Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 2/2017 (marec – apríl), ročník 18, ISSN 1335-9606
Myšlienka čísla
Portrét čísla
Svedectvá
Aktuality
Spravodajstvo KPVS
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: Vážení predstavitelia verejného a politického života, drahí politickí väzni, milí prítomní! Rád by som spomenul pri tejto príležitosti jednu detskú otázku, ktorú sme dávali otcovi: „Tatko, kde si bol desať rokov, keď na Teba mamka čakala?“ „ Na rekreácii.“ Táto odpoveď veru nepasovala do detskej predstavy o rekreácii a oneskorenom sobáši. V čase socializmu sme sa toho veľa od otca nedozvedeli. Zopár príbehov, niekoľko vecí, udalostí, ktoré sme museli strážiť a nikomu neprezradiť. Teraz v čase slobody majú viacerí ľudia už lepšiu predstavu o tom, čo tá rekreácia znamenala. Neboli to chvíle strávené v tomto krásnom kraji, vo Vašich pekných kúpeľoch. Veru nie. Otec tu bol v tvrdom pracovnom tábore, ktorý nám porovnával jeho spoluväzeň s nacistickými koncentrákmi. To porovnanie si dovolil povedať aj veliteľovi tábora do očí: „Tento Váš tábor je horší ako ten nacistický!“ A nedostal za to korekciu, hoci iné priestupky sa tvrdo trestali. Dnes v čase slobody som veľmi rád, že ako syn politického väzňa môžem prvý krát v živote stáť na týchto miestach, pozrieť si priestory bane a obnovených lágrov. Som veľmi vďačný bratom Čechom za to, že pekne opravili a znova vybudovali tie lágre a snažia sa ich zachovať pre pamäť našim mladším generáciám. Dúfam. že si zoberú z toho príklad aj naši verejní predstavitelia, vedúci a riaditelia škôl, a že naše deti nebudú navštevovať iba Osvienčim, ale aj tieto lágre, aby poznali, čo sa tu dialo za socializmu. Na záver by som rád poďakoval otcovi a všetkým muklom a väzňom za ich obety a Vám prítomným za pozornosť. Ondrej Fronc  Ondrej Fronc, syn politického väzňa Gašpara Fronca: Príhovor na cintoríne v Hornom Slavkove v máji 2016 Dôvod zatknutia sa dozvedel až o 70 rokov neskôr Vojtech Budický sa narodil 9. februára 1931 v Hranovnici pri Poprade v rodine vyššieho poštového úradníka. Jeho osud významne ovplyvnilo nečakané zatknutie krátko pred dokončením štúdia na gymnáziu v Levoči. Až na súde sa však dozvedel, že vraj spáchal velezradu. Zatkli ho 28. januára 1949 v byte, kde ako mladík býval so svojimi spolužiakmi. Pri zatýkaní aj počas prvých dní vo väzení bol ešte presvedčený, že ide o nedorozumenie a že ho čoskoro prepustia. Po prvom brutálnejšom výsluchu ho premiestnili do levočskej väznice. Dozorcovia ho zakrátko vyzdvihli s odôvodnením, že sa ide na prechádzku. Išlo o celonočnú cestu eskortným autom, z ktorej si Vojtech pamätá zdĺhavé hučanie auta a nedostatok akýchkoľvek informácií. Na konci cesty uvidel väčšie mesto a až po príchode na vrátnicu sa dozvedel, že je vo väznici v Košiciach. S väzenskou stravou sa zoznámil hneď pri raňajkách, keď v „polozhrdzavenom“ ešuse dostal kus chleba a k tomu akúsi čiernu tekutinu. Vojtech naďalej netušil, prečo ho zatkli. Z otázok vyšetrovateľov však dedukoval, že niečo mali vyviesť jeho známi. Podľa Vojtecha niečo také v povojnovom období pripadalo do úvahy – mohlo ísť napríklad o vykradnutie predajne potravín. Prvú noc za mrežami strávil na samotke. Spomína si z nej na drevenú lavičku, okno a priveľa ticha, ktoré pôsobilo akosi znepokojujúco. Krížový výsluch, ktorý prišiel na rad v nasledujúci deň, bol už oveľa horší: „Veľkým zážitkom bolo, keď mi povedali: ‚Vyzuj sa!‘ Priviazali ma ku stoličke a šteklili mi chodidlá. Viete, čo je to?! Dodnes, keď ma zašteklia podošvy, mám zimomriavky a ježia sa mi vlasy, ktoré nemám. Bolo to hrozné... Raz jednu nohu, raz druhú, potom obidve, jačal som a kričal, to si neviete predstaviť.“ Keď mu jeden z príslušníkov vyrazil predný zub, Vojtech spadol zo stoličky a zaliala ho krv. Jeho odpovede na otázky však boli aj naďalej negatívne, pretože nevedel, k čomu by sa mal priznať. Trýznivé a bezvýsledné vypočúvanie dospelo ku koncu až úderom do Vojtechovho chrbta, po ktorom odpadol. Keď sa prebudil v bolestiach, ešte netušil, že má poškodenú chrbticu a že problémy s ňou ho budú sprevádzať ďalších päťdesiat rokov. Po niekoľkých dňoch sa Vojtech prezliekol do väzenských šiat a preložili ho do klasickej väznice. Na celu, ktorú v tom čase obývalo päť spoluväzňov a ktorá bola v porovnaní so samotkou o niečo pohodlnejšia. Vychádzky trvali hodinu denne, ale zakaždým viedli iba na strechu väznice. Okienka medzi celou a chodbou nielenže pripomínali, ale aj fungovali ako megafón. Dozorcovia nimi s obľubou, a najmä v noci, rozdávali povely na rôzne nezmyselné cviky, postoje a polohy. „Dozorcovia si z nás uťahovali... ‚Tu sa postav, tam sa postav, obráť sa...‘ Keď som spal, musel som vstať, robiť cviky, drepy a podobne.“ Mizerná strava a neľahký život postupne viedli aj k vtipkovaniu medzi väzňami. Keď však jedného zo spoluväzňov v poslednej chvíli zachraňovali pred obesením sa kravatou, Vojtechovi dochádzali sily. „Jeden spoluväzeň mu zatiahol (kravatu) a my sme mu ju nevedeli uvoľniť. Na posteli už kopal nohami... A v poslednej chvíli mu to niekto povolil a preberali sme ho. Pre mňa to bolo hrozné, vopchal som sa do kúta a odvtedy som mal všelijaké mindráky. To na mňa zapôsobilo strašne.“ Približne po mesiaci a pol prišlo na rad hlavné pojednávanie v Bratislave, ktoré si Vojtech pamätá ako mimoriadne strohé; pozostávalo najmä z prečítania rozsudkov. Z toho svojho sa dozvedel, že sa dopustil velezrady. Odsúdili by ho až na šesť rokov, ale keďže v čase jej údajného spáchania ho od dospelosti delilo niekoľko týždňov, sadzba bola polovičná. Okrem toho mu mali rozsudkom skonfiškovať pätinu osobného majetku, ale keďže žiadny nemal – nestalo sa. Spomedzi ďalších odsúdených poznal iba svojho bývalého spolužiaka a Vojtech sa dodnes nazdáva, že sa to všetko udialo práve v súvislosti s ním. Po odsúdení sa už nikdy viac nestretli. Pobyt v bratislavskej väznici mu však priniesol stretnutie s Gustávom Husákom, ktorý zhodou náhod obýval hneď vedľajšiu celu. Jeho ponuku stretnúť sa v čase, keď budú obaja na slobode, Vojtech nikdy nevyužil. Po odsúdení presunuli Vojtecha do trenčianskeho ústavu pre mladistvých, teda do takzvanej polepšovne. Vzhľadom na humánnejšie väzenské podmienky bola pre Vojtecha táto zmena doslova výhrou. A keďže svoj trest si tu odpykával prácou v kuchyni, so stravou to už bolo tiež omnoho lepšie. V kolektíve mladistvých bol Vojtech najstarší a vzhľadom na svoj bolestivý chrbát mal na starosti prípravu zápražiek. Vychádzky tu síce nejestvovali, ale podobali sa im výjazdy s vozíkom do potravín alebo letné brigády na skonfiškovanej zemi tamojšieho veľkostatkára. Jedného dňa, ešte pred vypršaním trestu, podal Vojtechovi riaditeľ ústavu ruku so slovami, že sa dobre držal a nech napíše domov, pretože v nasledujúci deň ho prepustia. „Stalo sa – odišiel som domov. Doma ma nečakalo nič dobrého, lebo mama bola veľmi chorá ... Nevedel som, čo ďalej – bolo treba pracovať.“ Informáciu o svojej politickej nepohodlnosti Vojtech zakaždým redukoval iba na pobyt v polepšovni. Úplnú verziu svojho príbehu pritom netajil len pred zamestnávateľmi, ale aj pred najbližšími, a to až do pádu režimu. „Vždy som v životopise uvádzal polepšovňu. Čiže prakticky som aj klamal, aj nie.“ Na odporúčanie známeho sa mu podarilo nastúpiť do učňovského pomeru v nemocenskej poisťovni v Košiciach, kde získal prax ako zubný technik. Neskôr bol ako tovariš vo vojenskej nemocnici jediným laborantom, ktorý vedel pracovať so zlatom. Práca ho navyše bavila, pretože – ako dnes vysvetľuje – sa vyžíval v drobných prácach. Tieto úspešné začiatky mu však onedlho prerušil povolávací rozkaz na vojenčinu, ktorý ho ako bývalého politického väzňa zaradil do oddielu PTP. „Prišiel som k doktorovi Dolinovi – majorovi... a keď som mu to ukázal, ja som myslel, že odpadne. Pretože ako politický väzeň som už vtedy vo vojenskej nemocnici nemal čo robiť.“ Vojtech sa musel presťahovať do českého Stříbra, kde ho čakala práca pri výstavbe vojenských kasární. Našťastie, hneď ako ostatní vojaci zistili, že stavebné a výkopové práce mu nijako neprislúchajú, prenechávali mu tie najmenšie lopaty. Po vyzradení jeho remeselných zručností sa tu z neho stal zdravotný pracovník a vyslúžil si príznačnú prezývku „zubár“. Keď sa o tom dozvedel komunistický funkcionár dozerajúci na stavbu budúcich kasární, Vojtech dostal za úlohu zhotoviť zuby pre jeho ženu. Úspešne ich pripravil v neďalekej nemocnici a týmto sa mu vlastne začala dvojzmenná vojenčina. Okrem účasti na budovaní vojenských kasární vyrábal zuby pre ďalších komunistických dôstojníkov a tým sa vlastne vrátil k svojej profesii. Pre zaneprázdnenosť mu však neostával čas ani len na spánok. „Robil som aj na stavbe, ale už len ľahšie práce. ... Chlapci mi vždy dali ľahšiu robotu, pretože zo zubného som im potom doniesol, čo potrebovali – sem-tam pálenku. ... Mňa nekontrolovali, mal som permanentku do mesta – vychádzku, ktorú mi vydali ruskí dôstojníci.“ Po skončení vojenčiny sa Vojtech zamestnal v ústave národného zdravia v Poprade, kde ako jediný vykonával prácu so zlatom. Práve v tomto období sa spoznal aj so svojou manželkou. Nemilo ho však prekvapilo zistenie, že z väzenia ho prepustili iba na podmienku – z tohto dôvodu sa musel odteraz, potajme, každý druhý deň hlásiť na ŠtB. Vojtech vysvetľuje, že ho prepustili za dobré správanie, ale keďže v prepúšťacej správe bola iba zmienka o prepustení na slobodu, komunisti si mohli jeho okolnosti tendenčne prispôsobiť. Keď jeden z príslušníkov Štátnej bezpečnosti vyžadoval prípravu zubov z 22-karátového zlata do nasledujúceho dňa, Vojtech sa dostal do krízovej situácie. Požiadavke totiž nemohol vyhovieť pre momentálny nedostatok zlata na sklade. Snažil sa to vysvetliť, ale ho zatkli a obvinili zo sabotáže. „Prišli do ústavu národného zdravia, do laboratória – keď som videl tých ľudí, odpadol som. Skolaboval som.“ Jeho psychický stav si nakoniec vyžiadal až ročnú liečbu na neurológii. Keď sa vrátil do zamestnania, čakala tu naňho nielen práca so zlatom, ale i mnohé nastražené pasce či opakované štátne kontroly. Nasledujúcu dekádu svojho života sa preto rozhodol venovať práci šoféra v Chemosvite. Vojtech dnes vysvetľuje, že so svojou znalosťou cudzích jazykov, dobrými spôsobmi a vkusom pre obliekanie sa z neho stal zároveň aj nákupca a tlmočník, ktorý dlhé roky cestoval s delegáciami. Po havárii, ktorú prežil bez jediného škrabanca a ktorú zavinil druhý vodič, prišiel o služobné auto – vzácnu Tatru 603. Chvíľu tu potom ešte pôsobil ako mechanik, ale na žiadosť miestneho primára nemocnice sa znovu vrátil k „zubarine“. Svit zakrátko vymenil za niekdajšiu prácu v Poprade. Keďže nemal na výber, v rámci hlásenia sa na ŠtB musel zároveň odovzdávať informácie o evidencii zlata. V otázke jeho pôvodu však zakaždým hovoril len o šperkoch, nie o vzácnejších – 22-karátových zuboch, čím vychádzal v ústrety svojmu zamestnávateľovi. Neskoršie vedenie ústavu však postupne manipulovalo aj s evidenciou o množstve zlata, čo už bolo pre Vojtecha neakceptovateľné. Scenár, ktorý nasledoval, nápadne pripomínal minulosť. Začal sa príchodom štátnej kontroly a pokračoval naliehavou požiadavkou vyhotoviť neštandardné zuby pre ruského dôstojníka. S podozrením, že ide o pascu, Vojtech argumentoval, že je to požiadavka na kontraindikovanú prácu a zuby by mali po nasadení životnosť asi dva týždne. Po naliehaní objednávateľa nakoniec požiadavke vyhovel s upozornením na jej nedostatky a dôsledky. „Ja som to spravil a on mi dal úplatok päťsto korún. Päťsto korún, to bol môj plat! On mi to podhodil – ja som to okamžite zaniesol riaditeľovi. Prišiel som tam: riaditeľa – nebolo, zástupcu – nebolo, pokladníka – nebolo. Na ústave nebolo človeka, tak som to dal do hlavnej pokladne a za to som dostal pokarhanie... Oni ma chceli nachytať, že si to nechám, ale sa tak nestalo.“ Keď sa k pokarhaniu nakoniec pridal aj (bezvýsledný) drobnohľad zo strany štátnej kontroly, Vojtech sa znovu nervovo zrútil, ale veľkou oporou mu bola manželka. Dospel pritom k presvedčeniu, že túto prácu bude lepšie opustiť. V nasledujúcom období, teda od polovice osemdesiatych rokov, pracoval ako robotník vo Svite. V jeho bývalom pracovisku to bola jediná dostupná pozícia, ktorú zastával až do svojho dôchodku v roku 1997. V nasledujúcom roku, keď ho problém s poškodenou chrbticou posadil na invalidný vozík, podstúpil mimoriadne úspešnú operáciu, ktorá ho postavila na nohy. So svojou manželkou dnes žije v Poprade, a hoci sú jeho spomienky mimoriadne ťaživé a rozrušujú ho, pre Post Bellum SK je ochotný sa k nim aspoň na niekoľko hodín vrátiť. Počas pátrania po potenciálne jestvujúcich oficiálnych okolnostiach jeho údajnej velezrady je nápomocný archív Ústavu pamäti národa. Podľa vyšetrovacích a súdnych záznamov sa mal „uvedeného prečinu dopustiť svojou účasťou a aktivitami v ilegálnej a protištátnej organizácii Patriotes (pôvodne zvanej Kampf a založenej niekdajšími členmi Deutsche Jugend), ktorej cieľom bola revolučná obnova Slovenského štátu“. Jej aktivity mali byť zamerané na sústreďovanie odcudzených zbraní potrebných na prevrat, šírenie osvety či oslovovanie potenciálnych členov. Mladistvý Vojtech mal, podobne ako ostatní, do organizácie vstúpiť zložením potrebnej prísahy a onedlho v nej vykonávať funkciu veliteľa v Levoči. Osobne sa mal previniť účasťou na prepade kameňolomu v Spišskom Podhradí, účasťou na členskej schôdzi na Čingove, rozmnožením letákov a iniciatívou pre získanie nových členov. Vychádzajúc zo záznamov Vojtechovej obhajoby: do organizácie vstupoval na nahováranie spolužiaka, bez znalosti jej cieľov a charakteru, bez zloženia prísahy a taktiež – o účele vstupu do kameňolomu nebol vopred oboznámený. Na všetky tieto informácie, vrátane tých, ktoré majú dokumentovať jeho vlastnú obhajobu, dnes, približne po sedemdesiatich rokoch, Vojtech reaguje s prekvapením a ich scenár odmieta. Hovorí, že po okolnostiach svojho údajného previnenia nikdy nepátral, pretože nič by to nezmenilo na veci ani vtedy, ani dnes. Nežnú revolúciu uvítal z ideologického hľadiska, ale osobne ju vnímal so zmiešanými pocitmi. Pád režimu mu na jednej strane priniesol zadosťučinenie a pokoj s úradmi, na druhej strane sa však o jeho osudoch dozvedelo okolie. Po všetkých tých rokoch sa o všetkom dozvedela najmä jeho žena, ktorá mu jeho tajomstvo zazlieva dodnes. Vojtech pritom podčiarkuje, že (ani) jej to nesmel povedať, a urobil tak iba to, čo sa od neho žiadalo. Rehabilitovaný bol v plnej výške svojho trestu. Vo svojom odkaze mladším generáciám Vojtech Budický vyslovil osobné prianie alebo predstavu o prijateľnejšom spoločenskom zriadení, ktoré by priniesla fúzia socializmu s demokraciou. Vyslovuje totiž presvedčenie, že sloboda je dnes veľmi nesprávne pochopená ako prílišná benevolencia, čo so sebou prináša mnohé podvody a zločiny. Všeobecnej predstave o ťaživej neslobode minulého režimu pritom oponuje spomienkami na svoje dovolenky v Bulharsku, Rumunsku či Juhoslávii. Vysvetľuje, že finančne boli dostupnejšie než jeho dnešná chuť „odšoférovať“ cestu do Bratislavy za svojím synom. Absolvovať ich mohol aj on, ako bývalý politický väzeň. Štefan Haško  Vojtech Budický | |