Konfederácia politických väzňov Slovenska
Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
Hlavná stránka | Časopis | Organizačná štruktúra | Dokumenty | Pozvánky | Fotoreportáže | Darujte 2%

 

Naše svedectvo 5/2007 (september - október), ročník 8, ISSN 1335-9606

Myšlienka čísla (A. Srholec)
Rozhovor čísla
S Máriou Šelepovou
Portrét čísla
Osudy podtatranskej mládeže a občanov Sp. Belej (M. Šelepová)
Ľudia a osudy
Ako chudobných parobkov... (D. Klinger)
Kamenár z Dunajskej ulice (P. Sandtner)
Pôsobenie vincentiek v Modre (P. Sandtner)
Funkcionári Strany slobody vo väzení (R. Dobiáš)
Výročie tragickej udalosti (P.S.)
Aktuality Komentáre Úvahy
Kríž obetiam Stalinových čistiek
Pripomíname si
Prečo sa stretávam s pol. väzňami (M. Ničová)
Vzájomná úcta a porozumenie (B. Jakubják)
Ako sa mi podarilo vzbudiť pozornosť žiakov (A. Kamanová)
Recenzie
Spravodajstvo KPVS
Naši jubilanti
Odišli od nás
Do pozornosti členom KPVS

 

 

Z uverejnených článkov vyberáme:

Rozhovor čísla
s Máriou Šelepovou, správkyňou kaštieľa Strážky


RD.: Pred mesiacom sme sa stretli v Spišskej Belej pri odhalení pamätníka občanom Spišskej Belej, väzneným v r. 1948-1989 pre svoje protikomunistické postoje. Odhalenie pamätníka a následný seminár o utrpení občanov Spišskej Belej boli podstatnou náplňou  7. ročníka podujatia „Spiš Františka Javorského“. Ako ste sa Vy, neskôr narodená, dostali k problematike nás, skôr narodených?

M. Š.: Veľmi jednoducho. Vyrastala som v rodine, kde sa tieto termíny skloňovali denne. Môj dedo Jozef Čarnogurský bol odsúdený na 25 rokov žalára a skutočne si odsedel 13 dlhých rokov . Ja som mala 4-5 rokov, keď som spolu s mojou mamou Katarínou Kalafutovou navštívila deda v leopoldovskej väznici. Ja som vlastne môjho deda vtedy po prvý krát vo svojom živote videla, asi aj preto mi to zostalo v pamäti. Kto by si nepamätal tak originálne zoznámenie? Preto keď som mala v minulom roku možnosť navštíviť leopoldovskú väznicu vo vzácnej spoločnosti žijúcich politických väzňov, malo to pre mňa o to väčší význam. No nebolo to samozrejme bezchybné. Prítomnosť p. Čiča, ktorý nám pri všetkej úcte symbolizuje posledného ministra spravodlivosti komunistickej éry som vnímala ako morálnu facku pre všetkých prítomných. No tak prirodzene „sa vyčlenil“ z nášho sprievodu  a len v sprievode riaditeľa väznice  osobitne položil svoju „erárnu kyticu“. Táto spomienka je dosť výstižná pre súčasné Slovensko.

(úryvok)






Portrét čísla

Osudy podtatranskej mládeže  a občanov Spišskej Belej v r. 1948 - 1989

Mária Šelepová


    Vysielačka „Biela Légia“  začala vysielať v roku 1950,  v čase najväčšieho komunistického útlaku. Rovnomenné občianske hnutie upravilo svoj pôvodne národne motivovaný program na protikomunistický, pričom kládlo dôraz na ochranu ľudských práv,  ktoré komunistický štátny teror bezohľadne porušoval. Bolo nutné posilniť občana v odpore proti násilnej socializácii ich životov. Vysielačka začala svoje vysielanie v máji 1950.

    Program Bielej légie sa čítal v každej relácii rozhlasovej stanice:
„Biela Légia je hnutie svojpomoci obyvateľstva na ochranu ľudských práv proti komunistickému štátnemu teroru. Členom Bielej Légie sa stáva každý, kto prezrádza a pomáha zverejniť komunistické tajné prípravy, kto upozorní na nebezpečenstvo človeka ohrozeného komunistami, kto takému človeku poskytne úkryt, kto zverejní mená zvlášť nebezpečných komunistov a ich pomáhačov a tak ochráni nič netušiacich občanov pred ľsťou a zákernosťou, kto úmyselne a nedbalo vykonáva  komunistické príkazy, čím umožňuje, aby sa ohrození občania mohli uchýliť do bezpečia a kto komunistickú moc akokoľvek hatí a koná tak z odporu proti neľudskému komunistickému panstvu.“

    Vysielačka ukončila svoje vysielanie v júli 1953. Sústredené rušenie asi 20 rušičiek,  rozmiestnených po celom Slovensku takmer znemožnilo počúvateľnosť rádia.

    Vysielanie rozhlasu Biela Légia aktuálne burcovalo protikomunisticky orientovanú mládež k odporu proti komunistickej moci. Zo strany štátnej moci sa už začali silné tlaky pri zavádzaní kolektivizácie poľnohospodárstva, čo viedlo k násilnému zakladaniu roľníckych družstiev. Roľníci sa nechceli vzdať pôdy  zdedenej po otcoch a dedoch, preto sa stali terčom posmechu. V tzv. bleskovkách boli publikované karikatúry tzv. „kulakov“, za ktorých považovali miestnych roľníkov, ktorí odmietli dať svoju pôdu do družstva. Patrili k nim napríklad Štefan Vaverčák, Jozef Kalafut, Anton Michlík, Bekeš, Pitoňák, Hatala a Hrobák.

(úryvok)




František Olšák a Emil Lábus pri odhaľovaní pamätníka v Spišskej Belej





Alojz Lenkavský, Bohumír Jakubják, František Olšák, Emil Lábu (zľava do prava) pred novoodhaleným pamätníkom obetiam komunizmu. Spišská Belá, 7. 9. 2007