 3 semestre medicíny. Ľudo Hubík napríklad hrával v divadle. Čičo Čermák mal v Bratislave veľkú likérku. Všetko to boli moji kamaráti.“

     V októbri roku 1954 sa pán Hetteš oženil. S manželkou sa poznali už aj pred odchodom. Sľúbil jej, že bude preč maximálne rok. Nakoniec strávil v baniach takmer dva roky. Manželka bola vedúca predajne, on po návrate domov pracoval ako šofér v kameňolome. Obidvaja však dostali hodinovú výpoveď. Nemohol sa nikam odvolať, bol zúfalý. Kým bol preč, jeho sestra všetko rozpredala. Peniaze, ktoré mu ostali, vložil do družstva a kúpil živý inventár. Ani po návrate do civilu nebol jeho život jednoduchý. „Ťažký život som mal, všade mi vykrikovali, že môj otec bol kulak a bol proti štátu a vykorisťoval pracujúcich ľudí, ale my sme nezamestnávali ľudí. Nás bolo 5 detí a žili sme len z hospodárstva.“ V roku 1969 začali s manželkou svojpomocne stavať dom v Trstíne, v ktorom žijú doteraz.

     Okrem nášho pamätníka trpeli touto nespravodlivosťou aj jeho deti a rodina. Dcéra Mária sa narodila 9. apríla v roku 1969, vyštudovala strednú školu so zameraním na zahraničný obchod, naučila sa aj po nemecky. Po skončení štúdia odišla do Prahy na Ministerstvo zahraničných vecí. Mala ísť pracovať do Nemecka, ale vďaka kádrovému posudku z obce sa tam nedostala. Pracovala aj v Trnave, v Bratislave v Slovenskej sporiteľni. Prepustili ju po troch mesiacoch. Najstarší syn Dušan sa narodil v roku 1956 a pracoval ako čašník. Smutnou udalosťou v živote nášho pamätníka bola smrť syna Ľuboša vo veku 21 rokov, narodený bol v roku 1960. Najmladší syn Mirko sa narodil v roku 1972. Spolu mal teda pán Hetteš troch synov a jednu dcéru. V súčasnosti žije pán Hetteš s manželkou v Trstíne, najstarší syn Dušan žije v Trnave s manželkou Alenou a už je na dôchodku. Dcéra Mária žije v Rakúsku. Len prednedávnom oslávili Hettešovci 60. výročie svadby. Obaja sú aj napriek svojmu pokročilému veku veľmi vitálni a milí. Sme vďačné za naše stretnutie s pánom Hettešom, ktorý aj napriek svojim ťažkým životným osudom nestratil úsmev na tvári a radosť zo života.

Študentská práca z projektu Eustory







Karol Hetteš