Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 3/2019 (máj – jún), ročník 20, ISSN 1335-9606
Myšlienka čísla
Portrét čísla
Svedectvá
Spravodajstvo KPVS
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: Jáchymovské peklo 2019 Vážení politickí väzni, PTP-áci, rodinní príslušníci a sympatizanti. Všetkých Vás z celého srdca zdravím v mene svojom a v mene obnovenej Oblastnej organizácie KPVS Skalica. Pozdravujú Vás tiež všetci členovia KPVS zo Slovenska. Želám všetko len to najlepšie. Zlého sme si všetci užili za 40 rokov dosť. Som dcéra politického väzňa. Môj otec bol dobrý sedliak, mali sme 10 hektárov zeme a darilo sa nám veľmi dobre. A to tá komunistická luza nemohla zniesť. Keď prišli agitovať do JRD, otec to vždy rozbil. Tak naňho nasadili ŠtB. Bol to vojenský zbeh. Poznala ho polovica dediny, ale svedčil len proti otcovi a ešte dvom sedliakom. 3. mája 1951 bol otec poobede na ulici so susedmi a odtiaľ ho v papučiach a košeli odviedli. Prišlo ho zatvárať 28 ŠtB-ákov so samopalmi v dlhých kožených kabátoch. Všetci u nás hľadali zbrane. Deväť mesiacov bol vo vyšetrovacej väzbe v Leopoldove a 5. júna 1952 ho v Bratislave odsúdili na 20 rokov natvrdo za vlastizradu. Po súde bol v Ilave, ale na Vianoce 1952 bol už na lágri Rovnosť na Jáchymovsku. Tam bol 2 roky. Odtiaľ ho odvelili na láger Bytíz na Příbramsko. Odtiaľ sa aj v roku 1960 slobodil. Na Bytízi bol aj s dôstojným pánom Antonom Srholcom. Osobitne sme sa ním poznali, chodieval k nám navštevovať otca a otec zasa jeho. Dlho si totiž nemohli nájsť zamestnanie. Dôstojný pán A. Srholec napokon pracoval v betonárke a môj otec vyvážal v Skalici s Rómami smeti. V roku 1968 bol otec celý natešený, že už to padlo. No, prišiel Husák a padli sme my. Slobody sa nedožil, zomrel v roku 1985. Vždy mi hovoril: ,,Bero, keď to padne, nedaj sa, aj po mojej smrti všetko vybav. Sľúb mi to! Nič tým špinám nenechaj!“ Podarilo sa mi to, všetko museli vrátiť. A môj život v komunizme? Keď som si v 9. triede podala prihlášku na strednú školu, riaditeľ J. Olšák mi povedal: ,,Na strednú? Ani do roboty ťa nevezmú, lebo si dcéra vyvrheľa ľudskej spoločnosti.“ Zobrala som si z vedlajšej dediny chlapca, ktorý mal rovnaký osud ako ja. Jeho otca zatvorili bez súdu na 3 mesiace a všetok majetok im vyviezli. Sedemčlennú rodinu dali bývať do kuchyne a komory a do domu im nasťahovali SNBáka, okrskára s rodinou. Myslím si, že každý z nás, ktorí tu sme, by mohol rozprávať taký podobný príbeh ako ja. Celých 40 rokov stáli pri nás všetci svätí. Nedali sme sa, bolševik napokon padol, my sme si zachovali čistý štít, nezradili sme, nepoddali sme sa a preto môžeme niesť hlavy hore. Bernardína Sprušanská odznelo v Hornom Slavkove, 17. 5. 2019 Šebastián Košút Matej Harvát Šebastián Košút sa narodil 16. novembra 1941 v obci Čierna Hora (poľ. Czarna Góra), ktorá leží na území tzv. poľského Spiša. Táto oblasť sa nachádza na jednom z najjužnejších cípov poľského územia neďaleko Pienin. Napriek faktu, že z národnostného hľadiska išlo o prevažne slovenské územie, tunajších 13 spišských dedín bolo v roku 1945 na základe povojnových reštitúcii pričlenených k obnovenému poľskému štátu. Mladý Šebastián sa síce ešte narodil na území Slovenského štátu, avšak detstvo, mladosť i veľkú časť dospelosti prežil v komunistickom Poľsku. Rodina Košútovcov z Čiernej Hory patrila k tradičnej roľníckej vrstve. Šebastiánov dedo však pôsobil aj ako miestny učiteľ a otec bol po vojne oblastným zástupcom spišských Slovákov žijúcich v Poľsku. Páter Šebastián spomína, ako sa jeho otec neraz vracal nahnevaný zo stretnutí v Novom Targu, kde sa rokovalo o záujmoch slovenskej menšiny, predovšetkým o možnosti používania slovenčiny v školách a úradoch. Po vychodení základnej školy začal mladý Šebastián navštevovať gymnázium v Jablonke neďaleko slovenských hraníc. „Tam ešte vtedy nechodievali autobusy, tak ma otec odviezol na voze, aby som urobil skúšky a potom ma prijali. Boli tam dve gymnázia. S poľským aj slovenským vyučovacím jazykom. Ja som chodieval do slovenského. A my sme mali každý rok nových profesorov, lebo iba na rok dostávali povolenie. To boli Slováci z Bratislavy.“ Šebastián zmaturoval v roku 1959 vo svojom rodnom jazyku. Od začiatku šesťdesiatych rokov však bola výučba v slovenčine nariadením vlády v mnohých školách zakázaná. Politika zasahovala do vzdelávania aj inou formou. Napríklad aj zdôrazňovaním poľského charakteru Spiša niektorými učiteľmi. „Na gymnáziu, keď náš učili náboženstvo, bol tam jeden kaplán, čo nám prednášal. A raz tak začal rozprávať, čosi politicky ohľadom týchto dedín, že my sme sa všetci proti tomu začali veľmi ostro ohradzovať. Takým štýlom, že potom ešte prišla v krátkom čase nejaká štátna kontrola a my sme to zopakovali, a potom nám toho farára zobrali preč. Toto sme nechceli počúvať na náboženstve.“ Ako pamätník spomína, bol odmalička vychovávaný v náboženskom duchu, čo sa prejavilo aj na voľbe jeho celoživotného povolania. Po skončení gymnázia v Jablonke Šebastián študoval v kňazskom seminári vo Varšave. Za kňaza bol vysvätený v roku 1965. V rozmedzí troch rokov vystriedal ako kaplán tri farnosti, kde sa popri ostatnej práci venoval aj tunajším Slovákom. Jeho pôsobenie na fare v Piastove však bolo ukončené zásahom štátnej moci. Ako kaplán totiž poskytoval časť priestorov fary na aktivity protikomunistickej organizácie Ruch. Miestnym politickým aktivistom prenajal miestnosť, kde tajne umiestnili svoj archív a tlačiareň na produkciu materiálov, informujúcich o možnostiach demokratizácie režimu. „To sa dialo asi dva roky. Videl som však, že polícia je stále pri fare, ale nevedel som prečo. To mi nenapadlo, že oni nahrávajú naše rozhovory a sledujú náš pohyb. Potom v šesťdesiatom deviatom roku, keď sme mali koniec školského roka v Piastove, prišli takzvaní poľskí eštébáci. Skoro ráno vošli na faru, tak ako som bol, iba sutanu som si dal na pyžamo, tak som sedel doobeda, ani som na nepohol, lebo nám nedovolili.“ Agenti poľskej tajnej polície prehľadali celú faru. Zhabali všetky podozrivé materiály, medzi ktorými figurovali aj súkromné listy Šebastiána Košúta. Keď našli miestnosť, kde mala byť umiestnená tlačiareň s archívom, žiadali od neho kľúč. Slovenský kaplán však kľúč odmietal vydať, preto agenti vypáčili dvere a našli dôkaz na zatknutie. Šebastián Košút bol spoločne s druhým kňazom ihneď odvedený na prokuratúru do Varšavy. Obaja kňazi boli na prokuratúre osobitne vypočúvaní. Výsluchy počas prvých dní trvali, podľa slov pamätníka, takmer nepretržite, a vypočúvatelia nebrali prílišný ohľad ani na spánok podozrivých. Obaja duchovní boli čoskoro poslaní do väzenia. Kým druhý kaplán, ktorý o ilegálnej tlačiarni ani poriadne nevedel, bol asi po mesiaci prepustený, Šebastián Košút také šťastie nemal. Poskytnutie miestnosti na tlač „protištátnych“ letákov urobilo v očiach komunistickej justície z kaplána v Piastove člena konšpiračného spolku. Rozsudok pre Šebastiána Košúta znel: „Organizátor celoeurópskeho hnutia proti komunizmu.“ Vyšetrovatelia o tom rozhodli aj na základe jeho kontaktov so slovenskými biskupmi Jozefom Tomkom a Pavlom Hnilicom, ktorí boli v emigrácii v Ríme. Kontakty s vatikánskymi predstaviteľmi boli priťažujúcou okolnosťou, keďže komunistický režim bol už z princípu nanajvýš podozrievavý voči pápežstvu. „Oni si všetky tieto listy poprekladali po svojom. A prakticky povedali, že ty z tohto väzenia nevyjdeš za takéto činnosti, čo robíš v Európe a hlavne tu v Poľsku.“ Ako sa však neskôr dozvedel, v deň, keď bol zatknutý, došlo k hromadnému zatýkaniu na celom území Poľska. Dňa 20. júna 1969 bolo teda zatknutých údajne vyše 1000 osôb, pričom väzeniu sa nevyhol ani Šebastiánov brat. Z väzenia bol prepustený pred Veľkou nocou v roku 1970. „Potom po roku ma už vypustili. Dali mi dva roky podmienečne a poslali ma domov. Nechali si vo väzení iba tých najdôležitejších, ktorým dali po štyri až sedem rokov.“ Po prepustení z väzenia Šebastián Košút pôsobil na viacerých farách, kde sa opäť venoval pastorácii. Ako kaplán neskôr pracoval v Katedrále sv. Jána Krstiteľa vo Varšave. Naďalej však pokračoval v čulej korešpondencii so slovenskými duchovnými v Ríme i iných krajinách. Taktiež sa podieľal na činnosti československej podzemnej cirkvi. Konkrétne organizoval pašovanie kníh a kaziet s kresťanskými piesňami, ktoré boli v Československu vnímané ako ilegálne. Počas viacerých mesiacov tak vystupoval spolu s ďalšími na Babiu horu na slovensko- poľskej hranici, kde odovzdával Slovákom knihy. Slovenská náboženská literatúra sa pašovala do Slovenska po osi Rím-Varšava-Oravská Polhora. Slovenskí kňazi z Ríma posielali knihy do Poľska, kde ich duchovní prevzali a posúvali ďalej. „My sme chodievali po Poľsku po rôznych kláštoroch a sme vedeli, kam sa posielajú z Ríma slovenské knihy. A preto my sme pre Slovákov tie knihy zobrali, pretože oni nevedeli kam a komu ich poslať a tiež mali sme v Oravskej Polhore známych. Vyšli sme na Babiu horu, my z Poľska, oni zo Slovenska. Tam sme im dali knihy a oni nám nejaké dobroty.“ Šebastián Košút patril medzi kňazov, ktorí sa za komunizmu aktívne zúčastňovali na šírení svojej viery, aj napriek skutočnosti, že režim výrazne obmedzoval ich náboženskú slobodu. So slovenským kňazom Jozefom Mrovčákom sa aktívne angažoval v pastorácii a kultúrnom živote kresťanských obcí. Na Jozefa Mrovčáka bol však v ČSR vydaný zatykač, preto načierno prekročil hranice a ďalej pôsobil na území Poľska. Šebastián Košút spomína, ako sa komunistické prenasledovanie odrazilo na psychike kedysi veľmi aktívneho duchovného. „Spoločne sme organizovali stretnutia, rozprávali o tom ľuďom. Takého človeka som potreboval, žeby ma zapol do všetkých aktivít, kdekoľvek. Po istom čase nám hovorili priatelia, daj preč toho Jozefa, lebo prídu a obidvoch vás dajú do väzenia. Potom som ho poslal do Jozefova pri Varšave, no nevydržal tam a vrátil sa. Ďalej som ho poslal k priateľom do Zakopaného. Nakoniec išiel na Slovensko, načierno. Tam ho chytili na cestách a dali ho do väzenia. Teraz je neaktívny, lebo ho spravili mrzákom. Nie tak fyzicky, ako psychicky.“ Situácia v Poľskej ľudovej republike bola príliš nepriaznivá až nepriateľská voči slobodnému výkonu kňazského povolania. Šebastián Košút sa už od prvých kňazských rokov utvrdzoval v názore, že najlepšou možnosťou bude emigrácia. „Mával som kontakty a túžbu dostať sa do Ríma. Lenže ja som nedostal pas. Takže som prakticky musel zostať v Poľsku. Dúfal som, že odídem, len akosi to nebolo možné.“ Dopisovanie s viacerými rímskymi kňazmi ho však čoraz viac podnecovalo v uskutočnení cesty. Ideálna príležitosť sa naskytla po zvolení Karola Wojtylu za pápeža Jána Pavla II. v roku 1978. Po tomto významnom momente aj mnohí poľskí komunistickí pohlavári do istej miery poľavili v zásahoch a obmedzeniach voči Katolíckej cirkvi. Určité uvoľnenie i vplyv poľského pápeža sa nepriamo podieľali na tom, že v roku 1980 boli Šebastiánovi Košútovi poskytnuté víza na dočasné vycestovanie do Ríma. V liste farárovi katedrály vo Varšave, kde vtedy slúžil, napísal, aby našiel za neho trvalú náhradu, lebo on sa už späť nevráti. Kaplán Košút však zdôrazňoval, nech tak farár učiní až o tri dni, lebo ak by ho nemali pustiť na hraniciach, tak sa vráti a bude pokračovať v práci vo Varšave. Spoločne s troma spoločníkmi, ešte študentmi, sa tak vydal na cestu cez poľské hranice. „Na hranici poľsko-nemeckej iba nás dvoch, ale strašne prehľadávali. Ale ja som si nič nebral okrem dokumentov a príručné veci, žiadne knihy, iba tak som šiel ako turista.“ Do Nemecka ich napokon pustili. Na kongrese Slovákov sa tu stretli s biskupom Pavlom Hnilicom, ktorý im poslúžil ako prostredník na ceste do Ríma. Šebastián Košút v Ríme začal pôsobiť ako sekretár biskupa Hnilicu na fare Monte Santo. V Taliansku sa čoskoro začal angažovať v utečeneckom tábore Latina asi 70 kilometrov južne od Ríma. V tomto tábore, vytvorenom z bývalých kasární, boli sústredení utečenci z komunistických krajín. Ilegálni migranti z Juhoslávie, Poľska, Rumunska, Maďarska i mnohí z Československa tu našli prechodný pobyt počas čakania na azyl. Zo sovietskeho Ruska sem utiekol aj svetoznámy filmár Andrej Tarkowski. Z Latiny boli utečenci posielaní prevažne do anglicky hovoriacich krajín - do Ameriky, Kanady, Austrálie i na Nový Zéland. Šebastián Košút často prichádzal medzi Slovákov, ktorí načierno prekročili hranice s túžbou získať nový domov mimo komunistického bloku. S gitarou a ochotou vypočuť si ich príbeh im nielenže krátil čas pri často nie práve príjemnom pobyte, ale tiež im pomáhal ku kontaktom v zahraničí. Ako sekretár biskupa Hnilicu stál pri mnohých významných podujatiach na vatikánskej pôde. Výraznú stopu v ňom zanechalo najmä stretnutie s farárom Štefanom Polákom. Ten bol ešte ako spolupracovník prorežimnej kňazskej organizácie Pacem in terris na návšteve vo Večnom meste. Polák však po stretnutí so slovenskými duchovnými v Ríme prestal spolupracovať s komunistami. „Ja som sa im venoval všetkým dva týždne. A keď sa vrátil, tak on odmietol robiť úplne všetko to, čo mal, keď ho posielali.“ Necelé dva roky po návrate do ČSR, na jeseň 1987, bol na svojej fare v Borovciach neznámymi páchateľmi umučený na smrť. Šebastián Košút bol pre mnohých Slovákov z ČSR i zahraničia takmer povinnou zastávkou pri ich pobytoch v Ríme. Ako spomína, kontakty s ľuďmi z Československa boli pre neho skôr obmedzené a informácie o tamojšom dianí hmlisté. Napriek tomu s veľkým nadšením vnímal pád režimu koncom roka 1989. Ako hovorí, bolo úžasné pozorovať a cítiť priam hmatateľné „dýchanie slobody“. Od deväťdesiatych rokov pracoval na fare Marano Equo, bol stále činný v stretávaní sa so Slovákmi a mnohých na fare aj ubytovával. Na Slovensko sa trvale vrátil až v roku 2014, odkedy žije v dome seniorov v Dolnom Ohaji. Článok vznikol vďaka spolupráci s Post Bellum  Šebastián Košút  Emigranti z Poľska, s ktorými Š. Košút vycestoval do Ríma v roku 1980  Pri hre na gitaru s utečencami z ČSSR.  S Matkou Terezou | |