Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 3/2010 (máj - jún), ročník 11, ISSN 1335-9606
Myšlienka čísla G. Bernanos
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: s Ing. Gabrielou Smolíkovou, regionálnym zástupcom Vydavateľstva Michala Vaška v Bratislave, spolueditorkou publikácie Zločiny komunizmu R. D.: Vydavateľstvo Michala Vaška v Prešove dnes patrí medzi najvýznamnejšie vydavateľstvá na Slovensku. Odvaha Michala Vaška založiť vydavateľstvo pre kresťansky orientované publikácie sa ukázala ako mimoriadne produktívne rozhodnutie. "Od skice k dílu jde se po kolenou", hovorí básnik. Ako to bolo v prípade VMV? G. S.: Ďakujeme za uznanie, je pravda, že keď si spomenieme na začiatky vydavateľstva, tak slová básnika, ktorého ste citovali, veľmi výstižne charakterizujú dvadsaťročnú cestu Vydavateľstva Michala Vaška. Korene vydavateľstva siahajú do obdobia pred rok 1989. Michal Vaško, vtedy ešte ako bohoslovec, sa totiž podieľal na vydávaní náboženských samizdatových časopisov napr. Radosť a nádej. Zámerom tohto časopisu bola otvorená výmena názorov na aktuálne problémy duchovného a spoločenského života. Bolo len prirodzené, že v slobodnej spoločnosti nadobudlo jeho úsilie o dialóg novú podobu. Michal Vaško teda založil oficiálne vydavateľstvo, počet vydaných knižných titulov sa dnes blíži k číslu 800, vydáva tiež týždenník ZRNO, ktorý je pokračovateľom niekdajších samizdatových časopisov ZRNO a Hlas. Ako sa však ukázalo, vydávanie kresťanského časopisu, ktorého zámerom je otvorená výmena názorov, nie je bezproblémové ani po revolúcii. Po technickej stránke prešlo vydavateľstvo za tie roky obrovským vývojom a dnes funguje aj vďaka tomu, že má vlastnú, modernými strojmi vybavenú, tlačiareň. Aj keď vydávanie kníh nepatrí k tým odvetviam ekonomiky, v ktorých sa dá rýchlo zbohatnúť, skôr naopak, dúfam, že potešíme čitateľov ešte mnohými hodnotnými titulmi. R. D.: Spomínate si, ako vznikalo veľkolepé dielo Zločiny komunizmu na Slovensku v r. 1948 - 89? G. S.: S myšlienkou "vystaviť účet komunistom" prišiel v r. 1998 za mojím manželom František Mikloško. Ako to už často býva, muži sú tými, ktorí majú smelé plány a vízie, my, ženy, ich tak trochu uzemňujeme. Pribrali ma teda do partie ako osobu zodpovednú za "realizačné vytriezvenie", a tak sa kolektív editorov Mikloško, Smolík, Smolíková pustil do projektu, ktorý by za normálnych okolností riešil vedecký ústav. Nasledovali mnohé stretnutia, porady, rozhovory s odborníkmi, kým sa z hmlistej predstavy vyčírila konečná štruktúra knihy. Keď bolo jasné, čo tam chceme mať, bolo potrebné zohnať ľudí, ktorí to urobia. Za tie tri roky prípravy som mala možnosťstretnúť sa s desiatkami ľudí, ktorí boli zapálení pre vec, bolo to nesmierne obohacujúce obdobie. V prvom dieli je 12 štúdií historikov, ktoré opisujú jednotlivé perzekúcie, druhý zväzok prináša vyše 100 svedectiev obetí komunistického režimu, bibliografiu literatúry, ktorá sa zaoberá týmto obdobím. "Čerešničkou na torte" je priložené CD, ktoré obsahuje vyše 80 000 mien. Sú to mená usmrtených, odsúdených, odvlečených, vysťahovaných, internovaných občanov. Keď si dnes pomyslím, akým spôsobom, takpovediac na kolene, sa tá databáza vytvárala, môžem povedať, že z minima sme vyťažili maximum. Sme si vedomí, že v zozname sú nepresnosti. Mnohé z nich súvisia s tým, že bola rozdelená republika, prístup k dokumentom z českých súdov sme nemali, aj v samotnej evidencii, ktorú sme mali k dispozícii, sa našli nepresnosti, k tomu ešte ľudský faktor pri spracovávaní... Isté ale je, že je to dielo, ktoré nemožno obísť. Dvanásť rokov po revolúcii v novembri 2001 sme publikáciu predstavili verejnosti. Z ohlasov bolo jasné, že verejnosť prijala vydanie s akýmsi zadosťučinením. Ľudia si kupovali knihy pre svoje deti, aby aj touto formou zanechali pre budúce generácie varovné svedectvo. Naša práca bola ocenená Cenou Dominika Tatarku za rok 2001, a hlavne, bola ocenená zrejme aj čitateľmi, keďže patrí medzi najpredávanejšie tituly nášhovydavateľstva. R. D.: V ostatných rokoch sa o. i. sústredilo na vydávanie zobraných spisov básnikov, ktorí sa v rokoch neslobody ocitli buď v emigrácii, alebo boli umlčaní. Mám dojem, že túto neoceniteľnú službu literatúre nemotivovali komerčné záujmy, ale kultúrno-historická povinnosť vrátiť vybraných autorov do národnej literatúry. Kto inicioval tento edične aj finančne náročný program? G. S.: Áno, vydali sme súborné dielo Mikuláša Šprinca, Jána Harantu, Slavkoviana, Svetloslava Veigla, Andreja Žarnova, v súčasnosti vydávame súborné dielo Pavla Straussa. Väčšina týchto diel vyšla z iniciatívy Františka Mikloška. Je jedným z mála tých, ktorým skutočne záleží na "duchovnom dedičstve otcov", inicioval vydanie celej katolíckej moderny (aj v iných vydavateľstvách) a mnohé projekty s cieľom zachovať slovenské kultúrne dedičstvo. (Národniari to aj patrične "oceňujú"). Tieto súborné diela editorsky spracoval prof. Július Pašteka (okrem S. Veigla). Grafickú podobu im dal Miroslav Cipár. Podotkla by som, že okrem básnikov katolíckej moderny sme vydali aj výtvarnú monografiu františkánskeho maliara Teodora Tekela, ktorý po rozpustení kláštorov žil 25 rokov v opustenosti, zabudnutí, bez uznania. Štyridsaťročná deformácia kultúry spôsobila toľké škody, že aj dvadsať rokov po revolúcii je stále veľa bielych miest na mape slovenskej kultúry, ktoré treba zaplniť. Sme radi, že Vydavateľstvo Michala Vaška môže vydaním týchto diel aspoň čiastočne napraviť krivdy minulého režimu a vrátiť slovenskej kultúre autorov, ktorí do nej právom patria. R. D.: Medzi klientov VMV patrí aj Konfederácia politických väzňov Slovenska. Vydali ste nám dve knihy Triednych nepriateľov, vydávate aj dvojmesačník Naše svedectvo, časopis zameraný na zbieranie a uchovávanie informácií a ľudských osudoch v období komunizmu, ktorý je zároveň aj kronikou činnosti prvej ponovembrovej organizácie politických väzňov. Moja otázka znie: Stali sme sa živou súčasťou vášho vydavateľského programu, alebo sme len trpeným príveskom veľkých projektov? G. S.: Prepáčte, s tým príveskom ste to nemysleli vážne, však? Budem trochu osobná. Konfederáciu politických väzňov Slovenska nevnímam iba ako "obchodného partnera". Za tie roky spolupráce som mala možnosť spoznať stovky osudov vašich členov a navyše mám tú česť s niektorými osobne spolupracovať. Publikácie, mapujúce obdobie totality, sú dôležitou súčasťou nášho vydavateľského profilu. Ponúkať čitateľom príbehy ľudí, ktorí boli ochotní trpieť za svoje presvedčenie, hovoriť o dobe, ktorú prežili naši predkovia a čiastočne aj my, má zmysel. Keď sa pozrieme na okolité štáty, ako si vážia svoju minulosť, máme čo doháňať. Spomeniem len české kvalitné dokumentárne filmy, alebo Múzeum teroru v Budapešti, atď. U nás akoby chýbala vôľa obzrieť sa dozadu, namiesto toho, aby sme deťom hovorili o našej minulosti a o osobnostiach, na ktoré môžu byť právom hrdí, chceme ich nútiť spievať hymnu... Ale to som už asi príliš odbočila. Chcela som len povedať, že ste súčasťou nášho vydavateľského programu a veľmi si to vážime, dúfam, že čoskoro potešíme čitateľov ďalším zväzkom Triednych nepriateľov a mnohými ďalšími titulmi. Ďakujeme. R. D.: Ja ďakujem za rozhovor. Aj v mene členov KPVS a čitateľov Nášho svedectva želám vášmu vydavateľstvu veľa úrodných rokov, ktoré pomôžu pozdvihnúť a zúrodniť "ducha slovenského". Rozhovor pripravil Rudolf Dobiáš Príbeh Dominika Punu Rudolf Dobiáš S politickým väzňom Dominikom Punom som sa stretol niekedy koncom roka 1990, alebo začiatkom roka 1991 v kancelárii Konfederácie politických väzňov Slovenska na Grösslingovej ulici v Bratislave. V tom čase som bol redaktorom časopisu Svedectvo. Puna priniesol na ústredie zápisník, ktorý našiel v Leopoldovskej väznici. K zápisníku sa dostal potom, ako mu vtedajšia Správa Zboru nápravných zariadení SR dovolila pátrať po zápiskoch, ktoré on písal v r. 1950 - 52 v Leopoldove a pred transportom na Jáchymovsko ich ukryl na povale budovy skladov. Jeho vlastné zápisky sa mu po polstoročí(!) podarilo objaviť a zároveň sa dostal aj k zápiskom neznámeho väzňa, ktoré, žiaľ, sa nedali rozlúštiť. Zápisy v ňom boli písané nejakým tajným písmom, alebo tesnopisom, nikto z prítomných ho nevedel identifikovať. Puna povedal, že zápisník pravdepodobne patril biskupovi Gojdičovi. Nechal ho na Konfederácii s tým, že sa máme pokúsiť nájsť niekoho, kto by vedel písmo rozlúštiť. Neviem, čo sa v tomto smere neskôr podniklo, pretože som sa redigovania Svedectva vzdal a odišiel do redakcie Slovenského denníka. Nedávno som sa dozvedel, že záhadný notes je v Prešove v opatere Punovho priateľa a spolurodáka p. Šišovského. Len na okraj poznamenávam, že niekedy v r. 1991 pátrali bývalí leopoldovskí väzni Karol Čunderlík a PhDr. Pavol Cintavý a novinári z redakcie Slovenského denníka po oltárnom obraze, ktorý sa väzni (medzi nimi bol aj Čunderlík) pokúsili zachrániť, keď vedenie väznice rozhodlo o zbúraní väzenskej kaplnky. Žiaľ, na mieste, kde podľa tvrdenia Karola Čunderlíka obraz v ochrannej tube zakopali, stála už novopostavená kuchyňa. Dominik Puna vo svojich zápiskoch považuje búranie starobylej kaplnky "za nehorázny zločin" a za svätokrádež.Vedenie väznice sa neuspokojilo iba so zbúraním kostola, ale pokračovalo vo vandalskom ničení vzácnych historických pamiatok. Za obeť mu padli sochy sv. Jána Nepomuckého, sv. Ignáca, aj mariánsky stĺp, na ktorom stála socha Panny Márie. Aby sa ukojili sadistické chúťky väzniteľov, nakomandovali biskupov a kňazov, aby skazu vlastnoručne dokonali. " Aj mramorové tabule, znázorňujúce rytierov, ktorí boli niekdajšími veliteľmi tejto pevnosti, museli väzni-kňazi rozbiť na kusy a dláždiť nimi chodníky," zapisuje si do svojho notesa Dominik Puna. A dodáva: "Takéto niečo ani hitlerovské vojská nerobili." Dominik Puna sa narodil 4. 3. 1920 v Selci a zomrel 30. 4. 2002 v Prešove, kde je aj pochovaný. Koniec vojnového Slovenského štátu ho zastihol v Nižnej Šebastovej v žandárskej uniforme. V ten deň, keď vypuklo povstanie, dvadsaťpäť šebastovských žandárov, vrátane Punu, sa zapojilo do povstaleckých akcií. Po potlačení povstania niekoľkí z jeho 25-ky skončili vo väzení. O niečo neskôr podobný osud stihol aj Punu. Čakal ho Vojenský súd, ale skôr, ako mohol nad ním vyniesť rozsudok, podarilo sa mu ujsť z trnavskej väznice, kam ho z Bratislavy previezli. Po vojne pokračoval vo svojom žandárskom povolaní v Košiciach. V r. 1949, v čase, keď sa nový režim znepáčil viacerým Slovákom, napríklad aj legendárnemu partizánskemu veliteľovi Viliamovi Žingorovi, Puna sa dopočul, že Gustáv Husák, v snahe zachovať samostatný Slovenský štát, ponúkol pred koncom 2. svetovej vojny Sovietom Slovensko ako jednu zo Sovietskych republík. To bol signál pre Punu, aby sa znovu pustil do boja, tentoraz proti komunistom. Založil skupinu podobne zmýšľajúcich občanov a letákmi burcovali verejnosť, aby sa nedala ujarmiť novou mocou. Členovia skupiny si boli vedomí, že iba letákmi komunizmus neporazia, preto Punovi navrhli, aby išiel hľadať spojencov do zahraničia. V tých časoch bola ochrana čs. hraníc na viacerých miestach takpovediac deravá, pri troche šťastia sa Punovi mohol podariť prechod cez štátnu hranicu. Skupina však nemala kontakt na niekoho, kto by Punov prechod za hranice zariadil. Ktosi v Bratislave Punovi odporučil istého Andreja Čecha. "Za dvadsať tisíc ťa prevedie cez čiaru,"povedal mu. Bolo leto, žatva, pokosené obilie, poviazané do snopov, a zložené do krížov čakalo na odvoz k mláťačke. Sprievodca vpredu, Puna s odstupom niekoľkých metrov za ním, sa cez polia zakrádali k štátnej hranici. V tom sa spoza obilných krížov ako sitnianski rytieri vynorila šestica tajných. A hneď: Hore ruky! Krátko nato Puna pochopil, že naletel provokatérovi v službách štátnej bezpečnosti. Punovu skupinu súdili v Bratislave. Prokurátor Rašla žiadal pre Punu trest smrti, ale odvolací súd jeho túžbe nevyhovel a Puna vyviazol s pätnástimi rokmi väzenia, prepadnutím majetku a stratou občianskych práv. Puna dva roky strávil v leopoldovskej pevnosti v čase, keď sa relatívne mierny väzenský režim, najmä po príchode nového veliteľa väznice Michalíka a nástupu Karola Bacílka na post ministra národnej bezpečnosti, menil k horšiemu. Dovtedy mohli väzni pravidelne navštevovať bohoslužby, väzenský orchester pod vedením Fritza Thieleho, sudetského Nemca, pravidelne hrával v kostole a vonku koncertoval aj pre civilov. V tom čase boli v Leopoldove väznení prominenti vojnovej Slovenskej republiky, o. i. Štefan Tiso, Tido Gašpar, generál Turanec, neskôr k nim pribudli poslanci za Demokratickú stranu Staško, Bugár, Kempný a ďalší. Punu zadelili na prácu v krajčírskej dielni a v závere jeho leopoldovského pobytu do práčovne. V pevnosti zažil už spomínané vandalské obdobie - búranie kaplnky, odstránenie sôch, likvidáciu náhrobných pomníkov, likvidáciu starých stromov, a i. Tieto udalosti vnímal veľmi emotívne. Krátko pred eskortou na Jáchymovsko - 2. januára 1952 - zažil aj útek šiestich väzňov z leopoldovskej pevnosti. Štyria z nich - Raichl, Hvasta, Bureš a Chalupa - sa šťastlivo dostali za hranice a neskôr do USA. Heřmanského zatkli v Prahe a znovu uväznili, vo väzení údajne ochrnul. Šiesty utečenec Gavenda sa takisto dostal na západ, no v exile mal problémy, myslel si, že Hvasta, ktorý našiel azyl na americkej ambasáde, by mu mohol pomôcť, a tak sa pokúsil o návrat do ČSR. Pri pokuse o prechod hranice ho chytili a odsúdili na trest smrti a nakoniec ho 28. 6. 1954 - tri dni po jeho narodeninách (nar. 25. 6. 1920) popravili. Puna svoje leopoldovské zápisky končí slovami: "Keď sa ktokoľvek dostane k nim, nech oznámi svetu, že sme tu v týchto kamenných hradbách leopoldovskej pevnosti trpeli... Nechali kus nášho mladého života, vyronili potoky sĺz, znášali hlad, príkorie a biedu, že táto tragédia postihla tisíce a tisíce nevinných ľudí. Toto musí byť mementom pre budúce pokolenia..." Punova jáchymovská anabáza sa začína na slavkovskom tábore Prokop, pokračuje na povestnom tábore L, kde spolu s veľkou komunitou kňazov pracuje v guľovom mlyne (známa Věž smrti) pri konečnej úprave uránovej rudy. Odtiaľ odchádzali vlaky čistého smolinca do Sovietskeho zväzu. Z "elka" sa dostal na tábor Nikolaj, kde od slabosti odpadol a skončil v nemocnici. Jedným z lekárov, ktorý sa pokúsil postaviť ho na nohy, bol známy bratislavský lekár dr. Koch. Po Nikolaji nasledovali ešte tábory Mariánska a Rovnost, odkiaľ bol na amnestiu r. 1960 prepustený do civilu. Za svoje akiste nedobrovoľne vybrané povolanie si vyvolil prácu maliara natierača, neskôr sa stal skladníkom v národnom podniku Oceľové konštrukcie, kde pracoval až do odchodu do dôchodku. Táto spomienka nech je aj pripomenutím nedožitej deväťdesiatky (*4. 3. 1920) Dominika Punu.  Dominik Puna Mária Krajgerová Víťazi súťaže Nenápadní hrdinovia, zamestnanci ÚPN a členovia KPVS sa zúčastnili zájazdu do Štrasburgu. Ako prvé navštívili hlavné mesto SRN - Berlín, mesto na riekach Spree a Havel, mesto, ktoré ponúka rozmanitú škálu umenia a kultúry, múzeí, divadiel, zábavy a športu. Nezabudnuteľnými zážitkami z prvého neskorého večera určite zostane osvetlená Brandenburská brána, momentálne rekonštruovaný Víťazný stĺp so sochou Germánie, nové srdce starej metropoly Potsdamer Platz s novými architektonicky zaujímavými budovami (napr. Sony Center). Ďalší deň bolpokračovaním spoznávania Berlína. Naše poznanie sa rozšírilo o vedomosti z histórie (návšteva múzeí Neues Museum, s najzaujímavejším exponátom - bustou Nefertiti, kolosálnym Pergamonským oltárom) a vyvrcholilo návštevou STASI - múzea -pamätníka v Berlíne - Hohenschönhausen. Tu bol po 2. svetovej vojne zriadený sovietsky internačný tábor. Začiatkom 50. tych rokov prevzalo toto zariadenie Ministerstvo pre štátnu bezpečnosť (MfS), ktoré bolo tajnou políciou Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED) a najdôležitejším nástrojom udržania komunistickej diktatúry. Takýchto zariadení existovalo v bývalej NDR (DDR) 17 a boli riadené práve z centrály v Berlíne - Hohenschönhausen. Návštevníci tu môžu vidieť studené a vlhké malé cely zariadené iba drevenou pričňou a vedrom. Dňom i nocou svietilo však svetlo. Výsluchy sa uskutočňovali predovšetkým v noci a boli často sprevádzané fyzickým násilím. Prinucovacími prostriedkami k priznaniu bolo napr. odopieranie spánku, Niekoľkohodinové státie alebo pobyt v celách naplnených s vodou po členky. Neskôr pribudli k výsluchom rafinovanejšie - psychologické metódy. Väzni boli cielene udržiavaní v nevedomosti o mieste pobytu. Od vonkajšieho sveta boli hermeticky odlúčení a prísne izolovaní od ostatných väzňov. Vyškolení vyšetrovatelia ich dlhé mesiace vyšetrovali, kým nedosiahli takto vynútené priznanie. Až udalosti v jeseni 1989, keď padla diktatúra SED, viedli k zrušeniu štátnej bezpečnosti a jej väzníc. Vyvrcholením pobytu bola návšteva alsaského hlavného mesta Štrasburg. Prezreli sme si historické staré mesto, "grande île", ktoré je kultúrnym dedičstvom pod ochranou UNESCO, stredovekú mestskú štvrť "La Petite France" so svojimi pestrými uličkami, aj 142 m vysokú katedrálu Notre-Dame de Strasbourg. Vďaka pozvaniu europoslanca Borisa Zalu sme mali možnosť navštíviť európsky parlament, jednu z medzinárodných inštitúcií sídliacich v tomto meste. Po stretnutiach so slovenskými europoslancami (B. Zalom, M. Beňovou, M. Smolkovou, V. Muňkom a M. Mikolášikom) sme sa zúčastnili rokovania o pripravovanom zákone, týkajúceho sa transplantácie a darcovstva orgánov. Jedným z predkladateľov bol práve poslanec M. Mikolášik, ktorého príspevok sme si aj vypočuli. Deň sme ukončili večerou pozostávajúcou z alsaských jedál. Po noci strávenej v kúpeľnom meste Baden-Baden sme ešte stihli "konferenciu" v autobuse - spomienky politických väzňov, aj ukážky filmového spracovania oral history. (27. - 29. 5. 2010) Štvrtok Už z diaľky vidieť dvojicu kostolných veží, tá nám zvestuje, že sme prišli do Želiva, niekdajšieho sídla legendárneho opáta Víta Tajovského, dlhoročného politického väzňa. Nový opát kláštora Ignác Kramár nás srdečne privítal pred opátskym kostolom, v ktorom pre nás slúžil sv. omšu a po nej nás previedol kláštorom. Zastavili sme sa pri tabuli opáta Tajovského, položili k nej kyticu, mysľou sme sa preniesli do rokov päťdesiatych, keď v starom kláštore premonštrátov zriadili v apríli r. 1950 internačný tábor pre vyšších predstavených a kňazov. Tento tábor tu fungoval 6 rokov. Ďalším zastavením bolo banícke mesto Příbram a prehliadka múzea III. odboja. Videli sme množstvo písomného materiálu, dôsledne zoradeného na paneloch. Ukážky z väzenia dopĺňajú trojrozmerné predmety z tvorby väzenkýň, ktoré pre svoje deti zhotovovali drobné darčeky, alebo úžitkové predmety od väzňov. Prichádzame do skanzenu tábora Vojna, po ktorom nás sprevádzal p. František Záhradka bývalý väzeň tohto tábora. Aj tu je zriadené múzeum s množstvom panelov, dokumentov, fotografií a iného sprievodného materiálu. Piatok Prehliadka mesta Jáchymov. Na šachte Svornosť fárame do bane, vystupujeme na 12-tom "patre", v hĺbke cca 500 m. Po prehliadke múzea nasleduje symbolická prehliadka miest, kde stáli lágre, po ktorých zostali už len informačné tabule. V Ostrove nad Ohří položíme kvety k Veži smrti, miestu, kde stovky mužov, najmä duchovných, pracovali na konečnej úprave úránovej rudy v koncentrovanom rádioaktívnom prostredí.. Pán Schutcz v našom mene prečítal príhovor k účastníkom. Výstava veľkoformátových fotografií Václava Vašků pod názvom Tvár uranu, dokumentuje vplyv ťažby uranu na životné prostredie a okolitú krajinu. Sobota Náš program vyvrcholil koncelebrovanou sv. omšou v kostole sv. Jáchyma v Jáchymove. Po nej pred pomníkom pri kostole nasledovalo kladenie vencov a prejavy predstaviteľov KPVS a KPVČR. Za KPVS s prejavom vystúpil jej podpredseda Karol Noskovič. Okrem iného povedal: "Zahanbujúca je historická skutočnosť, že komunistický režim v našich podmienkach riadili naši ľudia. Zločiny a krutosti páchali naši spoluobčania. Kde sa vzalo v našich národoch toľko nízkosti, mravnej biedy, zloby ba dokonca ochoty k páchaniu zločinov? Zločiny mali byť potrestané. Ako sme sa s tým vyrovnali? Zamyslime sa nad tým. Za minulosťou nemožno urobiť hrubú čiaru. Treba sa z nej učiť, aby sme nepripustili opakovanie násilia a zločinov". V neskorých večerných (i nočných) hodinách, plní dojmov, sme sa šťastlivo vrátili do svojich domovov. (ej) Jubilant J. E. arcibiskup Karel Otčenášek Milý otec arcibiskup! Konfederácia politických väzňov Slovenska pri príležitosti Vášho životného jubilea Vám želá veľa Božieho požehnania a vyslovuje Vám poďakovanie za Váš úprimný vzťah k Slovensku a k slovenským politickým väzňom, z ktorých viacerí v čase neslobody patrili k Vašim osobným priateľom. Veríme, že sa s Vami budeme ešte dlho stretávaťna tradičných muklovských podujatiach, na ktorých Vaša láskavá a prívetivá účasť vytvára zvláštnu atmosféru, aká môže vzniknúť len medzi dlhoročným priateľmi. Vaši slovenskí mukli. Karel Otčenášek sa narodil 13. apríla 1920 v Českém Meziříčí. Od roku 1931 študoval na arcibiskupskom gymnáziu v Bubenči. V roku 1939 začal štúdium na bohosloveckej fakulte v Hradci Králové, ale pred vypuknutím druhej svetovej vojny na popud biskupa Mórica Píchu odišiel do Ríma, kde absolvoval Lateránsku univerzitu a dosiahol licenciát teologie (ThLic.). V Ríme bol 17. marca 1945 vysvätený za kňaza. Po návrate do vlasti pôsobil Karel Otčenášek ako kaplán v Týnci nad Labem a Horní Rovni u Pardubic a ako administrátor v Žamberku. V rokoch 1949 a 1950 zastával funkciu vicerektora diecézneho seminára v Hradci Králové a po jeho zrušení v roku 1950 bol krátkodobo duchovným správcom vo Vrchlabí. Za biskupa bol vysvätený 30. apríla 1950 v kaplnke sv. Karla Boromejského v Hradci Králové (bez vtedy povinného štátneho súhlasu) a vzápätí nato zatknutý a odsúdený za velezradu. V rokoch 1951 - 1962 bol komunistickým režimom väznený v Pardubiciach, Hradci Králové, na Mírove, v Leopoldove, vo Valdiciach... Po prepustení pracoval ako robotník v mliekarni v Opočne a tajne, neskôr aj oficiálne pôsobil ako kňaz. V júli 1968 bol rehabilitovaný a rozsudok z päťdesiatych rokov bol zrušený ako nezákonný. Ale až po roku 1989 sa mohol ujať biskupského úradu, pre ktorý bol ordinovaný už pred 40 rokmi. Do úradu 23. sídelného biskupa královohradeckej diecézy bol oficiálne uvedený 27. januára 1990. Sídelným biskupom bol do 26. septembra 1998, kedy ho vystriedal biskup Dominik Duka OP. V rámci Československej biskupskej konferencie sa stal predsedom pre duchovenstvo a predsedom komise Justicia et Pax Českej biskupskej konferencie. Za jeho zásluhy mu pápež Ján Pavol lII., ktorého bol osobným priateľom, v r. 1998 udelil osobný titul arcibiskupa. V roku 1995 bol vyznamenaný Radom TGM I. triedy. Je patrónom IKUE (Internacia Katolika Unio Esperantista). Pri príležitosti 90. narodenín našej členky, sestry Stelly R. Dankovej, dcéry kresťanskej lásky sv. Vincenta, sme sa zúčastnili 26. apríla 2010 na slávnostnej sv. omši v Kňazskom seminári sv. Gorazda v Nitre. Sme radi, že sme boli prítomní na takej dôstojnej oslave v spoločnosti sestričiek vincentiek, dôstojných pánov kňazov, seminaristov, zamestnancov seminára, aj príbuzných. Sestra Stella nie je celkom neznáma v našich radoch, mala uverejnených už viac príspevkov v časopise Naše svedectvo a viacerí z nás ju poznajú aj z kníh: Judák Viliam - Danková Stella: "Exodus - Oslavujeme ťa, Bože". (Nitra, Kňaz. Seminár sv. Gorazda, 1966) a Slanika Augustín - Danková Stella: "Budete mi svedkami" (Vydav. O. Németha, 1999). Sestra Stella hovorí, že "z Božej milosti" sa dožíva tohto požehnaného veku pomerne ešte v dobrom telesnom a duchovnom zdraví, je ešte aktívna, učí náboženstvo, francúzsky jazyk, ma účasť na sociálnej pomoci bezdomovcom... Nerada hovorí o "barbarských nociach" a svojom väzení, ktoré prežila, na podobné otázky obyčajne odpovie: "Veď to už bolo všetko obetované P. Bohu. Mnohé rodiny, matky, nepomerne viac trpeli, aspoň som ich mohla aj tam v base trochu potešiť. Veď Pán Boh dáva potrebnú milosť človeku v každej životnej situácii. Tým, ktorí Boha milujú, všetko môže poslúžiť k dobru". Vďaka Bohu, za našu milú sestričku! Františka Muziková, preds. OO KPVS Nitra V máji sa dožila osemdesiatky pani Elvíra Petrašková, manželka politického väzňa Andreja Petraška. Narodila sa 17. 5. 1930 v Prešove. Ako manželka bývalého politického väzňa a matka dcéry, ktorá legálne žila vo vtedajšej NSR, od r. 1956, kedy jej manžela uväznili, prakticky až do konca roka 1989 zažívala všetky útrapy spojené so sledovaním jej manžela ako NO (nepriateľská osoba): odpočúvania, tajné prehliadky domu, kontrolu korešpondencie s dcérou, sledovanie tajnými spolupracovníkmi a pod. Vľúdnu jeseň života jej želajú priatelia z KPVS. Narodila sa 11. mája 1922 v Žiline, kde vychodila základnú školu a gymnázium. Po maturite študovala na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave odbor slovenský jazyk - nemecký jazyk. Po absolvovaní vysokoškolského štúdia pôsobila tri roky ako gymnaziálna profesorka v Banskej Bystrici. Aktívne pracovala v Živene a Matici slovenskej. Neskoršie prišla do Bratislavy, v Slovenskej akadémii vied a umení pracovala na koncipovaní Slovníka slovenského jazyka, pri vydávaní stredoškolských učebníc, pri príprave nových Pravidiel slovenského pravopisu a v gramatickom výskume, ktorý jej bol popri lexikografickej práci veľmi blízky. V čase, keď boli zatknutí tzv. buržoázni nacionalisti, za svoje náboženské presvedčenie musela aj M. Marsinová opustiť akademické pracovisko. Tri roky pracovala vo Vlnárskych závodoch Slovena v Žiline ako robotníčka. Po troch rokoch sa mohla vrátiť do Bratislavy do dnešného Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra v SAV. V r. 1959 ju zatkli a za prekladanie a šírenie teologickej literatúry a náboženskú činnosť v III. ráde sv. Františka, do ktorého vstúpila v 28 rokoch svojho života, ju odsúdili na dva roky väzenia. Po odpykaní trestu nasledovalo šesť rokov namáhavej fyzickej práce v továrni Figaro. Do Jazykovedného ústavu sa M. Marsinová vrátila po politickom "odmäku" v r. 1968. V rokoch 1969 - 1970 spolupracovala so Slovenskou liturgickou komisiou na príprave nového prekladu liturgických textov do slovenčiny. Po vykonaní rigoróznych skúšok a obhájení rigoróznej práce dosiahla v r. 1973 titul PhDr. V r. 1979 odchádza do dôchodku, doopatruje rodičov a naplno sa venuje aktivitám súvisiacim s jej kresťanským presvedčením. Svoje vzdelanie, kultivovanosť, intelektuálne schopnosti aj obdivuhodnú energiu využíva pri duchovnej obnove našej spoločnosti, osobitne v ženskom ekumenickom hnutí. Táto jej práca má aj medzinárodný rozmer. Od r. 1991 udržiava kontakty s ekumenickým hnutím v Rakúsku. V r. 1993 dostala pozvanie na Svetový kongres metodistov vo Viedni, na ktorom vystúpila s prednáškou o situácii ženy za socializmu. Viac ráz sa zúčastnila na európskom kongrese katolíckych žien vo Švajčiarsku a v Nemecku a na medzinárodných rakúsko - slovensko - maďarských seminárochpre dospelých - Familienseminar, zameraných vždy na inú tému. Je jednou zo zakladajúcich členiek výboru Svetového dňa modlitieb na Slovensku za Katolícku cirkev a v rámci tohto medzinárodného hnutia (je doň zapojených viac ako 180 krajín) sa zúčastňovala každoročne na Svetovom modlitbovom dni, ktorého termín je na celom svete stanovený na prvý piatok v mesiaci marec. Vo výbore SDM sa podieľala na prekladoch a úpravách liturgických textov, nakoľko ich každoročne pripravujú ženy z inej krajiny. Konfederácia politických väzňov Slovenska 17. marca 2010 pri príležitosti 20. výročia založenia KPVS jej ako bývalej väzenkyni a členke KPVS udelila Pamätnú medailu s Diplomom. Milá Marta! Ďakujeme Ti za všetko, čo si v živote vykonala nielen na jazykovednom poli, ale aj v pokoncilovej duchovnej obnove našej spoločnosti. Katarína Deáková Narodil sa 27. 6. 1920 v obci Chorvátsky Grob, v okrese Senec. Reálne gymnázium absolvoval v Bratislave, kde v roku 1941 maturoval. V rokoch 1941 - 44 študoval ako štipendista právo na univerzite v Záhrebe. Kvôli vojnovým pomerom a smrti matky v roku 1944 musel štúdium prerušiť a vrátiť sa domov. Po skončení druhej svetovej vojny sa už do Záhrebu vrátiť nemohol, bol prijatý do redakcie ČASu, denníka novozaloženej Demokratickej strany na Slovensku. Stal sa novinárom z povolania. V roku 1947 pôsobil ako zahraničný komentátor denníka Čas v Belehrade. Po februárovom boľševickom prevrate, v roku 1948, redaktora Takáča z redakcie prepustili. Po viacročnej osobnej príprave - ešte počas štúdií v Záhrebe a po ročnom čakaní na vybavenie svojej žiadosti - bol 31. júla 1948 ako dvadsaťosemročný prijatý do noviciátu rehole jezuitov v Ružomberku. Počas povestnej Barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 bol odvlečený spolu s rehoľníkmi do Jasova a odtiaľ do sústreďovacieho kláštora v Podolínci. Bol nasadený ako robotník na práce pri výstavbe Púchovskej priehrady. Tam popri namáhavej fyzickej práci všetok svoj voľný čas venoval intenzívnemu štúdiu. Boli to tri roky štúdia filozofie a štyri roky štúdia teológie. Všetky predpísané skúšky robili v tajnosti u kvalifikovaných profesorov. V roku 1955 bol tajne vysvätený za kňaza. Jeho svätiteľom bol vtedy tajný biskup, terajší kardinál Korec. Otec, ani jeho dvaja bratia, ani sestra o tajnej vysviacke pátra Ferdiša nič nevedeli. Dňa 31. júla 1955 - presne sedem rokov po prijatí do rehole - bol zatknutý a odsúdený na 8 rokov žalára. Na základe amnestie v roku 1960 bol po odpykaní piatich rokov z väzenia prepustený. Pracovať mohol len ako pomocný robotník. Vyučil sa za opravára domových výťahov. Takto pracoval až do roku 1968. Od 1. mája 1968 do 1. mája 1970 mohol pracovať vo svojom pôvodnom povolaní. Stal sa redaktorom Katolíckych novín. V období normalizácie musel z redakcie odísť. V roku 1970 mu zomrel otec. Po prepustení z väzenia emigroval na západ jeho brat Andrej, povolaním lekár. Po prepustení z redakcie bol páter Takáč pridelený za duchovného k sestričkám kláštora v Slatinke pri Lučenci. Po osemnástich rokoch ho preložili do kláštora v Báči pri Dunajskej Strede. V roku 1992 nastúpil do exercičného domu rehole jezuitov. Všetok svoj voľný čas venuje prekladateľskej činnosti. Prekladá hlavne z chorvátskeho jazyka, v ktorom našiel mnoho vzácnych náboženských diel, aké na Slovensku chýbali. Do slovenčiny preložil a vydal dve desiatky diel. Po pätnásťročnej práci vyšlo tlačou aj jeho životné dielo - prvý Chorvátsko-slovenský prekladateľský slovník. Obsahuje 50 tisíc hesiel. V rukopise je pripravený slovník nárečia chorvátskeho jazyka, ktorým sa bežne hovorí v jeho rodnej obci v Chorvátskom Grobe. Je autorom skvelej knihy spomienok na väzenské časy "Život ma naučil mať ľudí rád". Milý páter Ferdiš, aj my Ťa máme radi. Zostaň dlho s nami, lebo sa zvečerieva. Tvoji priatelia z KPVS. (rd)  Ferdinand Takáč (Mierne oneskorené laudatio) Kanonik Karol Hyrošš sa narodil 5. októbra 1914 v Bystričanoch v časti Vieska v okrese Prievidza, odkiaľ sa neskôr presťahovali do Oslian. Za kňaza bol vysvätený 22. júna 1940 v Nitre diecéznym biskupom Karolom Kmeťkom a primičnú svätú omšu celebroval 29. júna 1940 v Oslanoch. Ako kaplán pôsobil v r. 1940 - 1949 na rôznych miestach. (Veľké Chlievany, Košeca, Pruské, Beluša, Považské Podhradie, Krásno a Bošany). Od roku 1949 bol mimo pastorácie. V roku 1950 bol odsúdený za velezradu na dvanásť rokov a vo väzení strávil sedem rokov (od 15. mája 1953 do 11. mája 1960). "Od roku 1947 bol kaplánom u Edmunda Markoviča v Bošanoch. V júni 1949, keď vyhlásili boľševickú "Katolícku akciu", sa jeho farár pevne postavil proti nej, preto ho v marci 1950 odviedli, hoci až 15. augusta sa konal súd v Bratislave. Karol sa neskôr dozvedel, že spomínali aj jeho meno a vyhlásili naňho zatykač. Keď sa v jeden podvečer vracal do Bošian, zbadal auto so žilinskou značkou. Vedel, že sú to eštebáci, preto sa vrátil na faru, až keď odišli, zbalil si najpotrebnejšie veci a utiekol. V decembri 1950 sa dozvedel, že ho odsúdili v neprítomnosti na 12 rokov väzenia, 22 000 Kčs pokuty a na 10 rokov straty občianskych práv. Skrýval sa u svojich známych aj u príbuzných: v Pečeňanoch, na Bukovine (pri Timoradzi), v Oslanoch, na Podsuchej u svojho bývalého žiaka. Prijímali ho s porozumením a ochotou, i keď to bolo riziko. Napokon bol prezradený a 15. mája 1953 na Podsuchej pri Ružomberku ho zaistili. Prezradil ho člen spriatelenej rodiny, eštebák, pod podmienkou, že jeho príbuzných, u ktorých sa Karol Hyrošš skrýval, nezatvoria. Vyšetrovali ho dva mesiace v Ružomberku, potom v Nitre a v Bratislave. Po odsúdení pracoval a tábore L na Jáchymovsku, kde sa mlela rádioaktívna ruda. Kňazov tam bolo asi tristo. Boli tam aj väzni - laici, na ktorých vraj mali kňazi "zlý" vplyv, tak ich rerozdeľovali do väzníc v Mírove, vo Valdiciach a v Leopoldove. Hyrošša neskôr poslali fárať do bane Černý Důl pri Trutnove. Tam bol asi jeden a pol roka. Z Nitrianskej diecézy tam boli s ním Martin Konopa, Emil Januš, Dominik Bartosiewicz, Justín Beňuška, Rudolf Bošnák. Z Bystrickej diecézy Jozef Valko, Imrich Ďurica a Sliačan. Nakoniec sa dostal do Leopoldova. Tu ho zastihla Novotného amnestia a 11. mája 1960 sa dostal na slobodu." (K. Hyrošš o sebe). V roku 1961 nastúpil za správcu farnosti do Hornej Maríkovej, kde pôsobil tri roky. V roku 1964 sa stal správcom farnosti v Dolných Krškanoch, kde účinkoval až do roku 1995, kedy odišiel do dôchodku. Ako dôchodca žil v Nitre. Nitriansky diecézny biskup Mons. Viliam Judák ho 22. septembra 2006 vymenoval za titulárneho kanonika Nitrianskej diecézy. Od roku 2007 žije v Charitnom dome v Beckove. Dňa 5. októbra 2009 sa K. Hyrošš dožil 95 rokov života. Napriek vysokému veku sám predsedal ďakovnej svätej omši v Oslanoch. Okrúhle 70. výročie kňazskej vysviacky si pripomenie 22. júna 2010. Pri príležitosti životného jubilea mu starosta obce Oslany RNDr. František Szalay udelil čestné občianstvo tejto obce. Konfederácia politických väzňov Slovenska - Oblastná organizácia Nitra - udelila svojmu zaslúžilému členovi K. Hyroššovi v tomto roku pamätnú medailu - 20 rokov od založenia KPVS.  Karol Hyrošš | |