Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 4/2010 (júl - august), ročník 11, ISSN 1335-9606
Myšlienka čísla
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: S vďakou Pánu Bohu dnes spomíname a ďakujeme za to, že vietor demokracie odvial totalitné mračná. Po každej búrke sa ovzdušie vyčistí a svieži ozón dáva novú nádej a novú silu. Istej satisfakcie, telesnej úľavy a duchovného povzbudenia sa dočkali najmä tí, ktorí zakúsili potupu, ponižovanie a na vlastnom tele pocítili bolesť totalitného dereša. Dnes bezpochyby radikálne odsudzujeme totalitné praktiky, lebo v ich záujme telesne i duševne trpeli ľudia najmä pre svoje náboženské presvedčenie. Po týchto smutných totalitných praktikách sme očakávali nové duchovné prebudenie. Očakávali sme, že s príchodom slobody budú naše kostoly praskať vo švíkoch. Nestalo sa tak. Iste že žiara Božieho slova osvietila mnohým ustrašeným cestu späť do chrámu, ale mnohí ostali a ostávajú za hradbami. Nenašli si cestu späť do chrámu, nenabrali odvahu vrátiť sa späť do lona matky cirkvi. V druhom čísle časopisu "Naše svedectvo" z toho roku, vydaného Konfederáciou politických väzňov Slovenska, som si prečítal krásnu myšlienku, ktorú vyslovili dvaja z mnohých prenasledovaných a väznených, manželia Mária a Imrich Mrázovci: hovoria: "Nechceme sa považovať za mučeníkov, ani sa nechceme glorifikovať. Naše spomienky sú iba malým svedectvom viery, nádeje a lásky. Myslíme pri tom na tých, ktorí v oveľa ťažších podmienkach a v strašných utrpeniach prežili dlhé roky vo vyšetrovniach a na samotkách ŠtB, vo väzniciach a pracovných táboroch." Táto ich výpoveď mi zaznela ako praktická odozva na slová apoštola Pavla z listu Rímskym (12,21) kde hovorí: "Nedaj sa premôcť zlému, ale dobrom premáhaj zlo." To je a zostáva jediná cesta, aby bolo viacej pokoja, porozumenia a lásky v ľuďoch, a cez nich aj v spoločenstvách, národoch a etnikách. Len cez prizmu kresťanskej etiky pochopíme, nám na prvé počutie paradoxne znejúce Ježišove slová: "Nepriniesol som pokoj, ale meč." Nie taký meč, aký vytasil Peter v Getsemanskej záhrade. Nie meč, ktorý spôsobuje rany, cez ktoré by človek vykrvácal a zomrel. Nie oceľový meč, ktorý by ľuďom naháňal strach, chcel šíriť násilie a zotročenie iných. Nie meč totalitnej vrchnosti, ale meč Slova, ktorý by chránil človeka. Meč, ktorý by rozťal a oddelil pravdu od klamstva, mravnosť od vulgárnosti, humánnosť od brutality. Pre tento zámer ponechal všetkým ľudským pokoleniam túto zbraň, ktorú sa dve tisícročia pokúšali zlomiť, alebo z rúk Pánových svedkov vyraziť nespočetní Saulovia, Nerónovia, Diokleciani, Apostatovia a eštebáci, ale bezúspešne, márne a zbytočne. Ako kedysi dávno v židovskom synedriu povedal rabín Gamaliel: "Ak je táto vec z Boha,daromné je bojovať proti nej." Prosme aj my dnes o Božie vedenie slovami modlitby Antoina de Saint - Exupéryho: "Neprosím o zázrak, Pane, ale silu pre všedný život. Nauč ma umeniu malých krokov... Ochráň ma pred naivnou vierou, že v živote musí ísť všetko hladko. Daruj mi triezve poznanie, že ťažkosti, porážky, neúspechy a sklamania sú prirodzenou súčasťou života, že vďaka ním rastieme a dozrievame. Pošli mi v pravej chvíli niekoho, kto má odvahu povedať mi pravdu s láskou." (Úryvok z kázne generálneho duchovneho plk. Jaroslava Balockeho v Juri nad Hronom-Želiezovciach 3. 7. 2010.) s Mgr. Patrikom Dubovským, pracovníkom ÚPN 1. Ste pracovníkom Ústavu pamäti národa. Patríte k tej generácii mladých historikov, ktorí sa venujú skúmaniu archívov a databáz z obdobia nacizmu a komunizmu. Čo vás osobne priviedlo k rozhodnutiu venovať sa práve týmto dvom temným obdobiam našej histórie? 2. Založenie Ústavu pamäti národa bolo vyvolané objektívnou potrebou vyrovnania sa s obidvomi totalitnými režimami. Podobné ústavy boli založené azda vo všetkých štátoch, ktoré do r. 1990 boli satelitmi Sovietskeho zväzu. Rehabilitačný zákon priznal desaťtisícom našich občanov odškodnenie za nespravodlivé obvinenie a odsúdenie vo vykonštruovaných procesoch. Lustračný zákon mal umožniť postih konštruktérov a projektantov a hlavných realizátorov týchto procesov - sudcov, prokurátorov i vyšetrovateľov, príslušníkov ŠtB i členov ÚV KSČ, ktorí v hrdelných procesoch rozhodovali o živote a smrti odporcov režimu. Napriek dostupnosti archívov a databáz si nespomínam ani na jeden prípad na Slovensku, ktorý by aspoň naznačil ochotu riešiť nezákonnosť a zvrhlosť tzv. diktatúry proletariátu. 3. Po Novembri ´89 sa komunistické kádre postupne vracali do verejného života. Ich vstup do politiky bol len otázkou času. Zrušenie platnosti Lustračného zákona v r. 1995 im k tomu prakticky vydláždil cestu. V tom čase sa Ústav pamäti národa stal "neželaným dieťaťom". Agenti a tajní spolupracovníci sa prostredníctvom súdov aj rôznych dezinformácií pokúšali dokázať zbytočnosť, ba škodlivosť činnosti ÚPN. Vznik samostatnej Slovenskej republiky vyvolal na svetlo sveta desiatky horlivých vlastencov, ktorí za svoje vlastenectvo schovávali svoju minulosť, keď v roli tajných spolupracovníkov ŠtB horlivo, pri plnom vedomí sa zúčastňovali na upevňovaní nemorálneho a protiprávneho režimu. Čo spôsobilo také rýchle "vyrovnanie sa" s minulosťou na Slovensku? 4. Poznám viacerých ľudí, ktorí podpísali záväzok spolupráce s ŠtB. Poznám aj okolnosti, za akých boli k podpisu viac či menej dotlačení. Neboli to nijaké veľké esá, skôr drobní obchodníci, ktorí sa svojím záväzkom odvďačovali režimu za to, že ich, alebo ich deti nechal doštudovať, alebo ich nevyhodil z práce. Dnes viem pochopiť, prečo sa mi po mojom návrate z väzenia vyhýbali. Báli sa, že by im riadiaci orgán k záväzku pridal aj "starostlivosť" o mňa. Tieto, podľa mňa takisto obete režimu, dnes irituje fakt, že tí, čo ich dotlačili do pozície TS, nemajú s tým nijaký problém, pravdepodobne ich netrápia ani výčitky svedomia. Priznám sa, že je mi ich ľúto. Český film "Kavasakiho růže" reflektuje aj túto tému a zároveň ponúka jej riešenie. Ako Vy pozeráte na túto, pre mnohých trápnu životnú epizódu? 5. Po vstupe SR do EÚ a NATO je poznanie týchto temných sfér dôležité aj z hľadiska bezpečnosti štátu. Mnohých z dodnes aktívnych diplomatov, a dôstojníkov "vyškolila" Moskva. Napriek tomu pracujú vo svojich odboroch, kde zastávajú dôležité posty, alebo si budujú politickú kariéru. Vy sám hovoríte, že je to "... výzva pre nové vedenie ministerstva zahraničných vecí a väčšiu podporu Ústavu pamäti národa". Myslíte, že sa v dohľadnom čase dočkáte tej podpory? Úsilie o jednotu a vytrvalosť v rehoľnom živote P.MUDr. Ján Janok, redemptorista Narodil som sa 2. marca 1929 rodičom Andrejovi Janokovi a Alžbete rodenej Majerníková v obci Dlhé Klčovo v okrese Vranov nad Topľou. Obec sa nachádza medzi riekou Ondavou a Topľou a je poslednou obcou v okrese. Za dedinou smerom na juh sa obidve rieky zbiehajú a niekoľko kilometrov za našou dedinou sa vlieva Topľa do Ondavy. Keďže je chotár medzi dvoma riekami, zem je úrodná a v dedine bol čulý poľnohospodársky život. Za riekou Topľou smerom na západ sú Slanské vrchy a je tam známy prechod Dargov, ktorý hral veľkú úlohu pri prechode frontu na konci Druhej svetovej vojny. Mám dvoch bratov, staršieho Andreja a mladšieho Juraja. Obidvaja žijú a bývajú v rodnej obci. Starší brat je vdovec, bezdetný, mladší brat má štyri deti, desať vnúčat a tri pravnúčatá. Rodina bola chudobná, starý otec bol v Severnej Amerike v Pensylvánii, aby zarobil na živobytie. Po úraze v bani vrátil sa späť domov. Jeho manželka Alžbeta, rodená Vojtková dostala podporu od rodičov, vďaka tomu si mohli postaviť typický dedinský dom: predná izba, kuchyňa, sklad a vzadu hospodárske priestory. Starému otcovi sa na malom gazdovstve nedarilo, a tak sa môj otec oženil mladý, sedemnásťročný, a prevzal vedenie hospodárstva. Rolí nemali veľa, preto chodili pomáhať aj cudzím, aby získali peniaze na kúpu rolí. Narodil som sa do chudobnej, ale dobrej katolíckej rodiny. Mal som nábožných rodičov, chodil som s nimi do kostola a neskôr som miništroval a bol blízko oltára. V dedine je kostol rímskokatolícky aj gréckokatolícky, takže sme navštevovali obidva kostoly a poznali sme obidva obrady. Okrem ich príkladu a dobrej výchovy, bol nám nápomocný otcov mladší brat Ján, ktorý roku 1925 vstúpil do juvenátu redemptoristov v Libějoviciach v Južných Čechách, kde študoval za kňaza. V detskom veku mi Pán ešte nevnukol túžbu byť kňazom, ale rád som chodil do kostola aj na modlitbu svätého ruženca a mal som úctu k Panne Márii. Keď som mal jedenásť rokov, v piatej triede ľudovej školy náš učiteľ získal štyroch chlapcov, medzi nimi aj mňa, aby sme chodili do meštianskej školy vo Vranove nad Topľou. To znamenalo denne dochádzať na bicykli do mesta, vzdialeného asi jedenásť kilometrov. V zime som mal bývať u tety v Nižnom Hrabovci, kam chodil vlak. Moju túžbu po vzdelaní využil môj strýko Ján. V roku 1939 bol vysvätený za kňaza a doma mal primície. Vtedy mi ponúkol možnosť bývať v kláštore redemptoristov v Bratislave a študovať v gymnáziu. (Poznamenávam, že po rozdelení Československej republiky nebolo možné chodiť študovať do juvenátu v Libějoviciach, a tak bola tu potreba založiť juvenát na Slovensku.) To bola asi túžba môjho strýka, o ktorej mi nehovoril, pretože v mojom srdci ešte nebola túžba stať sa redemptoristom a kňazom. Chcel som iba študovať, k čomu nás viedol náš učiteľ. Ten mi pomohol s prípravou na prijímacie skúšky a začal som štúdium v Druhom štátnom gymnáziu v Bratislave. So mnou začal aj druhý študent Alojz Gašpar. Po skončení prvej triedy gymnázia prešli sme do juvenátu v Podolínci a navštevovali sme Štátne gymnázium v Kežmarku. Cestovali sme denne vlakom. To sme už boli štyria študenti. V ďalšom roku nás pátri redemptoristi pripravovali na skúšky v gymnáziu v Kežmarku. Pribúdali ďalší študenti. Keď prišlo Slovenské národné povstanie na konci augusta, opustili sme Podolínec a šli k svojim rodičom. Mne sa podarilo zachrániť piatu triedu v gymnáziu v Michalovciach, kde sa vyučovalo od marca do konca júna roku 1945 a uznali nám celý školský rok. Šiestu triedu som opäť s Alojzom Gašparom študoval v Bratislave v Druhom štátnom gymnáziu. Juvenát v Podolínci, ako súkromnú rehoľnú školu štát zakázal a museli sa presťahovať do Rožňavy, kde im pán biskup Róbert Pobožný prepožičal časť budovy seminára a študenti, menovali sme ich juvenisti, navštevovali tamojšie gymnázium. Moje rozhodnutie stať sa redemptoristom a kňazom rástlo poznávaním tohto života pod vedením predstavených. Keď som sa pre toto povolanie rozhodol, cítil som veľkú radosť v duši a rád som študoval a pripravoval sa na tento život. Po skončení šiestej triedy sme šli spolu s Alojzom Gašparom a Andrejom Koncom, ktorý sa k nám pripojil v tretej triede, do noviciátu v Českých Budějoviciach. Po roku v noviciáte som zložil dočasné sľuby na tri roky. Pretože juvenát bol už v Rožňave, prišli sme aj my traja do Rožňavy, aby sme dokončili gymnaziálne štúdiá. Mali sme svoju komunitu a predstaveným nám bol môj strýko, Páter Ján Janok, ktorý vyštudoval fyziku a chémiu a vyučoval v Gymnáziu v Rožňave. V juvenáte pribúdalo študentov a bolo ich okolo štyridsať. Tento nádejný rozlet nezákonne zrušilo nariadenie štátu a 31. marca 1949 poštátnili budovu seminára a zrušili juvenát. Pátra Františka Chochulu, predstaveného domu, a Pátra Ľudovíta Michaloviča, direktora juvenátu, vyviezli násilne do kláštora v Podolínci. Študentov z nižších tried, ktorí navštevovali meštiansku školu, poslali domov a gymnazistom dovolili bývať v poštátnenom seminári. Aj my traja klerici sme mohli dokončiť ôsmu triedu a zmaturovať. Páter Ján Janok učil do konca školského roku v gymnáziu a potom odišiel do kláštora v Bratislave a vyučoval v gymnáziu v Bratislave. Po zrušení seminárov, diecéznych aj rehoľných, zriadili jeden seminár v Bratislave a druhý v Prahe. Nás nútili, aby sme tam šli študovať. Pretože štátne semináre nemali schválenie z Ríma, my sme nechceli tam študovať. Preto nás poslali do PTP-Pomocných technických praporov. Tí, čo boli už odvedení, nastupovali 5. septembra 1950 do Komárna a mladší sme išli 12. septembra do Hradca Králového na odvod. Odviedli nás a hneď sme aj my nastúpili do Komárna. Tam sme dostali sme základný výcvik, koncom septembra nás rozdelili do dvoch skupín: jedna rota išla do Podbořan a moja rota bola poslaná do Hájnik pri Zvolene. Boli sme 5. rota 54. pluku PTP v Komárne. Ubytovanie sme si museli postaviť, preto sme spočiatku bývali v školách. Obyvatelia Hájnik a Rybár, kde sme bývali, nás prijali s láskou a snažili sa nám uľahčovať naše položenie. Avšak bol zákaz stýkať sa s civilnými osobami. Veliteľom bol nadporučík Jozef Mikovič, ktorého za trest dali k nám do PTP. Ale to bola naša výhoda, lebo to bol veľmi slušný a láskavý človek a v rámci možnosti nám uľahčoval náš život. Napríklad, nám každú nedeľu ráno o siedmej hodine umožnil spoločne odísť do kostola na spoločnú svätú omšu a prítomní kňazi si mohli odslúžiť súkromnú svätú omšu. Avšak pre tento jeho priateľský postoj voči nám, na jar roku 1952 nám ho vzali. Pracovali sme pre stavebnú spoločnosť Stavoindustria. Spočiatku nám neplatili za prácu, preto aj "výkony" boli slabé. Neskôr nám začali platiť ako civilným zamestnancom, ale zo zarobených peňazí 90 korún nám strhávali na stravu a byt. Zvyšné peniaze rozdelil na polovicu. Jednu časť nám dali na vkladnú knižku a druhú polovicu nám dali na ruku. Tento systém bol pre nás výhodný pri zmene peňazí roku 1953, keď peniaze na vkladnej knižke menili 1:5, kým voľné peniaze menili 1:50. V PTP sme boli skoro sami bohoslovci a kňazi, a to nás držalo. Na niektorých izbách sa mohli pred budíčkom slúžiť sväté omše, mohli sme aj študovať teológiu a žiť duchovne v prostredí rehoľných spolubratov. A po 40 mesiacoch nám dali relatívnu slobodu. Bol som presvedčený, že len spoločne so spolubratmi môžem vydržať v rehoľnom povolaní. Preto som podpísal na jeden rok brigádu v Stavoindustrii, aby som mohol prísť do Bratislavy, kde bol môj strýko, Páter Janok a viacerí spolubratia. Býval som so strýkom, ktorý vždy pred odchodom do práce odslúžil svätú omšu, a tak sme sa snažili žiť spoločný život v daných podmienkach. V novembri 1954 som si našiel iné zamestnanie a po prepustení zo Stavoindustrie začal som pracovať v dokumentácii Výskumného ústavu priemyslu celulózy ako prekladateľ z ruštiny a nemčiny. V apríli 1955 ma moji spolubratia prekvapili rozhodnutím, žeby niekto mal z nás študovať medicínu, aby po návrate do kláštorov mohol sa ako lekár starať o juvenistov. Obdivoval som ich predvídavosť, len som si nevedel predstaviť, a určite ani ostatní, kedy sa to stane. Pretože som bol najmladší, určili mňa, aby som sa o to pokúsil. Nebola to ľahká úloha. Už prvá prekážka prišla v tom, že som sa hlásil na lekárskej fakulte deň po termíne, kedy už mali dostatok prihlásených študentov. Potom som už nevedel zohnať patričné tlačivo prihlášky na fakultu. Pomohla mi v tom dobrá pani zo študijného oddelenia. Riaditeľ Výskumného ústavu, kde som pracoval, mi ochotne dal odporúčanie na štúdium, podobne aj vedúci kádrového oddelenia. Najťažšie to bolo v rodnej obci, lebo môj otec nechcel vstúpiť do JRD a stranícki funkcionári boli proti nemu. Pomohol mi vtedajší predseda miestneho úradu, starý komunista, ktorý bol sklamaný z vývoja situácie v strane. Ten to riziko vzal na seba a dal mi odporúčanie na štúdium. Pretože v tej dobe si strana vytvárala svoju inteligenciu, robil som pohovory s nimi a mal som ľahšiu situáciu. Okrem toho bola zriadená v Prahe Hygienická fakulta, na ktorej nechceli študenti študovať, preto náš ročník 1955 mal prijať 40 študentov s tým, že po druhom ročníku pôjdu študovať do Prahy na túto Hygienickú fakultu. Toto boli priaznivé okolnosti, ktoré mi pomohli dostať sa na fakultu. Už po prvom ročníku sme tí, čo sme boli určení, museli odísť do Prahy. Kto nemal známosti, musel do Prahy. Pre mňa to bolo vítané, lebo v Prahe boli priaznivejšie pomery na škole ako v Bratislave. Dostali sme bývanie v internáte a študovali sme s ostatnými českými študentmi. V treťom ročníku sme začali študovať už hygienickú špecializáciu popri všeobecných medicínskych odboroch. Skúšky som urobil, dobre som sa správal, ale popritom som mal kontakty s mojimi bývalými predstavenými v Obořišti. Najmä s Pátrom Jarolímom Adámkom, ktorý pracoval v Prahe. Stretávali sme sa, bol mojím spovedníkom a učiteľom. V Prahe žili aj iní spolubratia, s ktorými som sa mohol stretávať. Na jar 1959 sa situácia v štáte zmenila k horšiemu a znova sa zakladali JRD. Aj môjho otca nútili vstúpiť do družstva a vyhrážali sa mu, že ak nevstúpi do JRD zariadia, aby ma vyhodili z fakulty. Keď to odmietol, stranícke vedenie obce podalo sťažnosť na Lekársku hygienickú fakultu, v ktorej oznamuje, že môj otec nechce vstúpiť do družstva a že ja som študoval u redemptoristov. To som v svojom životopise neuviedol. Mal som disciplinárnu komisiu, kde som priznal, že som študoval u redemptoristov a že som to neuviedol v životopise. Záver bol ten, že ma dekan fakulty s odôvodnením, že som klamal, čo sa nezrovnáva s chovaním socialistického lekára, prepustil z fakulty. Predvolali ma aj na ŠtB na Bartolomejskej ulici, asi to udal pán dekan, ale neviem to iste. Predložili mi udanie, podpísané Vincentom Hložníkom, že som spolu so strýkom vylepoval v Bratislave protištátne plagáty. Poprel som udanie, lebo som nič také nerobil, tobôž môj strýko, ktorý bol veľmi citlivý na spravodlivosť. Potom ma pravidelne volali na pohovor pracovníci Štb a vyzvedali sa na situáciu v Kongregácii. Situáciu som vzal takú, aká bola. A hľadal som si zamestnanie. Mal som však možnosť do 15 dní podať proti vyhodeniu zo školy odvolanie, čo som aj urobil. Niektorí moji známi ma presvedčili, aby som robil kroky k tomu, žeby som mohol pokračovať v štúdiu. Na ich podnety som navštívil mnohých ich známych. Pre mňa priaznivá situácia nastala vtedy, keď vymenili dekana na fakulte a k novému dekanovi som našiel kontakt cez spoluväzňa z koncentráku v Dachau. Nový pán dekan ma potom prijal a sľúbil, že mi umožní pokračovať v štúdiu. Na rektoráte, kde sa vybavovalo moje odvolanie mi pomohol kádrový referent, ktorému som pomáhal pri sťahovaní nábytku do internátu, keď som nemohol chodiť na prednášky. K 15. októbru 1959 som dostal povolenie pokračovať v štúdiu. Žiadali odo mňa iba pomáhať slabším študentom pri výučbe latinského jazyka. Rád som im to sľúbil, ale nikdy nedali dohromady skupinu, aby som ju mohol vyučovať. Po piatom ročníku som bol dva mesiace na praxi v Mariánskych Lázniach a nastúpil som do šiesteho ročníka. Uvediem jednu skoro humornú situáciu v ročníku. Na začiatku semestra sa volil ročníkový výbor za účasti vedúcej kádrového oddelenia. Keď už boli zvolení šiesti členovia výboru, jeden zo slovenských študentov, bol to jeden z tých prípravkárov, prihlásil sa s námietkou, že je tu mnoho študentov zo Slovenska a nemajú vo výbore zástupcu. Vedúca kádrového oddelenia mu povedala: "Dajte návrh!" On hneď nahlas vykríkol moje meno. A študenti zo Slovenska potleskom dali súhlas, aby som bol členom výboru. Ja som namietal, že už mám 32 rokov a nie som členom ČSM. Vedúca kádrového oddelenia povedala: "Nevadí, súdruh, my vás kooptujeme do zväzu". A stal som sa členom výboru, aby som hájil slovenské záujmy. Ale obidvaja nestraníci sme boli iba do počtu, lebo rozhodovali štyria členovia výboru, ktorí boli straníci. V štúdiu som úspešne pokračoval a 18. júla 1961 som v pražskom Karolínu promoval s titulom "Promovaný lekár hygienik". Dostal som umiestenku na Hygienickú stanicu v Bardejove. Ale nástup do zamestnania bol poznačený tvrdým zásahom proti mojim spolubratom, keď ich začiatkom augusta začali zatvárať. Na čelo tejto skupiny postavili môjho strýka, Pátra Jána Janoka, ktorého 9. augusta zatkli. Ešte sme mohli spolu osláviť moju promóciu a potom prišli krušné časy. Zo strýka urobili vedúceho skupiny, lebo ako výskumník v zamestnaní bol na služobnej ceste v Poľsku a tam navštívil kláštor redemptoristov, čo jeho spoločník udal na ŠtB. Bol som ako svedok pozvaný 15. septembra na Februárovu ulicu v Bratislave a celý deň ma vypočúvali. Na súde 5. decembra 1961 bol strýko odsúdený na 6 a pol roka a prepadnutie majetku. Odsúdení boli ďalší piati spolubratia, jeden kňaz z inej rehole a štyri civilné osoby. Strýko po odpykaní polovice trestu, najprv vo Valdiciach a potom v Plzni Na Boroch na základe socialistickej záruky jeho zamestnávateľa dostal slobodu. Ten ho aj znova prijal do zamestnania, kde predtým pracoval. Mňa nezobrali do skupiny súdených. Dôvod neviem, ale domnievam sa, že ma chceli použiť ako agenta ŠtB, o čom svedčia ďalšie ich kroky. V materiáloch ŠtB, ktoré som dostal z ÚPN, sa nachádza tento zápis: "Dňa 31. januára 1962 bolo napísané toto vyhlásenie: "Ja, npor. D.M., starší referent 3. odboru, 2. oddelenia KS-MV v Košiciach po preštudovaní a zhodnotení materiálov predkladám návrh na prevedenie verbovky za agenta do akcií "REDIS" osobu: Dr. Janok Ján, narodený dňa 2. marca 1929. Verbovka bude prevedená na základe kompro - materiálov." Pol roka som odolával ich verbovke, až ma potom nechali podpísať, že nikomu nič nepoviem z toho, čo som sa dozvedel. Potom ma už len nepriamo sledovali a vypytovali sa susedov na mňa a na moje kontakty s ľuďmi. V Bardejove som pracoval od začiatku augusta 1961 do konca augusta 1968. Každý deň som chodil na rannú svätú omšu v kláštore a v nedeľu do farského kostola. Nikto mi to nevytýkal. Dve obdobia som bol zvolený za predsedu ZV ROH, aby som obhajoval práva pracujúcich. Práca na Hygienickej stanici bola zaujímavá a ako epidemiológ som pomáhal ľuďom chorým na infekčné choroby a snažil som sa zmenšovať riziko šírenia týchto chorôb. Keď sa v roku 1968 zlepšili pomery v našej vlasti, moji predstavení mi dali pokyn, aby som sa prihlásil do seminára. V Bratislave boli ťažkosti s prijatím tých uchádzačov do seminára, ktorí mali inú vysokú školu, alebo boli rehoľníkmi. Ja som mal obidve prekážky. Preto na odporúčanie Otca Jána Mastiliaka som sa prihlásil do seminára v Litoměřiciach, kde práve nastupoval pán biskup Štěpán Trochta, s ktorým bol Otec Mastiliak vo väzení. Prihlásil som sa len na štúdium v seminári, a nie do diecézy, a za pobyt predstavení platili vedeniu seminára. V tom čase mohli rehoľníci študovať v niektorom seminári. Pre mňa priaznivá situácia nastala, keď bol vydaný zákon, podľa ktorého ak zamestnaného absolventa vysokej školy prijmú na druhú vysokú školu, musí ho zamestnávateľ prepustiť zo zamestnania. Ja som tento zákon využil a začiatkom septembra 1968 som nastúpil do seminára v Litoměřiciach. Najprv ma zaradili do druhého ročníka, ale po predložení potvrdení o tajnom štúdiu, preradili ma do tretieho ročníka. V tomto mojom ročníku začínalo dvadsať bohoslovcov a skončilo nás štyridsať, lebo sa prihlásili do seminára tí, čo čakali na takúto príležitosť mnoho rokov. V priebehu troch rokov sa pomery znova zhoršili a "normalizácia" zostrila situáciu aj v seminári. Keď sa generálny predstavený našej Kongregácie dozvedel, že Otec Jozef Sukovský a ja sme redemptoristi, a sme aj lekári, žiadal aby jeden z nás prišiel do Ríma študovať v redemptoristickej Alfonzovej Akadémii pastorálnu medicínu a potom tam prednášať. Bol som vysvätený už 28. februára 1971 biskupom Štěpánom Trochtom, aby mi, keď príde pozvánka na štúdium v Ríme, nemohli v tom zabrániť. Ale študovať do Ríma ma nepustili. Najprv mi povedal referent na cirkevnom odbore v Bratislave, aby ma kapitulný vikár Štefan Onderko zaradil do pastorácie v Košickej diecéze. Ten istý referent nariadil okresu Vranov, aby mi dali súhlas slúžiť primičnú svätú omšu v rodnej obci, ktorú mi okres nechcel povoliť. Zdôvodňovali to tým, že som nebol na zozname absolventov Bratislavskej fakulty. Po skončení primícií podali na mňa z okresu sťažnosť, že som mal veľkú slávnosť na primíciách. Tento referent sa na mňa nahneval a vyčítal mi, akú manifestáciu som mal na primíciách A za trest mi nedal súhlas v Košiciach, kam ma určil kapitulný vikár. Pretože som študoval v Litoměřiciach, povedal mi, žeby bol neporiadok v Cirkvi, keby som študoval v Čechách a chcel pracovať na Slovensku. Nedali mi štátny súhlas a tak som odišiel do Čiech. Ale ani tam som nedostal riadny súhlas, ale len ako výpomocný kňaz a bol som platený ako kostolník v Liberci. Mohol som pomáhať v kostole ako kňaz v tom, čo mi dovolí správca farnosti. Tak som slúžil šesť rokov v Liberci. Bola to veľmi užitočná služba, lebo v meste bola celoštátna textilná fakulta a prichádzalo v nej študovať mnoho študentov zo Slovenska a aj z Moravy. Mali sme mládežnícky súbor a mohli sme sa im venovať. Po šiestich rokoch služby v Liberci som dostal plný súhlas aj s plateným miestom kaplána v Bíline v okrese Teplice. Do farnosti patrilo šesť opustených farností, kde boli kostoly buď zbúrané, alebo preborené strechy, takže sa slúžili sväté omše pre niekoľkých veriacich v sakristii. Je to krajina, odkiaľ vysťahovali Nemcov a prišli tam "zlatokopovia", ktorí zaujali opustené domy a necitlivo ich využívali. O Pána Boha nemali záujem, a tak niekedy ani nikto neprišiel na ohlásenú svätú omšu. V samotnom meste bola náboženská situácia lepšia. Slúžil som tam v rokoch 1977 - 79. Už na jar 1979 mi poslali výzvu z Biskupského úradu v Košiciach, aby som si podal žiadosť o súhlas účinkovať v Košickej diecéze, odkiaľ pochádzam a po čom som túžil. Najprv sa mi videlo, že práca s mládežou v Liberci je veľmi plodná a užitočná, preto som so žiadosťou otáľal. Ale keď som sa dostal do Bíliny a videl som, aká je tam situácia, podal som si žiadosť o súhlas do Košickej diecézy. Viedlo ma k tomu aj to, že zo Slovenska som sa dozvedel, že sa začali hlásiť tajní kandidáti do našej Kongregácie a je potrebné sa im venovať. Dva roky trvalo, než mi moji známi na Slovensku pomohli vybaviť súhlas do pastorácie na Slovensku. Pán vikár Štefan Onderko mi v tom pomáhal a zaradil ma ako kaplána vo farnosti svätej Alžbety v Košiciach. Súhlas som dostal k 1. júnu 1979. Bol to pre mňa požehnaný rok. Okrem návratu na Slovensko, dožil som sa päťdesiat rokov života a ďakoval som za všetky dary za tých päťdesiat rokov. A k tomu som dostal na tretí pokus devízový prísľub a mohol som vycestovať do Talianska. V septembri sa konala generálna kapitula našej Kongregácie a ja som si naplánoval cestu do Talianska tak, že som mohol byť aspoň nejaký čas spolu so spolubratmi z celého sveta na čele s generálnym predstaveným. Bolo to pre mňa veľké povzbudenie a ďakoval som Bohu zvlášť za dar vytrvalosti v rehoľnom povolaní. V kruhu mnohých vzácnych spolubratov získal som ešte väčšie nadšenie pre tento život, ktorý mi doteraz prinášal smer môjho života a mojej činnosti. V Košiciach ma pán vikár Onderko zaradil na fare medzi kaplánov, kde nás bolo desať. Okrem toho bol tam ešte dôchodca, znamenitý kňaz, Páter František Paňák, jezuita. Bol právnikom a cez roky väzenia získal svoju duchovnú hĺbku, z ktorej nám ochotne rozdával pri kňazských rekolekciách. Bol pre mňa vzorom a keďže sme bývali vedľa seba bol aj mojím učiteľom a radcom. Pán vikár Onderko ma okrem práce kaplána poveril vedením farnosti Košická Nová Ves, ktorá nemala správcu farnosti. Je súčasťou Košíc a vzdialenosť z fary je sedem kilometrov. V nedeľu som tam slúžil svätú omšu, vyučoval som náboženstvo, viedol farský úrad a vysluhoval sväté sviatosti. Farnosť som spravoval osem rokov. V Košiciach bola pastorácia sústredená do farského kostola svätej Alžbety. V kancelárii farnosti bol vyše tridsať rokov kaplán Michal Kükemezey, ktorý organizoval našu prácu. Pán vikár Onderko zadeľoval sväté omše na nedeľu. Držal nad nami ochrannú ruku, aby sme mohli pracovať aj mimo rámec bežnej pastorácie, ktorú sa snažil štát uzavrieť do kostolov. Hneď od začiatku som bol sledovaný ŠtB. V ich záznamoch je uvedené, že mám prísť do Košíc a že má na tom záujem vikár Onderko. Ba domnievali sa, že pán vikár ma chce ustanoviť za riaditeľa biskupského úradu. Podľa ich záznamov kňazi diecéze boli proti tomu, lebo v diecéze je mnoho vhodnejších kandidátov na túto funkciu. Ale o tom nikdy pán vikár so mnou nehovoril a ani nenaznačil, žeby som mal vykonávať túto funkciu. Ja osobne nie som dobrým organizátorom. Neskôr ma podozrievali, že som tajným biskupom, čo takisto nebola pravda. Napokon zisťovali, či nie som provinciálom redemptoristov na Slovensku. Napísali, že podľa neoverených zdrojov som provinciálom. A toto bola pravda, lebo v roku 1986, keď zomrel môj strýko, ktorý bol provinciálom, zvolili mňa za provinciála. Moju prácu sledovali a nasadili mi aj "volávku", mladé dievča, ktoré ku mne priviedla jej kolegyňa z práce, ktorú som poznal z kostola. Žiadala si prípravu na krst, lebo jej otec bol pracovník ŠtB a toto jej v detskom veku nezariadil. Zo záznamov som zistil, že jej úlohou bolo predovšetkým zisťovať, ako pripravujem dievčatá na vstup do rehole. Po určitej dobe sa mi jej prístup k príprave na krst zdal nevhodný a pomohol mi iný pracovník ŠtB, ktorý odo mňa chcel nejakú poradu a za "odmenu" mi prezradil, aby som to dievča poslal preč od seba, lebo je to ich spolupracovníčka. Pretože som mal mnohé kontakty z kostola a požičiaval som im knihy, zorganizovali akciu, v ktorej pozvali desať osôb na výsluch a pýtali sa ich, ako ma spoznali a aké knihy im požičiavam. Na záver ma pozvali na pohovor a vyčítali mi dve veci: Požičiavanie kníh, ktoré boli vydané v cudzine a spovedanie na mojej izbe. Ich argumentácia bola takáto: Môžete šíriť svoju ideológiu, ale len z kníh, ktoré sú vydané u nás. Spovedať na vašej izbe nesmiete, lebo my chceme mať prehľad, kto sa v kostole spovedá. Prisľúbil som nápravu v obidvoch veciach, pretože ich riešenie mi uľahčilo prácu. Knihy som dal laikom, aby si ich sami požičiavali. Ešte voľne citujem jednu situáciu, ktorú oni v zápise takto zachytili: Prišiel autom do Košickej Novej Vsi k domu č. 53 na Mliečnej ulici. Z auta vybral kufor a zaniesol ho do domu, pred ktorým stál. Po nejakom čase vyšiel z domu, niesol tento kufor a uložil ho do auta a odišiel. Čo som tam robil? Istá pani na uvedenom čísle domu mi upratovala a prala prádlo. V kufri som priniesol prádlo na pranie a v kufri som zasa odniesol už čisté, skôr vyprané prádlo. Strach má veľké oči. Posledné dva roky som bol vedúcim kancelárie na fare, pretože kaplán Michal Kükemezey ochorel a zomrel. Bolo to celodenné zamestnanie a ráno i večer som spovedával alebo slúžil svätú omšu. Keď prišla zmena pomerov u nás, oznámil som pánu vikárovi Onderkovi, že som provinciál redemptoristov a že musím odísť do Bratislavy, prevziať náš kostol a organizovať život a prácu našej provincie. Hneď k 1. januáru 1990 ma pán vikár Onderko uvoľnil a pretože som mal v marci 60 rokov, vybavil som si dôchodok a bol som voľný pre prácu v Kongregácii. V kláštore bol celý čas neslobody dievčenský internát pre stredoškoláčky. V júli 1990 nám zákonom vrátili kláštor, ale internát mal právo zostať v budove ešte desať rokov. Traja kňazi sme bývali v súkromných bytoch a slúžili sväté omše v našom kostole svätých Cyrila a Metoda. Kostol sme slávnostne prevzali 14. januára 1990 za účasti mnohých veriacich. Spieval kostolný zbor "cečkári", prvé čítanie čítal Gustáv Valach a pri oltári sme boli viacerí kňazi na čele s Pátrom provinciálom, Pátrom Ľudovítom Michalovičom, Pátrom Jozefom Doležalom a s niekoľkými kňazmi, ktorí k nám prišli počas totality. Bolo to radostné stretnutie s veriacimi, ktorí verne navštevovali náš kostol a nedovolili ho premeniť na telocvičňu pre internát, ako sa niektorí neprajníci pokúšali. V Podolínci sme preberali kostol 28. januára 1990. Páter Michal Zamkovský, náš prvý tajne vysvätený kňaz v Poľsku od kardinála Macharskeho 21. mája 1980, slávil vtedy svoje verejné primície. (V týchto dňoch budeme ďakovať za tridsať rokov jeho kňazstva, ktoré musel utajovať až do zmeny pomerov. Dnes je naším provinciálom a hlavným misionárom.) Kláštor v Bratislave nám vrátili cez prázdniny roku 1991 a po patričných úpravách sme sa doň pred Veľkou nocou 1992, teda po 42 rokoch nasťahovali. Pre mňa to bola zvlášť veľká radosť, lebo som sa vrátil do kláštora, do ktorého som prišiel roku 1940 ako jedenásťročný študent z východného Slovenska. Pri formácii kandidátov nám veľmi pomáhali poľskí spolubratia. Keď v roku 1993 bol zvolený za provinciála Páter Róbert Bezák, začali sme s formáciou na Slovensku. Mne Páter provinciál dal jeden rok možnosť študovať bioetiku v Ríme. Teraz patrím do bioetickej skupiny pri KBS. Keď som sa vrátil roku 1994 z Ríma venoval som sa formácii našich študentov. Keď prišli už mladší formátori, dal som svoje sily ešte do služby chorým v Nemocnici Milosrdných bratov. Už dávnejšie som dostal od môjho duchovného formátora "slovo života": "Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním...."/Mt 11,28/. Tak volá Kristus nás všetkých k sebe a tak učí aj nás, aby sme volali my tých, ktorí sú preťažení a potrebujú pomoc. Pretože chorí nemôžu prísť ku mne, chcem plniť svoje poslanie a prichádzam ja k nim v nemocnici. Mladší spolubratia plnia naše poslanie a konajú ľudové misie po farnostiach, ja so svojimi silami ich napodobňujem v nemocnici. V druhej nemocnici na Kramároch slúžim už 20 rokov každú nedeľu, a podľa možnosti aj vo sviatky, svätú omšu pre chorých a zamestnancov nemocnice. Tak môžem využiť aj kňazskú službu aj svoju náklonnosť lekára k chorým. "Bol som chorý, a ty si ma navštívil." Pán si ma vybral do svojej služby. Dal mi vzdelanie a teologickú formáciu, takže môj život viedol Kristus, ktorý je Cesta, Pravda i Život. Skúšal ma, či vytrvám, ale potom ma bohato odmenil a dal mi žiť v spoločenstve mojich drahých spolubratov. Ja som sa snažil byť pri spolubratoch a Boh mi dal vytrvalosť, "Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi" /Mt 18,20/. | |