Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 4/2011 (júl - august), ročník 12, ISSN 1335-9606
Myšlienka čísla (L. Žídek)
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: s pracovníkmi ÚPN Ing. arch. Mgr. Jánom Pálffym, PhD. a Mgr. Jergušom Sivošom, PhD. R. D.: Ústav pamäti národa v spolupráci so Slovenským národným múzeom a občianskym združením Pamäť národa nás pozýva na výstavu o dejinách ŠtB na Slovensku, ktorá prebieha v dňoch 12. 5. - 11. 9. 2011 v priestoroch Slovenského národného múzea na Vajanského nábreží 2 v Bratislave. Čo ponúka Ústav pamäti národa touto výstavou nášmu národu? J. P.: Výstava PRÍSNE TAJNÉ! je vôbec prvou komplexnou výstavou o Štátnej bezpečnosti. Jej prostredníctvom chceme verejnosti priblížiť pôsobenie ŠtB, ktorá bola hlavným represívnym mocenským nástrojom Komunistickej strany Československa. Expozícia popisuje vznik, organizačnú štruktúru, personálne obsadenie a činnosť Štátnej bezpečnosti na Slovensku v rokoch 1945 - 1989. Zachytáva tak celé obdobie jej existencie. Prostredníctvom archívnych dokumentov, fotografií, dobových predmetov a odborných textov výstava približuje vnútropolitickú situáciu po II. svetovej vojne, počiatky a organizáciu Štátnej bezpečnosti na Slovensku, metódy jej práce, personálne budovanie a agentúrnu sieť, ale aj spoluprácu ŠtB so sovietskou KGB a tajnými službami krajín východného bloku. Návštevníci sa taktiež dozvedia o pôsobení Štátnej bezpečnosti v období tzv. normalizácie a v čase novembrových udalostí roku 1989. Brutálne metódy činnosti dokumentujú konkrétne akcie Štátnej bezpečnosti. Mementom praktík ŠtB sú výpovede jej obetí, ktoré si môžete vypočuť a pozrieť zo záznamov nakrútených Ústavom pamäti národa. Expozícia do centra pozornosti stavia tváre vysokých funkcionárov pochádzajúcich zo Slovenska, ktorí stáli vo vedení Štátnej bezpečnosti a riadili jej činnosť. Súčasťou výstavy sú aj dokumentárne filmy z produkcie ÚPN. Zaujímavý pohľad do vnútra bezpečnostných zložiek ponúkajú dobové inštruktážne filmy, ktoré slúžili ako učebná pomôcka pre príslušníkov ŠtB a tiež autentické zábery z akcií útvarov sledovania a zásahov proti demonštrantom v rokoch 1969 a 1989. V rámci expozície je vystavená generálska uniforma 1. námestníka ministra vnútra ČSSR Jána Hanuliaka, ktorý z titulu svojej funkcie v rokoch 1971 - 1979 riadil viaceré zložky ŠtB. Môžete tu vidieť aj domáce i zahraničné vyznamenania a odznaky udelené príslušníkom tajnej polície, preukazy pracovníkov ŠtB, pečiatky, učebné texty, ale aj brožúry, vyhlášky a nariadenia, ktorými sa agentúrno-operatívna činnosť ŠtB riadila v praxi. Pre všetky vekové skupiny návštevníkov sú mimoriadne zaujímavou časťou výstavy technické prostriedky útvarov spravodajskej techniky, napr. zariadenia na skryté fotografovanie a odpočúvanie, prístroj na meranie zámkových vložiek, mikrofón zabudovateľný do steny, lampa na kontrolu dokumentov a mnohé ďalšie. Po skončení inštalácie výstavy v priestoroch Slovenského národného múzea plánujeme expozíciu reinštalovať v ďalších mestách na Slovensku, ale aj v zahraničí. Celá výstava je preto koncipovaná ako dvojjazyčná - slovenské texty dopĺňa preklad do anglického jazyka. Expozíciu tvoria pomerne autonómne celky, čo umožňuje vysokú mieru flexibility pri reinštaláciách v ďalších výstavných priestoroch v závislosti od ich kapacitných možností. Verím, že sa výstava aj v budúcnosti bude tešiť minimálne takému záujmu verejnosti a priaznivej odozve u návštevníkov, s akými sme sa stretali doteraz. R. D.: Ako vidieť už z názvu výstavy "Prísne tajné! Dejiny ŠtB na Slovensku", má aj slovenská prísne tajná štátna bezpečnosť svoje dejiny. Kedy sa vlastne tieto dejiny začali písať? V r. 1945, alebo ešte skôr? J. S.: Tajné bezpečnostné zložky existovali už v prvej Československej republike. V Slovenskej republike (1939 - 1945) pôsobila Ústredňa Štátnej bezpečnosti (ÚŠB). S blížiacim sa koncom II. svetovej vojny však došlo k vytvoreniu nových zložiek, ktoré položili základy budúcej Štátnej bezpečnosti. Vo februári 1945 vydala Slovenská národná rada nariadenia, ktorými rozpustila dovtedajšie zložky žandárstva a polície a, v rámci Povereníctva pre veci vnútorné zriadila vojensky organizovaný zbor s názvom "Národná bezpečnosť". V rámci Hlavného veliteľstva NB zabezpečovalo štátno-bezpečnostné a spravodajské úlohy 2. oddelenie, známe aj pod označením NB 2. V septembri 1945 vznikla Ústredňa politického spravodajstva, no už v novembri 1945 sa spravodajské a štátno-bezpečnostné zložky začlenili do VI. odboru povereníctva vnútra. Predstavitelia Komunistickej strany Československa sa už od počiatku cieľavedome snažili získať kontrolu nad formujúcimi sa bezpečnostnými zložkami štátu. Kľúčové bezpečnostné útvary masovo obsadzovali sympatizantmi a členmi KSČ s nízkou kvalifikáciou, ale vysokou lojalitou k strane. Významnú úlohu zohrala Štátna bezpečnosť v poslednej etape zápasu komunistickej strany o monopol moci v Československu v septembri 1947 pri "odhalení protištátneho sprisahania na Slovensku". Po úplnom prevzatí moci komunistickou stranou vo februári 1948 už mala ŠtB jednoznačne charakter tajnej politickej polície KSČ a stala sa základným represívnym nástrojom na potláčanie ľudských práv a slobôd občanov Československa. Početný stav príslušníkov ŠtB vzrástol enormne v pomerne krátkom čase a už v roku 1950 sa ustálil na čísle 12 000. Rozširovali sa aj právomoci a kompetencie príslušníkov ŠtB, ako aj záujmové oblasti Štátnej bezpečnosti, ktorá postupne prenikla do všetkých vrstiev obyvateľstva, do všetkých oblastí spoločenského a politického života. Nesmieme zabudnúť ani na významnú úlohu sovietskych poradcov, ktorých len v rezorte ministerstva vnútra bolo viac ako 50 a ktorí do čs. bezpečnosti zaviedli brutálne metódy práce. Nové poznatky o vzniku a formovaní Štátnej bezpečnosti, ale aj jej organizácii a činnosti v rokoch 1945 - 1948 prináša najnovšia publikácia Ústavu pamäti národa Za červené Slovensko. Štátna bezpečnosť a politické spravodajstvo na Slovensku v rokoch 1945 -1948, ktorej autorom je Dr. Matej Medvecký. R. D.: V r. 1953 už mala slovenská ŠtB k dispozícii nové, novým metódam spravodajskej činnosti vyhovujúce sídlo na bratislavskej "Februárke". "Februárku" som zažil na vlastnej koži, ale nemôžem povedať, že ju poznám zvnútra, lebo v jej útrobách som chodil so zaviazanými očami, nepoznám ani mená svojich vyšetrovateľov. Prináša výstava trochu svetla aj do takýchto tajností? J. S.: Ešte začiatkom 50. rokov sídlili zložky ŠtB v Bratislave na viacerých miestach v meste. Spomeniem len Benešovu 42, prípadne Leškovu 6, kde sídlilo Veliteľstvo oddielov ŠtB v Bratislave. Novú budovu Zboru národnej bezpečnosti stavali zaradenci detašovaného oddielu tábora nútenej práce v Novákoch. Po dokončení stavby sa do budovy sústredili aj zložky Štátnej bezpečnosti, ktoré tu mali svoje sídlo až do pádu režimu. V roku 1989 tu sídlila Správa kontrarozviedky v Bratislave, známa aj pod krycím označením XII. správy ZNB, Správa ŠtB Správy ZNB hl. mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja, teda zložka ŠtB pôsobiaca v Západoslovenskom kraji, odbor vyšetrovania ŠtB, ale aj oblastný odbor ŠtB, ktorý plnil úlohy pre čs. rozviedku a ďalšie útvary. Ľudia, ktorí tu pracovali a rozhodovali o osudoch mnohých ľudí, pôsobili v utajení. Viacerí však cez "Februárku" pokračovali do najvyšších miest v čs. bezpečnosti. Spomeniem len Jána Kováča a Alojza Lorenca, náčelníkov Krajskej správy ZNB v Bratislave, ktorí pôsobili vo funkcii prvého námestníka federálneho ministra vnútra, Josefa Housku, v 50. rokoch náčelníka krajskej správy MV v Bratislave, ktorý v 60. rokoch riadil čs. rozviedku, alebo Jána Pobehu a Ondreja Dovinu, náčelníkov Hlavnej správy ŠtB v SSR, ktorí neskôr prevzali funkciu zástupcu náčelníka čs. rozviedky. Aj ich tváre môžu návštevníci výstavy nájsť priamo pri vstupe do priestorov expozície. Vzhľadom na tematickú šírku, ale aj priestorové možnosti nebolo v našich silách venovať sa aj ich podriadeným, ktorí vykonávali previerky korešpondencie, montáž odpočúvacej techniky, sledovanie, ale aj vypočúvanie a vyšetrovanie, pri ktorom sa často dopúšťali fyzického a psychického násilia. Dnes však už Ústav pamäti národa vie obetiam zlovôle komunistického režimu a jeho bezpečnostných zložiek identifikovať vyšetrovateľov aj operatívnych pracovníkov ŠtB, ktorí ich prípad viedli. V Archíve ÚPN sú prístupné ich personálne spisy a osobné evidenčné karty. Okrem metód a prostriedkov, ktoré ŠtB pri práci počas štyridsiatich rokov používala, sme však priestor venovali ešte jednému príslušníkovi ŠtB. Karol Baroš zapríčinil v roku 1945 smrť mladého človeka. Pred vyšetrovaním ušiel s pomocou KSS do Juhoslávie a neskôr do Viedne. V roku 1949 sa vrátil do Bratislavy a pod krycím menom Breza riadil skupinu ŠtB v akcii T-43. R. D.: V r. 1948 - 1968 sa postupne vyvíjali a menili metódy a charakter činnosti ŠtB. Zatiaľ čo približne do r. 1955 ŠtB výdatne asistovala pri konštruovaní procesov, v ktorých boli vynesené (aj vykonané) tresty smrti, koniec päťdesiatych rokov bol o poznanie miernejší. Čo spôsobilo túto zmenu? J. S.: Štátna bezpečnosť sa podieľala na politických procesoch v Československu počas celého obdobia komunistického režimu. Najmä v 50. rokoch, pri najväčších politických procesoch, bolo jej úloha výnimočná - jej pracovníci zabezpečovali operatívne rozpracovávanie domnelých aj skutočných nepriateľov režimu a protištátnych skupín, infiltráciu provokatérov (agentov, ale aj príslušníkov ŠtB) do týchto skupín, zatýkanie, vyšetrovanie, "prípravu" vyšetrovaných na proces, zúčastňovali sa politických rokovaní v otázkach ďalšieho pokračovania prípadu a neskôr obsadili aj určené miesta v súdnej sieni priamo pri procese. Napätá situácia sa postupne uvoľňovala po smrti Stalina a Gottwalda v roku 1953 a čiastočnej kritike Stalinovho kultu osobnosti, ktorá prišla priamo zo Sovietskeho zväzu. V septembri 1953 zaniklo ministerstvo národnej bezpečnosti a bezpečnostné zložky sa stali opäť súčasťou ministerstva vnútra. V rámci reorganizácie teritoriálnych útvarov vznikli začiatkom roku 1954 krajské správy ministerstva vnútra a pojem "Štátna bezpečnosť" sa z oficiálnej terminológie čs. bezpečnosti vytratil. Používali sa pojmy ako "operatívna skupina" alebo "operatívny orgán". Pritom jednotlivé zložky Štátnej bezpečnosti boli zakonšpirované ako odbory krajskej správy MV. Pojem "Štátna bezpečnosť" sa začal opäť používať až v roku 1966, kedy vznikli krajské správy Zboru národnej bezpečnosti a v rámci nich správy Štátnej bezpečnosti. V druhej polovici 50. rokov sa menil aj prístup Sovietskeho zväzu k jeho satelitom v bezpečnostnej oblasti. Väčšiu mieru zodpovednosti prenášali na nové čs. bezpečnostné kádre. Tie sa formovali v odborných školách KGB v Moskve, Leningrade a iných mestách. Od roku 1953 sa v ročnej operatívnej škole KGB školili pracovníci kontrarozviedky, od roku 1956 v dvojročnej rozviednej škole KGB aj príslušníci čs. rozviedky. Prví absolventi sa vracali v apríli 1955, boli povýšení aj o niekoľko hodností a prevzali riadenie najdôležitejších bezpečnostných útvarov. Spomeňme len Bohuša Vavra, ktorý bol povýšený z nadporučíka na majora a stal sa náčelníkom krajskej správy MV v Žiline, alebo Jána Pobehu, ktorého vedenie ministerstva vnútra povýšilo z poručíka na majora a zverilo mu riadenie krajskej správy MV v Banskej Bystrici. V druhej polovici 50. rokov navrhol Ústredný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu odvolanie sovietskych poradcov z Československa. Politické byro ÚV KSČ tento návrh zamietlo (!) a súhlasilo len so znížením stavu poradcov. V roku 1962 podpísali predstavitelia ministerstva vnútra a KGB prvú dohodu o vzájomnej spolupráci. R. D.: Štátnu bezpečnosť riadili orgány Komunistickej strany. Zatiaľ čo naša verejnosť dnes vníma pomenovanie "eštebák" ako hanlivú nadávku, bývalí komunistickí funkcionári nás dodnes presviedčajú, že sa nemajú za čo hanbiť. V čom to väzí? J. P.: Bohužiaľ, máte pravdu. Aj viac ako dvadsať rokov od pádu totalitného režimu, ktorý riadila komunistická strana, nedošlo na Slovensku k vyrovnaniu sa našej spoločnosti s vlastnou minulosťou. Napriek existencii zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému nebol nik za budovanie, rozširovanie a udržiavanie takéhoto systému odsúdený na výkon trestu. Jedným z možných vysvetlení pre túto skutočnosť je aj fakt, že Komunistická strana Československa bola masovou stranou, pričom s istou dávkou zovšeobecnenia môžeme povedať, že takmer každý má (alebo mal) v rodine člena strany. Nezanedbateľnú úlohu taktiež zohralo aj štyridsať rokov intenzívnej propagandy. V spoločenskom vedomí sa tak vytvorila veľmi hlboká stopa, ktorá mnohým ľuďom ani dnes neumožňuje pozrieť sa na našu nedávnu minulosť objektívne. R. D.: Predpokladám, že vaša výstava je určená predovšetkým generácii mladých ľudí, ktorí v čase "Nežnej revolúcie" stáli na prahu dospelosti, alebo v priebehu ostatných dvadsiatich rokoch s občianskym preukazom v ruke vstupujú do občianskeho života. Ako títo mladí ľudia reagujú na dokumenty, filmy, prednášky? Máte pocit, že táto veľká dokumentárna mozaika ich oslovila a následne prispeje k formovaniu ich historickej pamäti? J. P.: Výstava PRÍSNE TAJNÉ! je určená čo najširšej verejnosti. Pri jej koncipovaní sme však veľký dôraz kládli aj na to, aby sme mladším generáciám, ktoré už totalitný režim nezažili, pripomenuli hodnotu slobody a demokracie. Aby vedeli, že život v slobodnej spoločnosti nie je samozrejmosťou. Aj z tohto dôvodu sme so zameraním na študentov škôl pripravili sériu sprievodných podujatí. V mesiacoch máj a jún sme každú stredu premietali filmy z našej produkcie, piatkové predpoludnia obohatili prednášky pracovníkov ÚPN. Sme veľmi radi, že sa výstava u mladých ľudí stretla s priaznivou odozvou, pretože ju vnímame ako príspevok Ústavu pamäti národa do diskusie o našej minulosti a varovanie pred nástrahami totalitných režimov a nedemokratických praktík. Otázky pripravil a za rozhovor poďakoval Rudolf Dobiáš  Autori výstavy Ing. arch. Mgr. Ján Pálffy, PhD. a Mgr. Jerguš Sivoš, PhD. na tlačovej konferencii k jej otvoreniu.  Výstava o dejinách ŠtB na Slovensku v priestoroch Slovenského národného múzea Foto: Peter Darnády, SNM Lanské snehy Ľudovít Petraško Hoci aj armáda donútila môjho otca Andreja Petrašku, aby požiadal o prepustenie do civilu, očividne sa naďalej bez neho nezaobišla. Predvolávali ho na akési školenia, raz či dva razy i na cvičenie, koniec koncov studená vojna práve dosiahla zenit, Chruščov mal onedlho zúčtovať so Stalinom. A práve na jednom z tých školení si poňho prišli. Nech si zoberie svoje veci, vyzvali ho, a on sa už ani nepýtal na dôvody, vedel, koľko udrelo. U nás doma sa zas prehrabávali v zásuvkách, dvaja muži a žena povyhadzovali, čo našli v skriniach, u druhých starých rodičov kutali v sene už v prázdnej maštali. Odviedli aj mamu, pokúšali sa ju usvedčiť zo spolupáchateľstva. My sme zatiaľ, Maja a ja s oboma starými matkami, čakali na chodbe. Ani nie dlho, lebo otec sa priznal ku všetkému, k tým listom. Bál sa vraj o mamu, hoci sa ho pri výsluchoch usilovali poštvať proti nej. Trvalo vyše pol roka, kým prišiel na rad. V tých mesiacoch, zakiaľ sa chystal proces, sme s mamou niekedy v nedeľu popoludní zašli k väznici. Kázala mi, aby som ho vyvolával, dieťaťu prepáčia, nazdávala sa. Čakala azda, že o sebe naozaj dá vedieť spoza daktorého z malých zamrežovaných okien? Že sa v ňom nebodaj ukáže? Aj tak ho umiestnili v opačnom krídle, ako sme sa dozvedeli po rokoch. Podľa rozsudku, ktorý v septembri 1957, necelý rok po zatknutí, vyniesol nad ním krajský súd v Prešove a ktorý opätovne potvrdili v Prahe, v listoch adresovaných do Ríma "vyzýval ako buržoázny nacionalista k zomknutému boju za vytvorenie fašistického slovenského štátu za účelom zničiť ľudovodemokratické zriadenie a rozvrátiť územnú celistvosť republiky". Že sa neuspokojil s výsledkami, ktoré sme dosiahli pri budovaní socialistickej výstavby, to sa ukázalo, keď spolu s kolegami rozoberali "situáciu v Maďarsku, a pri tej príležitosti sympatizujúc s postupom Imre Nagya pripil i na jeho zdravie". Pri rádiu "sa schádzali nepravidelne, teda nie všetci naraz", chvalabohu podnet na počúvanie nevyšiel od neho. Inak ho kolegovia podržali, okrem jedného. Ten si spomenul ešte aj na to, že pri pamätnom Chruščovovom prejave otec spontánne hodil do pece Stalinove spisy, ozdobu podnikovej knižnice. V jeho prospech zavážili rodinné pomery, dve maloleté deti, bezúhonný predchádzajúci život aj účasť v povstaní, ale ani tá nevyvážila fakt, že obžalovaný ohrozoval priamo základy "nášho ľudovodemokratického zriadenia". Vôbec "ukázal sa ako nepriateľ pracujúceho ľudu", navyše "mal u seba dlhší čas protištátny leták ako pozostatok balónovej akcie usporiadanej americkými imperialistami, ktorá mala nepriaznivo ovplyvniť pomery v našom zriadení". Na jeho prevýchovu bol teda "potrebný dlhší výkon trestu odňatia trestu". Sedem rokov sa súdu videla primeraná dĺžka. Odsedel si polovicu, polštvrta roka. Neveľa mi uviazlo v pamäti z tých otupných výprav, ktoré sme s mamou, zvyčajne v sprievode tety, ktorá bola oveľa scestovanejšia, občas i so starou mamou, podnikali dva či tri razy do roka: hodiny v nočnom rýchliku a nad ránom pre mňa zakaždým úchvatný východ slnka v rovinatom kraji, ako sme sa približovali k hlavnému mestu. Tam mala sídlo povestná väznica, cieľ našej cesty. Nikto z mojich spolužiakov sa nedostal tak ďaleko. Pre nich bola zážitkom už hodinová cesta vlakom do Košíc, zatiaľ čo my sme neskôr putovali ešte ďalej, po tom, ako pankrácku väznicu vystriedali tábory menom Vojna a Bytíz, súčasť Jáchymovských uránových baní. Svojimi výpravami som sa nevystatoval, naopak, keby sa dalo, najradšej by som ich bol zatajil. Ani kamarátstvo chlapcov v triede som nevyhľadával, čo ak sa nebodaj zas opýtajú na otecka, ktorého väčšina nikdy nevidela. Mama nevedela, ako vysvetliť jeho tajomnú neprítomnosť, zakaždým bolo treba vymyslieť nejaký fantastický dôvod. Samozrejme, každý na Šarišských Lúkach vedel, že môj otecko sedí v "hárešte," išlo iba o to, popásť sa na mojich rozpakoch, a potom o nich referovať doma. V triede som inak platil za autoritu, v sporoch som fungoval ako rozhodujúca inštancia, napriek tomu som nebol, nemohol som byť ako ostatní. Nerozprával som im teda o starých ženách, čo na nás už zvyčajne čakajú v Příbrame na železničnej stanici, v dňoch určených na návštevy prenajímali izby rodinným príslušníkom väznených. S tými sme sa už poznali z minulosti, s niektorými sme sa tu zišli pravidelne. Naša tunajšia domáca, ktorá si tiež takto prilepšovala k penzii, žila pred vojnou na Podkarpatskej Rusi, stará mama sa s ňou mohla teda porozprávať i po maďarsky. Doma na Šarišských Lúkach sa nič nedozvedeli ani o tom, ako vyzerá taká návšteva v drevenom baraku za ostnatým drôtom, v nevábnej krajine, ktorej dominovali haldy trosky. Čoraz menej som chápal, že tie štrapácie, spojené navyše s nemalými výdavkami - lístok do Prahy stál dvesto korún, s lôžkom ešte viac, pritom mama po zvýšení zarábala sedemstopäťdesiat - podstupujeme kvôli tomuto človeku v pruhovanom úbore podobnom pyžame a ostrihanému skoro dohola, akože otcovi. Ľahostajne som sledoval, ako mu od vzrušenia poskakuje ohryzok, od stretnutia k stretnutiu mi bol cudzejší. Kam sa obzeráš, tu sedí oťo, štuchla do mňa mama, v tvári neprirodzene červená. Oťo, hej, na toto som sa ešte pamätal, tak sme ho volali. Predtým. Rozrušenie, zmätok vládli na oboch stranách. Čím vyplniť tú polhodinu? Čo sa smelo, to sa aj tak, znovu a znovu, poomieľalo v cenzurovaných listoch, ktoré som musel písať podľa maminho diktátu, z trucu som pritom vynechával bodky, čiarky, dĺžne. Pravdaže, bolo o čom sa porozprávať, povedzme, koľko to ešte potrvá, či niet šance na podmienku, a vôbec, ako tu žijú. Ibaže na to, čo sa tislo na jazyk, reč prísť nesmela, tí v uniformách z oboch strán natŕčali uši. Promptne zhabali i drobné žlté kvietky, ktoré sestra natrhala na lúke pred barakom a ktoré si otec uložil do čiapky. Musel som teda odpovedať na stále rovnaké otravné otázky, referovať o škole, o čom inom. A pritom som sa už nevedel dočkať obeda. Nie že by som bol taký hladný, ale doma sme v reštaurácii nejedávali. Zato tu stačilo vybrať si z jedálneho lístka a krátko nato nám už žena v čepčeku a so zásterkou nesie, čo sme si želali, najčastejšie bravčový rezeň so zemiakmi. Niekedy sa vyskytli komplikácie. Napríklad keď mama požiadala o soľ, a čašníčka miesto nej doniesla sódu. Když já vám nerozumím, paní. Po návrate zo šichty si otec nikdy neľahol na pričňu skôr, ako sa aspoň zbežne očistil. Tak ostal v pamäti kamarátovi Mišovi z Oravy, najlepšiemu, časom azda jedinému. Aj druhým vraj vyčítal, že nerobia rovnako, lenže tí sa rozhorčili, čo vraj buzeruje. Viac som sa o jeho pobyte vo väzení nedozvedel, Mišo zomrel skôr, ako som stihol vybrať sa za ním znova. Roku 1960 pustili otca na základe amnestie. Krátko predtým mal akýsi čudný sen, ktorý mu spoluväzeň vyložil: čoskoro sa dostane von. Mal pravdu, tá amnestia bola vskutku veľkorysá, krajina dobudovala socializmus, usúdili tí tam hore. Veď už bolo načase, od konca vojny uplynulo pätnásť rokov. Celý svet mal vedieť o našom úspechu, a tak pribudol do oficiálneho názvu štátu patričný prívlastok, v jeho skratke jedno S navyše. Nech bol úspech budovania ako impozantný, režim všetkých politických nepustil. Tí, čo mali vo väzení pobudnúť ešte rokdva, daktorí až do šesťdesiateho ôsmeho, vyprevádzali šťastlivcov spoza brány clivými i závistlivými pohľadmi. Prišiel v júni, práve som končil piatu triedu, poslednú v škole na Šarišských Lúkach. Mama sa mu vybrala oproti až do Kysaku, spolu s niekoľkými ďalšími ženami, ktorých muži tiež mali prísť tým vlakom. Keď vystúpil, skoro ho nespoznala. Iba v marci sa dal ostrihať dohola a oblečený bol v cudzích šatách z eráru. Hanbil sa za ne, preto nechcel cestovať vo dne. Navyše mal okolo krku previazaný pár ponožiek, lebo pred odchodom stihol dostať nádchu. Keď prišli domov, už som spal, nedalo im však, aby ma nezobudili, nech sa teším spolu s nimi. Do očí mi svietila nočná lampa, žmúril som a nechápal: tešiť sa? Aspoň už nebudú nijaké cesty. Namrzený som sa obrátil na druhú stranu, chrbtom k nim. Sloboda, na ktorú sa otec dostal, sa ukázala ako dosť relatívna, a nielen preto, že ešte desať rokov mala naňho platiť podmienka. Naďalej ho nespúšťali z očí, aj robotu mu našli. V tehelni si občas clivo zaspomínal na tábor. Tam sa aspoň stýkal so vzdelancami, zatiaľ čo slovnú zásobu svojich terajších kolegov odhadoval zhruba na sto slov. Z času na čas nás navštívil daktorý z jeho kamarátov stamodtiaľ. Podaktorí prišli vo väzení o rodinu, nemali sa ani kam vrátiť. Nejeden si odsedel dlhší trest, zatiaľ ženy, niekedy pod nátlakom, sa s nimi rozviedli a deti o nich nestáli. Jeden sa domov už ani nevrátil, prišiel k nám z Prahy i so ženou, s ktorou sa tam dal dokopy, spoločne sme sa fotografovali pri pionierskej fontáne pred Justičným palácom. Podľa očakávania sa zväzky, ktoré sa vytvorili v takých neprirodzených podmienkach, začali časom oslabovať, až sa celkom pretrhli. Už len vianočné karty chodili, aj to len od niektorých. Návštevník z Prahy sa neozýval. Až o desať rokov neskôr sme ho počuli z rádia, po návrate z emigrácie s ním usporiadali tlačovú konferenciu. Rozprával o zradných aktivitách svojich krajanov, medzi ktorých sa mu podarilo votrieť. Referoval azda aj o návštevách u nás? Od jesene 1960, od šiestej triedy, som začal dochádzať do školy v meste. Nachádzala sa v bývalom kláštore anglických panien Sancta Maria, dvadsať rokov predtým ta chodili aj mama a teta. Teraz už kláštor nepripomínalo nič, výklenok na rohu bol prázdny. Panne Márii, ktorá odtiaľ desaťročia požehnávala okoloidúcich, komunisti zahodili na šiju štrank a potiahli, takže sa roztrieskala na chodníku. Keď sme mali vyučovanie poobede a otec v tehelni dopoludňajšiu, čakal ma so sestrou, ktorá ešte chodila doma do ľudovej, pred školou. Po čase som ho požiadal, aby po mňa nechodil, spolužiaci sa zo mňa smejú. Otec sa urazil, nepochopil. Chodil po mňa nie azda preto, že by sa o mňa bál, ale skôr, aby sa po návrate z väzenia utvrdil v presvedčení, že keď už nie veľký svet, potom aspoň tento malý, jeho rodina, neprestal fungovať, že v ňom držíme pokope. Viac po mňa neprišiel. Poldruha roka po tom, ako tehelňu zavreli, smel si už sám pohľadať nové zamestnanie. Najprv ho našiel v mlyne ako skladník, tam ho však pod nátlakom (podmienka ešte nevypršala) chceli donútiť k machináciám, ktoré sa mohli skončiť obvinením z defraudácie. Našťastie sa mu pritrafilo miesto primeranejšie jeho vzdelaniu, keď už nie záujmom. S riaditeľom podniku, kde vyrábali autobrzdy, sa poznal ešte z východného frontu, dnešný súdruh si vtedy na Ukrajine vyslúžil vyznamenanie, keď granátom zlikvidoval partizánske hniezdo. Pod jeho ochrannou rukou tu otec vytrval až do penzie, ako vedúci dispečer, naposledy ako vedúci investičnej výstavby, šestnásť rokov. Celý život ho nútili vykonávať prácu, ktorá ho nezaujímala, v lesníctve, stavebníctve, strojárstve, celkom nakoniec ako zásobovač na stavbe internátnej kotolne. Vlastne sme ani nevedeli, čím sa vo svojom zamestnaní zaoberá, on sám naň zabudol, ledva cvakli pri bráne štikačky. "Na politicke problemi nediskutuje," hlásil fízel Alojz Ficek svojmu šéfovi Dušanovi Pavliščikovi, čo vyťažil od svojho informanta Hebana na otcovom pracovisku. V škole som si naďalej uvádzal robotnícky pôvod, hoci aj triedny začudovane povytiahol obočie, pretože skoro všetci ho mali "iný". Prosto, chcel som sa odlišovať. Iná možnosť nebola, keďže roľnícky následkom úspešnej kolektivizácie medzičasom vykapal. Dostať sa na vysokú, na to mali až dovtedy najväčšie šance šťastlivci, ktorí sa mohli vykázať otcom robotníkom a podľa možnosti v strane. Lenže teraz, v šesťdesiatom siedmom, už na tom nezáležalo, ba ani na tom, že som synom "politického", ktorého iba pred siedmimi rokmi pustili z basy a stále ho majú v merku. A tak som prekĺzol i cez sito prijímačiek. Zhruba v tom čase, v druhej polovici šesťdesiatych rokov, údajne liberálnejších, sa aj otcovi naskytla možnosť diaľkovo vyštudovať nemčinu na filozofickej fakulte. Štúdium ukončil, ale diplom mu odopreli, práve prepukla éra, ktorú dodnes cynicky volajú normalizácia. Až o sedem rokov neskôr si diplom vysúdil na generálnej prokuratúre. Učiť ani pracovať v kultúre však nesmie, upozornili ho. Do dôchodku mu vtedy zvyšovalo päť rokov. "Tak mi odpísali štyridsať rokov života, takmer celý produktívny vek," skonštatoval pri odchode do penzie. Eštebáci ho však naďalej nespúšťali z oka. Desaťročia ho trestali tým, že mu nedovolili cestovať, až na samom konci komunistickej éry ho prvý raz pustili na návštevu k dcére vydatej v Západnom Berlíne. Neskôr už pravdaže ničí súhlas nepotreboval a nielen na cestu k dcére. S cestovnými kanceláriami, ktoré sa vyrojili ako huby po daždi, podnikol púť do Lúrd a Fatimy, na opačnú stranu zasa cez Leningrad do Škandinávie. Jednako možnosti, čo sa mu odrazu núkali, veľmi nevyužil, stačilo mu vedomie, že smie, keby sa mu zachcelo. Navyše svet, ktorý z diaľky tak obdivoval a sníval o ňom, pri bližšej obhliadke sa mu videl akosi nepochopiteľný. Naozaj je to správne, ak si tam každý robí, čo sa mu zapáči, bez obavy z následkov? Chýbala mu inštancia, ktorá by vymerala hranice, po ktoré možno zájsť. I jeho poznačilo tých štyridsať rokov, hoci by to nikdy nepripustil. Keď regionálny denník uverejnil zoznam osôb, ktoré komunistický režim evidoval ako svojich úhlavných nepriateľov, ani otcovo meno v ňom nechýbalo. Toto bolo preňho azda najväčšie zadosťučinenie. Spisy, ktoré o ňom i o nás viedli eštebáci, si už neprečítal. Až mne pripadla táto povinnosť. (Odznelo v Spišskej Novej Vsi na seminári "Deti politických väzňov")  Andrej Petraško  Andrej Petraško s manželkou a synom. Foto: archív autora | |