Konfederácia politických väzňov Slovenska
Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner), 0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
Hlavná stránka | Časopis | Organizačná štruktúra | Dokumenty | Pozvánky | Fotoreportáže | Darujte 2%

 

Naše svedectvo 2/2021 (marec – apríl), ročník 22, ISSN 1335-9606

Myšlienka čísla / František Matiašovský

Portrét čísla
Pavel Polka / Ján Karásek

Svedectvá

Jozef Labuda
/ Erika Szalayová
Rehabilitácia
/ Michal Ivanik
Peter Škodáček – prvý zaistený z evanjelických duchovných komunistickou mocou
/ Ondrej Rišiaň
Zoltán Antal
/ Katarína Čulenová, Alžbeta Rajčanová, Radka Wagingerová
K 70. výročiu súdneho procesu Albert Púčik a spol.
/ Ondrej Fronc
Svedectvo o sviečkovej manifestácii
/ Sr. Bonaventúra Terézia Šmidová OSF

Spravodajstvo KPVS
Naši jubilanti
Odišli od nás
Oznamy

 

 

Z uverejnených článkov vyberáme:


Myšlienka čísla


František Matiašovský


     Dobrý večer prajem všetkým a pozdravujem všetkých!
     Som syn politického väzňa, ktorý bol odsúdený v súdnom procese v roku 1961 spolu s kapucínmi, ktorí boli odsúdení v tomto procese. Nenávisť, ktorá v tom období bola voči cirkvi, voči náboženstvu a voči veriacim vyústila v to, že všetkých alebo skoro všetkých rehoľníkov znova pozatvárali, súdili, lebo to boli ľudia, ktorí sa snažili ľuďom dávať lásku, snažili sa ľuďom dávať dobro a snažili sa, aby sme my mohli prijímať sviatosti a aby sme žili tak ako majú ľudia žiť, lásku dávať jeden druhému. Bolo to ťažké obdobie pre nás všetkých, či už pre deti, pre manželky, ale aj pre tých, ktorí museli len bežne žiť. Žili sme tu v strachu, každý sa bál niečo povedať, aj samotná činnosť ľudí bola taká, že sme sa báli. Bolo to ťažké obdobie, ale nevadí, nás to spojilo, dalo nám sily. Našli sme si viacej vzájomnej lásky k sebe, jeden k druhému, viac sme sa poznali a viac sme jeden druhého začali milovať. Tá nenávisť, ktorá sa tu šírila, tým režimom, ktorý tu bol totalitný, sme sa snažili, aby sme tú nenávisť do seba nenasali, ale aby tá nenávisť prešla pomimo nás. Je ťažké si znova pomyslieť na to obdobie, ale dúfam, že už toto sa nikdy nezopakuje tu medzi nami, či tu už bude ktokoľvek pri moci, pri vláde, ale že vzájomne, všetci, jeden k druhému budeme úctiví, jeden druhého si budeme ctiť a jeden druhého vážiť.


(autor je predsedom Oblastnej organizácie KPVS Pezinok|







Portrét čísla

Pavel Polka

Ján Karásek


     Narodil sa 28. apríla roku 1952 v Želiezovciach. Obaja rodičia boli obchodníci. Otec František sa vypracoval na vedúceho predajne nábytku, matka Helena zase na šéfku obchodu s chlebom a pečivom. Svojmu synovi odmala vštepovali: každý klient je hosť a treba sa k nemu správať slušne. Je jedno, či do predajne vojde Róm, Žid alebo presídlenec. „Od rodičov som tak dostal dobrý vstup do života a vedel som, čo je úcta,“ hovorí pamätník.

     Otec, ročník 1919, na vlastnej koži zažil besnenie druhej svetovej vojny. Ako vojak Maďarskej armády sa zúčastnil bojov v prvej línii pri ruskej rieke Don, kde aj padol do zajatia. O „pekelných veciach“ dokázal hovoriť len skratkovito. Matka bola jednoduchšia žena a o veci verejné sa nezaujímala. Tvrdievala, že svet sa netočí len okolo politiky, ale sú na ňom aj iné veci.

     Po vojne otec vstúpil do komunistickej strany. Jeho pádnym argumentom bolo, že má dve deti a chce, aby sa v živote vedeli uchytiť. „Už vtedy som vnímal istú rozpoltenosť. Rozprával niečo iné na ulici a niečo iné v úzkom rodinnom kruhu. Vedel som, že tu niečo nehrá,“ spomína pamätník.

     Bolo pre neho istým „prekliatím“, že otec počúval vysielanie Slobodnej Európy či Hlasu Ameriky a Pavel po ňom zdedil záujem o veci verejné. „Možno to bolo mojou chybou, že som veľmi skoro začal čítať noviny a fascinovalo ma to rušené počúvanie rádia.“ Rodičia ho upozorňovali, že je tajné a nesmie sa o ňom rozprávať. Mimoriadne ho lákalo čítanie. Pod paplónom a s baterkou v ruke hltal Karla Maya rovnako ako články o politike.

     Aj o štyri roky staršia sestra Magdaléna mala silný vplyv na svojho brata. Súrodenci nachádzali záľubu tak v dejinách, ako aj zemepise. Magdaléna tiež bola otvorená svetu a túžila navštíviť Rím či Egypt. Dospievajúceho brata vychovávala prakticky ona s mamou. Otec trpel depresiami z vojny, chorľavel a zomrel vo veku len 45 rokov. Matka večer prichádzala unavená a ešte sa musela točiť okolo domácnosti. Pavel mohol žiť tak trochu na voľnej nohe.

     Pred rezignáciou Antonína Novotného, ktorý na jar roku 1968 musel odstúpiť zo všetkých politických funkcií, ľudia ani nepoznali pojem cenzúra. Až po jeho odchode z pozície 1. tajomníka ÚV KSČ sa začalo v novinách písať úplne inak. Slobodne.

     „Celé to obdobie som vzrušene prežíval,“ vracia sa do spomienkach Pavel, „najmä hnutie hippies a najmä muziku. V piatok večer vysielanie Na modrej vlne, Rádio Luxembourg, Rolling Stones... Viac sa pozeralo smerom na západ. V Nemecku i Francúzsku prebiehali prvé demonštrácie voči ‚dospelákom‘, voči spoločenskému zriadeniu.“

     V spoločnosti sa dialo niečo neskutočne svieže, nové. V tom roku Pavel oslávil 16 rokov. „Veľmi nepríjemný vek. Keď vtedy nie je človek revolucionárom, tak je to o ničom,“ komentuje ho pamätník. Veľmi naliehavo na neho vplýval sled udalostí po Pražskej jari. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy bol vyvrcholením traumatizujúceho leta.

     Želiezovce sa nachádzajú blízko hraníc a levický okres spadal do okupačného pásma maďarského vojska. „Bolo požehnaním, že juh obsadili Maďari. Predsa len otupili situáciu. Možno pri Rusoch by vznikli konflikty, a možno by boli aj obete,“ zamýšľa sa dodatočne Pavel.

     Akonáhle sa dozvedel o okupácii, sadol s kamarátom Pavlom Bakonyim do vlaku smerujúceho do Levíc. V meste liezli na tanky, ktorých bolo na námestí hromada. S priateľom nakúpili v papiernictve baliace papiere a pustili sa do výroby plagátov. Zrolované papiere nakladali na bicykle a bez najmenších obáv ich vynášali von. „Možno sme to začali preháňať, ale mali sme pocit, že konáme dobre.“

     Rozhodli sa zavesiť transparent aj na slávobránu pri vstupe do mesta Želiezovce, ktorá slúžila ako konštrukcia na heslá k oslavám 1. mája. „Okupanti domov“ – napísali na transparent azbukou. „Liezli sme po stĺpoch ako opice a snažili sme sa plagát pripevniť. Už sa šerilo, keď som náhle zbadal svetlá vojenskej kolóny blížiacej sa od Štúrova. Plagát sme osadili len tak ledabolo. Rýchlo dolu, kričali sme po sebe.“ Kamaráti nemali už čas odbehnúť, nuž si ľahli do jarku. Kolóna spomalila, ale našťastie sa opatrnejšie pohla ďalej. „Obaja sme veľmi rýchlo utekali ponáhľali domov s malými dušičkami.“

     Jeden z jeho najintenzívnejších emotívnych zážitkov sa odohral o niekoľko mesiacov neskôr. Po smrti Jána Palacha sa mu rozkývala celá duša. Prenasledoval ho smútok a depresia. „Asi som v detstve prečítal veľa rozprávok a toto bolo vytriezvenie z nich. Nikdy tak nebude, že pravda zvíťazí. Bol som hlúpe decko,“ poťažká si Pavel. V lete sa s kamarátom Ladislavom Bodorom vybral na tramp. Blížilo sa prvé výročie okupácie. Po prebdených a prepolitizovaných nociach sa domov vrátili s vedomím, že niečo musia urobiť.

     S vtedy modernými fixami vyrazili do ulíc vo vyšúchaných rifliach. Kto ich mal ako nové, bol považovaný za „sedliaka“. Džíny sa preto drhli kameňom alebo kovovým predmetom. Na ich vyšúchanú plochu stehien si napísal „Husák hnusák“ a pod koleno „Vivat Dubček“. Akási žena ich však udala policajtom. Vraj okrem toho má jeden z nich na bunde pripätý štátny znak dolu hlavou. „To nebola pravda, štátne symboly som si ctil, ale policajti si pridali,“ ohrádza sa Pavel.

     Predviedli ho na výsluch. Príslušník VB pri klepaní do písacieho stroja vyzvedal: „Dubčeka poznáme, ale kto je to ten Vivat?“ Z mladíka ťahali priznanie aj obuškom. „Keď vás bijú pendrekmi, cítite len prvú, druhú, tretiu ranu. Ostatné nie. Ste v takom šoku, že počujete len bum-bum,“ poúča pamätník. Na výsluchu sa cítil ako hrdina. Musel sa vyzliecť len do trenírok, čo bolo pre neho nesmierne potupujúce. Bez nohavíc, s krvavými stehnami i nosom musel šliapať po ulici k mame.

     Na druhý deň pred ich domom zastal moskvič. Pri výsluchu Pavel znovu schytal pár rán. Lomcoval ním vzdor. Odmietal podpísať zápisnicu, kým ju neopravia. Zrazu však vstúpil do miestnosti človek v kockovanej košeli. Uja Srnca poznal, takže mal k nemu dôveru. Eštébak sa ho zamatovým hlasom spýtal: „Prečo sa nepriznáš?“

     Keď odmietol, sadol si k nemu obkročmo na stoličku, pozrel sa mu do očí z tesnej vzdialenosti a spustil: „A tá tvoja skur...á mater vie, že si takýto bastard? Že si skur...l rodinu a keď ťa zavrieme, môže sa ísť kur...ť?“ Vulgárnymi slovami častoval mladíka asi tri minúty. „Takéto niečo povedať na moju mamičku, slušnú ženu... Celá moja hrdosť sa zrútila. Ten človek ma zlomil ako štolverk a rozreval som sa.“ Ani nereagoval, keď mu brali odtlačky a ťahali ho do pivničných priestorov. „Všetko som vnímal ako vo filme.“

     Pár nocí prežil v samoväzbe. Z nej ho odvliekli rovno na súd. Pridelili mu obhajcu ex offo a sudcu z ľudu, ktorých systém v Československu od 50. rokoch vyrábal ako na bežiacom páse. Mal vyfasovať dva roky na tvrdo. Paragraf 103 – trestný čin hanobenia republiky a jej predstaviteľa. Za nápisy na rifliach a písanie hanlivých hesiel.

     V tom čase už platil tzv. pendrekový zákon, narýchlo ušitý pred prvým výročím okupácie, aby komunisti eliminovali akékoľvek znaky protestu. „Ja som nebol žiaden hrdina. Žiaden geroj,“ krúti hlavou Pavel. „Bol som na výstrahu, aby sa to roznieslo po okolí a každý protest zahamovali hneď na začiatku. Bola to spoločenská objednávka.“

     Dva roky pred procesom mal Pavel nehodu na motorke, nuž mama išla za doktorom a skúsila od neho vypýtať papier, že syn to nemá v hlave úplne v poriadku. Samozrejme, stálo ju to nejaký peniaz. Havária obžalovanému nahrala do karát, no nepodmienečnému trestu sa aj tak nevyhol. Vyfasoval trest vo výške troch mesiacov.

     „Nebol som žiaden hrdina,“ viackrát opakuje Pavel. „Len som bol v zlom čase na zlom mieste. Ale na celý život mi zostalo, že keď aj je pravda relatívna a nepríjemná, treba ju povedať a máme právo ju povedať.“

     Vo väzení spoznal, že existuje aj homosexuálny spôsob nazerania na život. „Vtedy som si uvedomil, že existujú nielen pekné dievčatá, ale aj tieto špinavosti. Sme síce ľudia a všetko je akceptovateľné, ak s tým druhý súhlasí... no ja nie,“ krúti nesúhlasne hlavou Pavel. Vo väzení získal nedobrovoľne prvé skúsenosti so sexom, a nie práve s tým klasickým. „Ten biľag sa nedá ničím vygumovať. Nútili ma..., ale nepôjdem do detailov. To sa dvíha žalúdok.“ Z výkonu trestu si odniesol celoživotnú traumu.

     Spoluväzni ho brali ako sčítaného „mlaďocha“. Zmysleli si trebárs, aby im čosi porozprával o cisárovi Nerovi, a on si musel vymýšľať akoby rozprávky. Ostatní odsúdení mali z nich radosť. Po prepustení na slobodu začal manuálne pracovať. Učňovku nedokončil. Mal namierené na strednú umeleckú školu. Aj si na ňu dvakrát podal prihlášku, pravdaže bez úspechu.

     Ešte dva roky po tom, ako sa dostal na slobodu, podliehal policajnému dohľadu. Až podstatne neskôr si uvedomil, že ŠtB ho držala pod dohľadom až do Nežnej revolúcie. Keď niekto strhol po hokejovom zápase ruskú zástavu, samozrejme mu tajní zaklopali na dvere; keď sestra emigrovala do USA, opäť sa u neho objavili.

     Pavel si opakovane podával prihlášku na večernú ekonomickú strednú školu. Podarilo sa mu na ňu dostať vďaka protekcii až po rokoch. Ukončil ju s vyznamenaním. Na pomaturitnom stretnutí mu učiteľka povedala medzi štyrmi očami: „Pán Polka, veď vy ste úplne normálny človek. Zmaturovali ste bez problémov. Prečo som musela na vás každý rok písať hlásenia na Štátnu bezpečnosť?“

     Priznala sa mu, že z nej dostávala upozornenia, aby pri najmenších problémoch dostal zo školy vyhadzov. Pavlovi už je dnes jasné: „Stredoškolské vzdelanie vytváralo predpoklad, že človek bude pôsobiť na pracovný tím. Oni systematicky nechceli, aby sa takýto ľudia nedostávali do vedúcich funkcií. Nerobili to z trucu.“

     Počas normalizácie sekal dobrotu a v spoločenských záležitostiach sa neangažoval. Najdôležitejšími boli pre neho manželka, syn a dcéra. Armáda však na neho nezabúdala pri vojenských cvičeniach, ktorých sa pravidelne zúčastňoval. Aj v januári roku 1977 mu prišiel povolávací rozkaz. A akurát 1. januára vznikla Charta ´77.

     Pavel si počas mesačného cvičenia na západných hraniciach uvedomil: „Do frasa, veď všetkých, čo sem museli prísť, nejakým spôsobom prenasledovali. Režim nemohol všetkých pozatvárať, nemal prečo.“ Aby sa nehýbali v spoločnosti, tak dostali povolávací rozkaz na vojenské cvičenie – do izolácie.

     Keď vyzliekol vojenský mundúr, doma začal rozmnožovať na písacom stroji prehlásenie Charty ´77 a rozdával ho známym. Podobne ako neskôr petíciu Niekoľko viet. Dokumenty na prepisovanie mu posielal známy český disident Ivan Jirous zo skupiny Plastic People of the Universe.

     So sestrou sa neprestal kontaktovať. Hovory do New Yorku „na účet volaného“ odpočúvala ŠtB. Keď s príbuznou končil jeden z posledných vianočných telefonátov, do slúchadla poprial krásne sviatky aj posádke odpočúvacej stanice. „To už bolo obdobie, kedy nám mohli skočiť na hrb.“

     Po večeroch počúval Slobodnú Európu a vedel, že zlom sa blíži. „Pravda vždy vyjde na povrch. Aj keď to trvá niekedy roky. Nie vždy máme trpezlivosť a potom hľadáme kratšie cesty k úspechu.“

     Po prepuknutí revolúcie sa postavil na čelo miestnej Verejnosti proti násiliu. „Keď ma niektorí ľudia tľapkali po pleci, niekedy sa mi zdvíhal žalúdok. Pavel, my sme v roku 1968 rovnako zmýšľali a stáli za tebou, hovorili mi. A vtedy ma brali ako toho, čo sedel v base,“ aj tak spomína na hektické dni Nežnej revolúcie.

     Po nej Pavel Polka kandidoval do mestského zastupiteľstva a ocitol sa aj na kandidátke Federálneho zhromaždenia. Do československého parlamentu sa nedostal, no ako poslanec mestského zastupiteľstva pracuje, s jediným prerušením, od začiatku až doposiaľ. V predposlednom volebnom období zasadol aj do kresla viceprimátora Želiezoviec.

     V roku 1991 sa stretol s Alexandrom Dubčekom. Musel mu povedať, že mu zmenil život, a rozpovedal mu svoj príbeh. Politik mu sľúbil, že mu urýchlene vybaví rehabilitáciu. Odmietol. „To nie je treba. Podstatné je, že tu spolu sedíme slobodne pri jednom stole.“

     Jedno z oslavných hesiel na Dubčeka namaľoval v roku 1968 na roh mestského úradu. Síce ho o niekoľko dní premaľovali vápnom, avšak farba časom opadala a nápis znovu presvitol. Pretierali ho desaťročia. Definitívne zmizol až v roku 2019 pri rekonštrukcii fasády. Pavel si naň spomína ako na svoje detstvo.


Článok vznikol vďaka spolupráci s Post Bellum




Pavel Polka





Nápis na Mestskom úrade v Želiezovciach





Pavol Polka (vľavo) s priateľom pri transparente, ktorý vytvoril




Pavel Polka a Alexander Dubček v roku 1990




Pavel Polka s Branislavom Borovským pri pamätnej tabuli venovanej obetiam okupácie 1968