Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 5/2011 (september - október), ročník 12, ISSN 1335-9606
Myšlienka čísla (T. Halík)
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: so Soňou Gyarfašovou, redaktorkou Slovenského rozhlasu R. D.: Už niekoľkokrát som mal príležitosť vidieť vás s mikrofónom v ruke na našich podujatiach v Bratislave, v Trenčíne a naposledy v Leopoldove pri príležitosti pietnej spomienky na politických väzňov väznených v tejto povestnej väznici. Patríte ku generácii, ktorá nezažila komunistickú diktatúru. Ako ste sa vlastne dostali k téme "politickí väzni"? S. G.: K politickým väzňom som sa dostala cez pána Srholca. Už v detstve som o ňom veľa počula od svojich krstných, ktorých sobášil v roku 1973, v čase, keď mohol krátko pôsobiť ako kňaz. Chcela som ho teda spoznať aj osobne. Prvou príležitosťou bola reportáž v jeho ubytovni Resoty, kde pomáha ľuďom bez domova. Najviac ma však zaujalo, keď sme sa spolu rozprávali o jeho vlastnom osude, o jáchymovských lágroch a o jeho práci pre Konfederáciu politických väzňov. A tak som sa krátko na to vybrala s mikrofónom aj na slávnosť k 20. narodeninám vašej organizácie. Tu som osobne spoznala aj ďalších zaujímavých ľudí - pána Noskoviča, pána Mráza, českého väzňa Augustína Bubníka, vás či pani Dorotu Kravjanskú. Odchádzala som plná dojmov a rozprávala o týchto rozhovoroch ešte dlho aj mojim priateľom. Už vtedy som si povedala, že táto téma si zaslúži viac ako jednu reportáž. A tak sme v apríli, tématicky ku Dňu nespravodlivo stíhaných, pripravili v rozhlase reláciu Príbeh na týždeň, kde si poslucháči mohli vypočuť každý deň príbeh jedného z politických väzňov. Osudy politických väzňov sme potom začali prinášať pravidelnejšie - vo vysielaní sa objavil jeden každý druhý či neskôr každý týždeň. Ak by som mala povedať, čo ma na týchto príbehoch zaujalo, sú to konkrétni ľudia, s ktorými som sa stretla. Možno ma ale tiež ako mladého človeka vnútorne pobúrila tá nespravodlivosť - že za to, čo sa stalo, nikto nenesie zodpovednosť a že sa o tejto téme ani veľmi nehovorilo, akoby sa to celé prešlo len s taktným mlčaním. Osudy bývalých politických väzňov sa potom stali pre mňa jednou z tém, pri ktorej som našla zmysel našej novinárskej práce. Tá by nemala byť len o tom, čo sa stalo včera, dnes, pred hodinou. Nič nie je staršie ako včerajšie noviny. Novinárčina by mala byť podľa môjho názoru nadčasová a prinášať aj hodnoty. A tiež upozorňovať na to, čo v našej spoločnosti nie je v poriadku - venovali sme sa preto vo vysielaní aj tomu, ako dôstojne odškodniť bývalých politických väzňov - tak ako to prebehlo v Nemecku, Poľsku alebo nedávno v Česku. Je smutné, že u nás majú páchatelia stále vyššie dôchodky ako ich obete. Aj o tomto je potrebné hovoriť, aj k tejto téme sa chceme ešte vo vysielaní vrátiť. R. D.: Dozvedel som sa, že nahrávate aj životné príbehy ľudí, ktorí vo väzeniach, resp. na Jáchymovsku strávili niekoľko rokov života. Ktorý z týchto príbehov vás najviac zaujal? Je medzi nimi aj taký, ktorý považujete za obzvlášť nespravodlivý a krutý? S. G.: Každý príbeh, ktorý som si mala možnosť vypočuť, sa ma dotkol. Za každým som videla konkrétneho človeka s jeho snami a túžbami. Nevedela by som sa preto rozhodnúť pre jediný. Pri týchto rozprávaniach však človeka zamrazí často. Ako naposledy v Leopoldove, kde som pri prehliadke väzenia nahrávala rozhovor s českým politickým väzňom Milanom Nerádom. Odsúdili ho ako 26-ročného mladíka a na slobodu vyšiel až po štrnástich rokov, ako 40-ročný muž. Napriek tomu nemal v sebe tento pán ani štipku hnevu, hovoril o všetkom vyrovnane, s pokojom a pokorou. Až som sa pýtala sama seba, kde tento človek berie takú silu. Zvláštne pocity som mala, keď sme si v Jáchymove pozerali zvyšky tábora Svornost. Aj keď veľa stôp už zmizlo, sú tu len zvyšky ostnatého drôtu či rozhľadne pre ostreľovača, tá atmosféra tu zostala stále ponurá. O to silnejšie bolo prísť sem priamo s politickými väzňami, ich deťmi, vnúčatami - pán Noskovič, ktorý tu bol ako väzeň, nám svojimi spomienkami vtedy oživil obraz tohto miesta. Napríklad hovoril o "mauthausenských schodoch", kde pri úteku zastrelili dvoch väzňov a ich mŕtve telá priviezli na láger. Tam okolo nich chodili väzni, ich kamaráti. To sú veci, ktoré dnešnému človeku prídu až nepredstaviteľné. Ktosi raz napísal, že ak bol Jáchymov peklom, presne sa vie, kde v tejto sústave sídlil Lucifer - bola to tamojšia Veža smrti. Celkom to vystihuje, ako na mňa zapôsobila táto Veža smrtiacich lúčov, kde väzni drvili uránovú rudu bez akýchkoľvek ochranných pomôcok a vdychovali všetok prach. Vlani som mala možnosť robiť rozhovor s dvoma pamätníkmi, ktorí ju prežili - s vtedy 91-ročným dôstojným pánom Justínom Beňuškom a 96-ročným Karolom Hýroššom. Pán Beňuška si živo spomínal, že od tohto prachu v zime všetok sneh v okolí v priebehu pár minút ošedivel. Pán Hýrošš, ktorý pracoval priamo na veži, hovoril o tom, že jediným bezpečnostným opatrením bolo, že im dali vypiť liter mlieka. Spomínal si aj na svojho priateľa, kňaza Ferka Baču, ktorému sa tam urobila na nohe škaredá rana. Obával sa, že je to rakovina, no všetci priatelia ho utešovali, že to iste bude v poriadku. Po tom, čo Ferka Baču prezrel lekár, ho však skutočne pustili na slobodu a pán Hýrošš sa dozvedel, že jeho priateľ krátko na to na slobode zomrel. Obaja mi vraveli, že takto to s chorými robili vždy - prepustili ich a nikto nikdy nezistil, koľko ľudí zomrelo na takéto následky na slobode. Zaujímavé bolo vypočuť si o všetkom aj z druhej strany - na Pochode slobody z bratislavského Devína do Devínskej Novej Vsi, na miestach, kde kedysi stála železná opona, sa mi raz podarilo nahrať polemiku s človekom, ktorý cez železnú oponu utekal a s človekom, ktorý túto železnú oponu strážil. Politický väzeň Ivan Pavol Schulcz, ktorý chcel ujsť z Československa, a pohraničník Mikuláš Tóth si povedali toho zoči-voči veľa a po vyše päťdesiatminútovom rozhovore to pán Schulcz uzavrel: Tragédiou je, ako mohol niekto vymyslieť taký systém a taký režim, ktorý postavil človeka proti človeku. R. D.: Viacerí novinári sa sťažujú, že rozhovory s bývalými politickými väzňami bývajú ťažké, že neradi spomínajú na toto obdobie svojho života a pri rozprávaní sa neraz aj rozplačú... Máte aj vy podobnú skúsenosť? S. G.: Aj ja sa často stretávam s reakciami mojich priateľov či kolegov, ktorí sa ma zvedavo pýtajú: "Nie je to trošku deprimujúce či smutné, keď spracovávaš témy o ľudskom utrpení a bolesti?" Nemyslím si to, pretože ja v týchto príbehoch vidím predovšetkým príbehy ľudí, ktorí dokázali aj to ťažké a bolestné vo svojom živote premeniť na dobré. Ľudia, s ktorými som mala možnosť osobne sa stretnúť a porozprávať sa o ich osude, napriek zložitým momentom v ich živote naň nezatrpkli či nezanevreli, dokázali si zachovať povestný nadhľad a často i humor. Keď som nedávno robila rozhovor s biskupom Dominikom Kaľatom, ktorý si prežil väznenie a emigroval po neúspechu pražskej jari do zahraničia, o väzení ani veľmi nehovoril, zato nadšene spomínal svoje pôsobenie medzi našimi krajanmi v Nemecku. Alebo pani Františka Muziková, v ktorej rozprávaní o väzení boli v každom slove prítomné spomienky na blízke priateľky - napríklad Annu Mojtovú, ktoré jej vtedy pomáhali. Priateľstvá, ktoré sa vtedy vo väzení vytvorili, boli také silné, že pretrvali až do dnešných dní. Zapôsobil na mňa aj už spomínaný 96-ročný dôstojný pán Karol Hýrošš, ktorý bol odsúdený na 12 rokov a prešiel jáchymovskou Vežou smrti aj leopoldovským väzením. Na rozhovor som prišla vtedy vážna a citlivo som zvažovala každú otázku, keď on celú túto situáciu veselo odľahčil: "Veď sa ma už konečne opýtajte ako takého starého človeka, čomu vďačím za svoj vysoký vek!" Práve to sa mi páči na politických väzňoch, na ľuďoch, s ktorými som sa stretla, že je v ich príbehoch veľa pekného a ľudského. A nechcem pri našich rozhovoroch zachádzať do tých najtemnejších zákutí, ak o nich človek nechce sám hovoriť. Niekedy akoby však tieto veci samé vyplynú z rozhovoru. Napríklad kňaz Justín Beňuška takto začal hovoriť aj o neľudských spôsoboch vyšetrovania, ktoré si zažil v 50-tych rokoch v leopoldovskom mlyne. V každom prípade by okrem historickej stránky mali mať tieto rozhlasové príbehy aj inú rovinu - mali by vystihnúť konkrétneho človeka. Hovoriť nielen o tom, čo mu zasiahlo do života, ale tiež o tom, ako sa s tým dokázal vyrovnať. Vážim si dôveru ľudí, ktorí sa nám rozhodli povedať o svojom príbehu. A chcem sa touto formou poďakovať aj historikovi Petrovi Sandtnerovi, ktorý nám novinárom pri týchto rozhovoroch v mnohom pomáha. R. D.: Zaujímajú poslucháčov vaše reportáže? Nehovoria vám, že treba myslieť na budúcnosť a minulosť nechať odpočívať v pokoji? S. G.: Iste sú stále ľudia, pre ktorých nie je toto pripomínanie veľmi pohodlné. Možno vás teraz prekvapím, ale za celý ten čas, ako v rozhlase prinášame naše príbehy či reportáže, som sa s vyložene negatívnou reakciou nestretla. Myslím si, že to súvisí aj s tým, čo som už spomenula, že tieto životné príbehy obsahujú v sebe kus pekného, dobrého, ľudského. Veľa reakcií od poslucháčov nás potešilo. Napríklad, keď sme v vlani v apríli odvysielali Príbeh na týždeň o politických väzňoch, čo bola vlastne taká prvá väčšia lastovička. Ozval sa nám vtedy poslucháč, že je rád, že sa o týchto témach hovorí a či môžeme tieto príbehy aj reprízovať. Alebo keď sme v novembri odvysielali polhodinovú reláciu Pozvete nás ďalej - V tieni gulagu o manželoch Tóthovcoch z Bratislavy. Pán Tóth bol odvlečený do gulagu, cestu domov prežil ako jediný. Aj po návrate mu však robili problémy, nesmel nikomu povedať, čo prežil, nútili ho vstúpiť do strany, čo nikdy nespravil. Relácia však vykresľovala aj krásny vzťah manželov Tóthovcov - Márie a Jozefa, ktorí si boli celý život navzájom veľkou oporou. "Klobúk dolu pred týmito ľuďmi, akí to všetko prežili, " napísal nám vtedy náš poslucháč. Mnohí v mojom okolí si ale mysleli, že po dvoch-troch reportážach o politických väzňoch už nebude čo spracovať a táto téma sa vyčerpá. "Odkiaľ ste prišli na takého zaujímavého človeka?" pýtali sa ma potom napríklad kolegovia v rozhlase, keď sme nedávno odvysielali Portréty kniežaťa Juraja Radziwilla-Anoškina, väzneného v Jáchymove. Po väzení mu nechceli dovoliť štúdium, neskôr však predsa vyštudoval za vysnívaného dopravného inžiniera a stál pri zrode prvého moderného svetelného riadenia dopravy nielen v Československu, ale aj v celom niekdajšom východnom bloku. A z jeho prepočtov použitých na križovatke na bratislavskom Račianskom mýte sa prišli dokonca učiť aj nemeckí odborníci. Ani o tomto zaujímavom príbehu sa až tak veľa nevedelo. Alebo dôstojný pán Karol Hýrošš, ktorý zažil osobne biskupa Gojdiča za múrmi leopoldovského väzenia. Keď sme napríklad odvysielali príbeh o Augustínovi Bubníkovi, členovi hokejovej reprezentácie, ktorá v rokoch 1947 - 1949 priniesla striebornú olympijskú medailu a dve zlaté - majstrovské, viacerí moji kolegovia sa čudovali. Vôbec totiž nevedeli, že celú reprezentáciu hokejistov, ktorá doniesla z majstrovstiev do vlasti najcennejšie kovy, poslali komunisti do Jáchymova ťažiť uránovú rudu. To len dokazuje, že o mnohých príbehoch sa vôbec nehovorilo a že je stále čo objavovať. V rozhlase ich budeme prinášať konečne v stálom a pravidelnom čase - v relácii Klub osudov každú prvú stredu v mesiaci na bratislavskej Regine, ale ďalej aj v relácii Portréty a v iných programoch. R. D.: Čo pre vás osobne znamená odkrývanie donedávna neprebádaných priestorov našej minulosti? Obohatili vás stretnutia s bývalými politickými väzňami, oslovili vás ich príbehy? S. G.: Za ten čas, ako sa venujem tejto téme, sa mi stali mnohí ľudia srdcu blízki. Manželia Mária a Jozef Tóthovci, Ján Rückschloss, väzeň z Jáchymova, s ktorým rada debatujem o histórii či vede, Jaroslav Žilák či Pavel Izakovič, ktorý nás občas poteší svojou návštevou v rozhlase. S českým väzňom Bedřichom Jonášom si zasa vymieňame knihy o politických väzňoch. A veľa ďalších ľudí. Príbehy politických väzňov ma inšpirovali, aby som ich spracovala aj vo svojej diplomovej práci - Spravodlivosť a bezprávie. Dôležitá je samozrejme najmä historická stránka - hovoríme o ľuďoch, ktorí pomáhali stavať základy nášho slobodného sveta, na ktorých by sa nemalo zabudnúť. Druhá stránka je ľudská - mňa niekedy dokáže potešiť, keď sú politickí väzni radi takémuto spracovaniu, povedia aj svojim známym, aby si naladili rádio a vypočuli reláciu. Je to málo, ale kiež by niektoré z týchto príbehov boli pre týchto ľudí aspoň malým uznaním alebo jednoducho niečím, čo im urobí radosť. A čím mňa osobne oslovili politickí väzni, s ktorými som sa stretla? Sú to pre mňa príbehy veľkej vnútornej sily. Príbehy ľudí, ktorí sa nezriekli svojich ideálov, pravdy a toho, čomu verili. A hoci do ich života zasiahlo niečo, čo malo obludné rozmery, ako bol ten bývalý režim, ktorý často život obrátil aj o stoosemdesiat stupňov, aj v týchto podmienkach ho dokázali premeniť na niečo vzácne a hodnotné. Pán Noskovič, hoci bol šikovným gymnazistom a po väzení mu nedovolili ďalej študovať, stal sa zakladateľom lukostreľby. Pán Teodor Hlaváč sa nemohol stať kňazom, ale bol z neho nakoniec uznávaný fyzik. Ján Košút, odvlečený do gulagu, získal medzinárodnú literárnu cenu. Vy, pán Dobiáš, ste sa aj po väzení k svojej osudovej láske, k literatúre, vrátili. Príbehy vás, politických väzňov, tak môžu byť aj pre nás do dnešných dní nádejou, že prekonať sa dá aj tá najťažšia životná skúška. Za rozhovor poďakoval Rudolf Dobiáš  Janko Havlík Tvrdý režim v komunistických väzniciach a na táboroch mal aj pozitívne, dakedy až radostné stránky. Jednou z podmienok prežitia bola potreba mať priateľa a stať sa skutočným priateľom. Ján Havlík bol jeden z nich. V jadre bol veľmi jemný mladý muž, na drsné väzenské prostredie až príliš jemný. Mlčanlivý, obetavý, múdry a láskavý. Vnútorne sa vyznačoval osobitnou duchovnosťou, ktorá sa v minulom storočí odovzdávala v reholiach, ochotou obetovať svoj život za Krista. O viere sa nepochybovalo, ani sme o nej nerozprávali. Tá jednoducho bola a my sme ju žili. Rozprávalo sa o svete a o misii, do ktorej sme boli sotení ako do dravého prúdu. Ako to zvládnuť, pochopiť, prežiť a nezlyhať v prostredí udavačov a sliedičov. Dôveroval Bohu. Svet sa v Kristovi obnoví. Janko bol skala, ale trochu naivný. Trocha rojko. Rozdal by aj posledné. Týždenne sme dostávali 21 kociek cukru. Keď mu ich ktosi ukradol, on bol spokojný. Niekedy sme to Božie museli zastúpiť my, jeho kamaráti. Veril, že skorumpovaných trestancov, často primitívnych, zaslepených vášňami a dakedy aj utopistickou ideológiou, stačí prehovoriť, presvedčiť a oni sa zmenia. Nikdy nezaprel svoje šľachetné, obetavé srdce. Neviem si predstaviť, ako by bez pomoci oddaných priateľov prežil také peklo človek ako on, ktorý bol sýtený najlepšou teologickou kašičkou a odchovaný v skleníku úprimnej, radikálnej lásky. Na tábore, kde som ho poznal, neboli kňazi. Tým vzácnejší bol priateľ, na ktorého som sa mohol spoľahnúť. Kto hladný ťažko nepracoval, nevie si predstaviť, akým darom je vystrieť sa hoci len na štvrť hodiny na posteľ a kamarát ti obed prinesie do postele. A po obede zoberie šálky a ide ich umyť. Na barakoch nebola voda. Priateľ sa stal bratom a pomáhal šetriť sily a čas. Alebo strážiť pred barakom, a keď sa blížil "nálet", informovať. Než prišiel veliteľ, chlapi stáli ako sochy pri posteliach, alebo sedeli pri stole "tak ako zákony kázali nám". V polovici minulého storočia sa ľudia na Slovensku zjednocovali na základe regiónov. Východniari, Oravci, Spišiaci... Záhoráci. Užšie nás spájal skôr spoločný údel, cieľ, naše zasvätenie a poslanie. Ako vyhnanci v Čechách, ako katolícki angažovaní nadšenci, Ježišovi nasledovníci, pili sme z iných prameňov. Z kresťanských ideálov, ktoré sú univerzálne, všeľudské. Presadzovali sme zmierenie a neodplácanie zlým za zlé. Pamätám si, ako mi jeden radikálny antikomunista povedal: "Až to praskne, až prídu Američania, vás necháme v base, aby ste nám nekazili dielo pomsty." Janko pretavil svoju záhorácku náturu do spoločného zápasu proti zločineckému systému, ktorý ničil nielen nás, ale obyvateľov všetkých štátov, čo okupoval. Bola to zaujímavá misia, na ktorú nikto z nás nebol pripravený. O misiách sme počuli, že treba obracať "úbohé duše pohanské". Janko sníval o Afrike, či Latinskej Amerike, ako sme o tom, prv než nás zatvorili, čítali v "Hlasoch z domova a misií". Potom zakázali časopis. Žiadna romantika. Približne polovicu väzňov tvorili odsúdení za rozličné kriminálne priestupky. S nimi sme v bani pracovali a bývali na izbách. Misia nespočívala v rečiach, či kázňach. Bol to skôr dialóg medzi štyrmi očami a osobné svedectvo, že sa dá žiť aj inakšie. Janko pracoval na hĺbení šachty. Voda z dolného poschodia tiekla k šachte, čerpadlá ju tlačili na povrch, ale veľa jej ušlo aj do hĺbenia. Tiekla po stenách, pršala ako mierny dážď. Apoštolát bol v tom, že v rachote vŕtačiek strážiš bezpečnosť kamarátov, aby sa to na nich nezosypalo a robíš ako iní. Vtedy sa hovorilo: "Rabótať na túny a kušať na gramy!" V dobe prestávky, poruchy, či čakania sa Janko vždy úprimne zaujímal o príbehy svojich spolupracovníkov. Niekedy bol spovedníkom a inokedy spoľahlivým priateľom. Janko bol rozmaznaný rehoľnými sestričkami. Trocha sentimentálny. Kamarát nie je na to, aby som ho súdil. Priateľ je ten, koho berieš takého, aký je. To ho v tom drastickom prostredí plnom udavačov, sliedičov a zúfalcov postupne prešlo. Keď medzi novými väzňami prišiel na tábor Teodor, niektorí si všimli, že v deke, v ktorej si niesol osobné veci, mal aj kňazský golierik a modlitebnú knižku. Janko sa to dozvedel a hneď ho vyhľadal. Teodora sme prijali, podporili, našli sme mu dobrú prácu a zapojili sme ho do jednej z malých skupiniek, ktoré boli na hrane zakázaného. Priznal sa, že nie je - ako ho nazvali - "farár", ale iba bohoslovec. Keď sa raz podvečer na nástupišti s Jankom a ešte s jedným spolubratom modlili ruženec, ukázalo sa, že nevie ani Pater noster, ani Ave Maria. Jankov spolubrat ho na mieste, kam nebolo vidieť zo strážnej veže, chytil pod krk a prilepil na stenu baraka a Teo "kvapkal božskú". Priznal sa, že je homosexuál, za čo ho aj zatvorili a odsúdili, i k tomu, že ho poslali na tábor, aby sledoval a informoval o aktivitách veriacich muklov. Našťastie mal strach, málo času, veľa nestihol povedať. Zakrátko ho odvelili na iný tábor. Čo sa len Janko namodlil, aby odprosil Boha za tie špinavé reči, čo musel počúvať na izbe denne - prv, než vyhlásili nočnú zmenu a potom večierku, keď zhasla jediná žiarovka, čo matne osvetľovala izbu, v zime pri studených kachliach... Veriaci sa modlili potichu a oplzlé reči, príbehy skutočné, či vymyslené, sa mleli často až do neskorej noci. Na táboroch, kde bolo niekoľko tisíc odsúdených, sme žili vo veľkých izbách a na rozličných pracoviskách. Dozorcovia nemohli kontrolovať všetok náš čas a každý pohyb, a tak mali veľké množstvo spolupracovníkov - udavačov. Ešte horšie bolo, že do zoznamu trestnej činnosti boli zahrnuté dnes už nepochopiteľné témy: - sedieť spolu a rozprávať sa; mať ceruzu, papier a voľačo si písať; byť viacerí spolu a modliť sa; čítať nepovolenú knihu. Neradi videli, keď sa Slováci stretli a spievali, alebo pracovali na pracovisku spoločne. R. 1958 umelo vytvorili skupinu - ako ju nazvali - "slovenských nacionalistov", zinscenovali proti nim nový proces a odsúdili ich na nové tresty. Do tejto skupiny namočili aj Janka. (Amnestia z r. 1960 mala vylúčiť všetkých tých politických väzňov, ktorí dostali nový trest počas výkonu svojho pôvodného trestu. Teda aj spomínaných "slovenských nacionalistov". V skutočnosti to dopadlo tak, že na túto amnestiu boli prakticky všetci z tejto skupiny prepustení, dokonca aj s najvyšším - trojročným - trestom, zatiaľ čo Janko Havlík prepustený nebol, hoci dostal iba jeden rok.) Naša spoločná cesta s Jankom sa skončila, keď ho práve v súvislosti s týmto zinscenovaným procesom eskortovali do vyšetrovacej väzby v Prahe-Ruzyň. Ruzynská väznica bola ako betónová klietka. Najmodernejšia väznica podľa vzoru Sovietskeho zväzu. Dnes by sme povedali "Hotel Veľkého Brata". Malé cely, na gramy odvážená strava i vzduch na dýchanie, väzeň stále sledovaný, odpočúvaný. Dobre školení vyšetrovatelia tvrdili, ako ti chcú dobre, ako pri svojom vzdelaní a charaktere môžeš na slobode urobiť kariéru, ako sám sebe škodíš, keď odmietaš sľúbiť vernosť režimu, ktorý má budúcnosť a je záchranou ľudstva. Niečo ako Pánovo pokušenie na Hore. Hladný, odrezaný od sveta, ktorý kdesi vonku pulzuje, mladý, pochovaný zaživa. Stačí len jediný podpis! Prekonať podobné pokušenie pomáhali Jankovi len anjeli, ktorí ho neopúšťali ani v najhlbších samotách. Keď sa vrátil z väzenia domov, ja som pracoval už rok v skalickej cementárni. Formoval som betónové výrobky. Janko si odpykal vo väzení celý trest a prepustili ho presne v deň 11. výročia jeho zatknutia. (Keby r. 1960 dostal amnestiu, možno by ho lekári ešte zachránili. Ale prepustili ho v stave smrteľne chorého pacienta, pričom dbali o to, aby im vo väzení neumrel, ale po prepustení už dlho nežil.) Obvodný skalický lekár ho dal rovno do nemocnice. Zlyhávalo mu srdce. V nemocnici na internom som ho navštevoval. Rozprával málo, unavovala ho aj reč. Neviem, kedy urobil svoje zápisky a poslal ich rodičom. Zaiste ich on sám nepreniesol. Totiž prv, ako väzeň opustil väznicu, musel všetko zo seba vyzliecť a nahý prejsť do inej miestnosti, aby sa aj oblekom stal z neho nový človek. Tam sa nedalo nič prepašovať. Moja prvotina "Oceľové srdcia" sa mi stratila, ako veľa kníh, ktoré som vďačne ponúkol a viac nevidel. Vo väzení sa človek nedokáže dlho pretvarovať. Prezrádza ťa tvoja reč. A tvoje skutky. Charakter človeka tam bol aj zostal veľkou valutou. Jankova náboženská viera, pretavená na nezištnú službu lásky blížnym, trpezlivosť, s akou niesol svoj ťažký údel, boli príťažlivé nielen kým žil, ale môžu byť príkladom aj pre súčasných ľudí, ktorí chcú dať svojmu životu cieľ a zmysel. Naša dospievajúca mládež žije v úplne inom, zmenenom svete. Má až priveľa možností. Má aj nové ohrozenia a riziká. Janko Havlík bude vždy príkladom toho, že na to, aby človek dosiahol svoj cieľ, nemusí byť bohatý, úspešný, nemusí urobiť kariéru, dokonca nemusí ani dlho žiť. V Jankovom príbehu bolo hlavné to Božie. Draho za to platil, ale robil to rád, a pokiaľ viem, nič neľutoval. Mladí ľudia, ktorí majú snahu radikalizovať svoje ideály, nájdu v ňom pekný vzor, hodný nasledovania. (Rozprávanie Antona Srholca zapísala Helena Slavíková -Rabarová)  | |