Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 2/2010 (marec - apríl), ročník 11, ISSN 1335-9606
Myšlienka čísla (J. Figeľ)
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: s Mgr. Františkom NEUPAUEROM, PhD., pracovníkom ÚPN R. D.: Pred niekoľkými mesiacmi ste vstúpili „do služieb“ Ústavu pamäti národa a už sa vám podarilo objaviť prameň živej vody. Za taký považujem váš projekt Nenápadní hrdinovia. Tou živou vodou v ňom sú príslušníci najmladšej generácie, ktorá vyrástla v slobodných pomeroch. Čo vás priviedlo k myšlienke ponúknuť tento projekt mládeži? F. N.: Tento projekt sa zrodil ani nie po deviatich mesiacoch mojej práce v ÚPN. Prečo som sa rozhodol ponúknuť ho mládeži, dokonca mládeži od 12 do 18 rokov? Nuž aj preto, že som zažil výučbu na základnej škole ( konkrétne na ZŠ Š. Moysesa v Banskej Bystrici som učil 2 roky) a bolo krásne objavovať so študentmi dejinné peripetie. Videl som, ako sa dokázali popasovať aj s náročnou témou, a tak som vedel, že keď to dokázali „moji žiaci“, tak to dokážu aj iní. Motívov bolo samozrejme viac. O. i. blížiace sa 20. výročie nežnej revolúcie... R. D.: Najmladšia generácia dostala pomerne krátky čas na to, aby sa zorientovala vo svojom prostredí a správa o komunistickej minulosti sa nie všetkým z nich dostala do uší, a ak, tak len prostredníctvom rodičov a starých rodičov. Nie vo všetkých školách je vôľa reflektovať túto epochu našich dejín. Zlepšila sa situácia v tomto smere? F. N.: Pre mňa je to všetko isté „nóvum“. O zmenách budem môcť hovoriť o päť rokov. Nemám toľké skúsenosti. Môžem len čo-to reflektovať. Niekde priateľské prijatie, dokonca riaditeľom školy, či teplý obed..., inde z vrátnice rýchlo nenápadný presun do triedy, a potom rýchle vypoklonkovanie preč... to snáď hovorí za všetko. Toľko k vedeniu škôl. No dovoľte zacitovať niekoľko reakcií učiteľov a žiakov: „Ani som nevedel, že aj môj pradedo bol v GULAGU.“ „Zmaturujem a napíšem o mojej tete, ktorá bola rehoľná sestra a na následky deportácie zomrela.“ „Prečo niektorí hovoria, že za komunizmu bolo dobre? Prečo ste s tým prišli až teraz?“ „Keď ste skončili, tak bolo v triede úplné ticho a celkom ma dostalo, keď niektoré dievčatá mali slzy v očiach. Vzbudiť v nich dnes nejaké emócie je veru problém.“ Myslím si, že mladý človek je „hladný“ po spravodlivosti. Chce poznať pravdu. Verím, že v tomto smere sa bude situácia už len zlepšovať. R. D.: Rozsah vašej činnosti vyzerá takmer ako paradox. Na jednom ramene nesiete mládež, na druhom najstaršiu generáciu. Studená vojna, ktorú komunistické strany viedli (a niekde ešte stále vedú) proti svojim občanom, evidentne mala svojich hrdinov, padlých aj umučených a zastrelených na hraniciach, U nás ich boli desaťtisíce, inde státisíce, Solženicyn hovorí o 60 miliónoch obetí komunizmu v bývalom Sovietskom zväze. Už len zopár, naozaj len niekoľko stovák, bývalých politických väzňov sa môže tešiť z nadobudnutej slobody. Takisto len niekoľko stovák bývalých vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov si užíva nových čias, ibaže v oveľa priaznivejších a výhodnejších životných podmienkach než v akých veľakrát živoria ich obete. Myslíte si, že štatút veterána by to mohol napraviť? F. N.: Pekne ste nazvali rozsah mojej činnosti slovkom „paradox“. Spájanie mladšej generácie s tými skôr narodenými. Nuž nebudujem hrádze, kde je potrebný celistvý múr. Budujem mosty, po ktorých sa dá kráčať. A nech si tam dole tečie čo chce..., z mosta je krásny výhľad. Mosty spájajú. Hovoríte, že len „zopár stovák bývalých politických väzňov sa môže tešiť z nadobudnutej slobody“ Nikdy som nemal pocit, že by človek mohol zomierať v neslobode, aj keď v totalitnej zemi... A len raz som nadobudol pocit, že to tak je aj v slobodnom nespravodlivom kraji - v štáte ako je Slovensko. Prečo? Na príklade Emila Šveca. Iste by o ňom mohol veľa povedať pán Gula, riaditeľ sekcie evidencií ÚPN a jeho dobrý priateľ. Mne v hlave utkvel jeho zápas o potrestanie vinníkov, ktorý ho dovliekli z Rakúska na Slovensko (do ČSSR). Dvadsaťročný zápas po roku 1989 (!), ktorý na tomto svete nevyhral. Naprieč politickým spektorom. A na druhej strane „výhra“ Lorenca, ktorého uchránilo od väzenia rozdelenie Československa. Čo by dali Nemci, alebo príslušníci izraelského národa, za dolapenie zločinca. A u nás... úsmevne rozlety. Akoby sme sa nad tým už ani rozhorčiť nevedeli. Len smútok. Smutné. Ten smútok vyvoláva apatiu. Pilát si umyl svoje dlane. Štatút veterána je len akýmsi symbolom. Z morálneho sa možno stane aj reálny, zatiaľ k tomu viac povedať neviem. Budeme sa o to usilovať. R. D.: Príkladom starostlivosti o politických väzňov pre naše štátne orgány by mohlo byť postavenie politických väzňov v Českej republike. Počnúc prezidentom, senátom, vládou, končiac hejtmanmi, primátormi a starostami miest a obcí, sú politickí väzni rešpektovanou a váženou skupinou občianskej spoločnosti, ktorá sa zaslúžila o návrat slobody a demokracie. Podľa toho sa k nim tieto inštitúcie aj správajú. Napokon aj my máme nejaký zákon, ktorý deklaruje, že „Účastníci protikomunistického odboja sa zaslúžili o pád komunistického režimu a o znovunastolenie demokracie. Patrí im za to vďaka.“ Myslíte si, že sa postavenie hŕstky našich politických väzňov zlepší? F. N.: Nemyslím si. Je to zvláštny údel. Akoby sme na Slovensku nepoznali slovné spojenie „bývalý politický väzeň“. Ostáva len jediné: „politický väzeň“ a jeho údel pútnika, nie hrdinu. A je to smutné. Hovoríte, kto všetko si ctí a uctí bývalých politických väzňov v Čechách. A môžeme sa dívať na to, ako je to u nás. Prezident? Viem, že prijal niektorých politických väzňov niekedy pred voľbami prezidenta. Parlament? Podľa môjho názoru zákonom č. 58 z roku 2009 urobili z bývalých politických väzňov veteránov II. kategórie. Aj keď na rozdiel od Bosny a Hercegoviny u nás boli prijaté aj zákony týkajúce sa starostlivosti o bývalých politických väzňov. Je však Bosna a Hercegovina meritom našich postojov? Dalo by sa o tom dlhšie hovoriť. Vláda? Podporuje ministerstvo kultúry alebo ministerstvo školstva projekty zamerané na edukačnú činnosť na školách? Práve prostredníctvom slávnostného udeľovania dekrétov veteránom protikomunistického odboja som chcel naštartovať záujem predsedov samosprávnych krajov „o ich vlastných“ - bývalých politických väzňov v jednotlivých krajoch. Nebolo jednoduché presvedčiť viacerých zodpovedných ľudí o potrebe tejto činnosti, ktorá viac človeku narobí nepriateľov ako priateľov. Reakcie na úrovni samosprávy boli rôzne. Od veľmi pozitívnych ohlasov v žilinskom, nitrianskom a trnavskom kraji až po úplnú ignoráciu v banskobystrickom a trenčianskom kraji. Mestá a obce? Budem rád, ak sa v mestách a obciach bude hovoriť a hľadieť na bývalých politických väzňov cez prizmu ich morálneho kreditu a jasne pozitívneho vplyvu ich činnosti. Musím v tomto smere povedať, že v mojej rodnej obci - Slovenskej Vsi - sa tak stalo. Podobne aj inde. Aj keď som začal odpoveď na túto otázku negatívne, vidieť, že mladí sa pýtajú a zaujímajú ich osudy stratených životov ich pradedov, či ľudí z dediny. Cez ich záujem tlie iskra nádeje na zmenu postavenia bývalých politických väzňov. No zdá sa, že to bude ešte dlho trvať... Ak hovoríme o politických väzňoch, nedá mi nespomenúť dôležitosť solidarity medzi bývalými politickými väzňami na Slovensku a politickými väzňami v iných krajinách. Je nesmierne dôležité zastať sa „väzňov svedomia“ (súčasných väzňov) v súčasných komunistických krajinách. Kuba a iné krajiny potrebujú počuť hlas bývalých politických väzňov, prejav solidarity, prejav odsúdenia toho, čo sa deje. Naša zodpovednosť sa nekončí v pocite zodpovednosti za vlastný život, rodinu, či krajinu. Hoc malá, ako zrnko prachu, má potenciál nekonečnosti. R. D.: Začiatkom decembra 2009 na slávnostnom vyhodnotení výsledkov súťaže o najlepší príbeh „z rodu“ nenápadných hrdinov, ste okrem iného mali aj príležitosť bilancovať výsledky svojho snaženia. Ste s nimi spokojní? F. N.: Skúsim na túto otázku odpovedať nepriamo, ak dovolíte. Keď som prišiel pred dvoma rokmi do Bratislavy, tak som sa pravidelne stretával so Silvom Krčmérym. Predtým som ho videl na pohrebe štyridsaťročného kňaza, môjho priateľa Jožka Vatehu, ktorý raz o Silvovi povedal: „Všetko by som dal človeku, ktorý ma zoznámil so Silvom.“ A tak som chodieval za Silvom z vďačnosti. Aby som mu vyjadril vďačnosť za to všetko, čo urobil nie len pre ľudí, ale aj pre Slovensko. Keď som spracúval život pátra Františka Paňáka, stretol som sa s desiatkami ľudí, ktorým sa pri slove „Paňák“ rozžiarili oči. Veľmi krásne o ňom hovorili. A ja som im bol za to nesmierne vďačný. Tie rozžiarené oči som chcel sprostredkovať mladšej generácii. A to sa podarilo. Dokonca viac ako som čakal. A nie len to. I ciele, ktoré sa mnohým zdali nereálne, sa stávajú reálnymi. Nechcem tu o všetkom hovoriť, čo sa týka ekonomického a podporného rázu. Nedá mi nespomenúť 10 Eur od členky KPVS, ktorá ich dala na podporu tohto projektu, 5 Eur od kolegu a pod. ...a veľké srdce pre tento projekt od ľudí, ktorých som bližšie nepoznal (napr. z Nadácie Kondáda Adenauera, a to vtedy, keď vlastní zatvárali dvere). Z ľudského hľadiska boli pre mňa podnetné viaceré momenty: - slová moderátora Ladislava Snopku, ktorý záverečnú konferenciu vďaka jej prepojeniu mladej generácie s osudmi prenasledovaných označil za najvýznamnejšiu akciu, aká bola pri príležitosti 20-teho výročia pádu komunizmu zorganizovaná; - slová študenta z Prešova, ktorý dokázal zmeniť zmýšľanie rodičov s pozitívnym názorom na obdobie totality - obdobie relatívneho blahobytu; - prianie od priateľov a telefonát od pána, ktorý mi s dojatím telefonoval a ďakoval, za to, čo - vďaka tomuto projektu - žiaci a študenti vytvorili. Veľký prínos projektu vnímali aj kolegovia na Morave. Spoločne s nimi vykročíme do II. ročníka. R. D.: Čím, akou správou nás v najbližšom čase nielen prekvapíte, ale aj potešíte? F. N.: Premýšľam nad tým, kde najviac uškodil komunizmus. Kde najviac jeho chápadlá dlávia srdce človeka. Ako tak nad tým premýšľam, mám pocit, že teror komunizmu ostáva tam, kde je reč o kvantite. Kde sa nehovorí o kvalite, ale len o bezduchom, bezzubom množstve. A ako to tak vnímam, je to na mnohých miestach. Bohužiaľ, aj niektorí politickí väzni sú tým nasiaknutí. Rátajú a vypočítavajú, na koľko rokov boli odsúdení. A čím viac, tým „lepšie“. A tie zákulisné trenice medzi väzňami 50. rokov a disidentmi sú naozaj nedôstojné... Akoby nebolo jasné, že čo i len hodina nespravodlivého stíhania je hlboko proti človeku. Nahlodávanie charakteru človeka spočíva i v masovosti proti desatoru, keď vražda nie je vražda a vôkol zaznievajú slogany: „Všetci kradnú!“. Akoby sa tratil cit pre spravodlivosť. Tie kvantifikátory vidieť v štatistikách. Asi aj policajtov hodnotia podľa toho, koľko dali pokút. A aj mňa sa pred zavŕšením súťaže NENÁPADNÍ HRDINOVIA neustále pýtali: „Koľko, koľko už prišlo prác?!“ Bohužiaľ, nič iné. A teda k otázke. Nechcem prekvapovať množstvom (aj keď za množstvo vykonanej práce sa nemusím hanbiť), ale odkrytím niečoho kvalitného. Chcel by som stále odkrývať, objavovať kvalitného človeka. A aspoň trošku sa mu podobať. A to sa dá jedine cez počuté, ako to vyjadril mních sv. Benedikt: „...inclina aorem cordis tui“ (nakloň ucho svojho srdca). Ešte úplne nechápem, čo to znamená, ale tuším... Chcem umožniť ľuďom (konkrétnemu človeku), aby sa stretol s človekom, a to stretnutie bolo obohatením. Iste, v tejto súvislosti mám na mysli politického väzňa. Predel medzi generáciami cez projekt NENÁPADNÍ HRDINOVIA. No nielen to. Chcem si povšimnúť i Róma, ktorý tlačí káru..., prácu upratovačky. Aby som dal zadosť i rímskemu prísloviu: „...čo nie je napísané, to sa nestalo“, nuž chcel by som potešiť svojich priateľov (možno i vás, pán Dobiáš) vydaním básnickej zbierky a napísať prehľadný životopis pátra Františka Paňáka. Ďalšie prekvapenia si nechám na neskôr. Človek to dáko odkrýva pri stretnutí srdca človeka. Ďakujem za možnosť podeliť sa s čitateľmi o svoje postoje. Rozhovor pripravil Rudolf Dobiáš Boli sme dvaja z mnohých Mária Mrázová - Imrich Mráz Nechceme sa považovať za mučeníkov, ani sa nechceme glorifikovať. Naše spomienky sú iba malým svedectvom Viery, Nádeje a Lásky... Myslíme pri tom na tých, ktorí v oveľa ťažších podmienkach a v strašných utrpeniach prežili dlhé roky vo vyšetrovniach a na samotkách ŠTB, vo väzniciach a v pracovných táboroch. V 50. rokoch môj manžel - elektroinžinier - učil na priemyselnej škole, ja som učila na strednej škole v Bratislave. V čase nášho zaistenia sme boli desaťmesační manželia. Osemnásteho júna 1952 sa v Bratislave schyľovalo k búrke. Vzduch bol ťažký a dusný a my sme sa vracali z večernej prechádzky z Horského parku. Bolo asi deväť hodín, keď sme na Suchom Mýte vošli pod bránu, kde sme bývali. Zrazu k nám pristúpil muž menšej postavy v šedom obleku, na jednu nohu kríval. Spýtal sa Imra: „Vy ste Mráz?“ Keď Imrich prisvedčil, mňa sa spýtal, či som jeho žena a po mojom prisvedčení vytiahol legitimáciu. My sme o ňu nejavili záujem. Hľadali sme sa očami a nemo sme si s hrôzou povedali: Už je to tu. Od tejto chvíle sme boli zatknutí. Imrich pohľadal kľúč a otvoril dvere. Príslušník Štátnej bezpečnosti nás nechal vojsť prvých, zažala som svetlo. Potrebovala som ísť na toaletu. Zatvorila som za sebou dvere. Vtom príslušník priskočil k dverám, prudko ich otvoril a rázne povedal: „Musia byť otvorené!“. Zostal pri nich stáť. Otvoril okno a zapískal na ulicu signál. Hovoril záhoráckym nárečím a jeho reč bola primitívna. Podobne aj reč jeho troch ďalších súdruhov, ktorí prišli na jeho zapískanie. Všetci štyria začali robiť dôkladnú bytovú prehliadku. Prezerali skrine, šatstvo, bielizeň, rozhádzali epedy na kreslách a kontrolovali všetky písomnosti. Medzitým nás ideologicky školili. „Čo máte z toho, že sa modlíte? Kým som sa modlil, nemal som nič, a teraz sa mám dobre!“. Na Imrichovu otázku, čo vlastne hľadajú, odpovedal: „Vysielačku a a zbrane. Nemyslite si, že to nenájdeme. Nájdeme všetko, čo chceme!“ „Nie sme špióni. Ničím sme sa neprevinili“. „To hovoria všetci a prestanú, až keď im dôkazy strčíme pod nos!“ Vonku pršalo. Búrka sa končila. Príslušníci zatvorili okno, pritiahli kohútiky na vodovodoch a žiadali kľúče od bytu. Nato padol rozkaz: „Oblečte sa, pôjdete s nami na bezpečnosť. Niečo si prešetríme a o dve hodiny sa vrátite“. Vedeli sme, že to nie je pravda. Vzali sme si toaletné potreby a teplé veci. Vyšli sme na schodište. Stále nás starostlivo strážili. Viezli sme sa nočnou Bratislavou ku „Dvom levom„. Na poschodí sme vošli do veľkej miestnosti. Pri písacom stole sedel uniformovaný príslušník v strednom veku. Keď sme s ním zostali sami, spýtal sa nás tichým hlasom: „Prečo ste tu?“ „Nevieme.“ „Rozlúčte sa!“ Bol slušný, odvrátil sa, nechal nás lúčiť sa, koľko sme chceli. Nabádali sme sa k zachovaniu zdravia, ako to len bude možné. Odovzdávali sme sa do Božej ochrany. Urobili sme si krížiky na čelo, ako vždy pri rozchode. Medzitým v susednej miestnosti nastal pohyb. Množstvo krokov a hlasov. Zbystrila som pozornosť. „Nacionálie!“ Ďalší a ďalší. Pokojamilovní naši priatelia, bratia v Kristu. Manželia, otcovia vytrhnutí z rodín od malých, plačúcich detí, vysokoškoláci. Čím sa previnili? Nebáli sa prejaviť svoje náboženské presvedčenie. Naleteli na eštebáckych provokatérov, požičiavali náboženskú literatúru, tajne študovali teológiu, nemarxistickú filozofiu. Smädní po pravde sa zúčastňovali tajných duchovných cvičení. (Verejné neexistovali). V tú noc v Bratislave pozatvárali celé rodiny. Keď sa ruch vo vedľajšej miestnosti utíšil, všetkých zatknutých poodvádzali, prišiel príslušník po mňa. Za dverami mi tajní zaviazali oči a jeden ma viedol. Bol to nepríjemný pocit. Potkýnala som sa, stále som mala pocit, že stúpim do prázdna. Vošli sme do malej miestnosti, kde boli dvaja príslušníci a jedna žena. Čudovala som sa, ako môže byť žena v takom zamestnaní. Vzali mi hodinky a obrúčku. Potom tajní odišli, musela som sa vyzliecť donaha. Príslušníčka všetko dôkladne prezrela. Teplý kabát zostal tam. Dala mi len mydlo, zubnú pastu a kefku. Zaevidovala ma a stala som sa číslom 1652/52. Bez mena. Čo po našom rozdelení prežíval môj manžel, som sa dozvedela až po našom stretnutí v civile. Mňa ešte v noci s mnohými inými previezli do eštebáckeho krídla na Krajskom súde na Záhradníckej ulici. Asi o mesiac som absolvovala výsluchy. Prvý sa začal otázkou môjho referenta: „Viete prečo ste tu?“ „Nie“. „Pre krúžky!“ Srdce mi zaplesalo radosťou. Teda nie pre politiku, ale pre šírenie viery. Vďaka Ti, Bože! Štvrtého augusta 1952, na prvé výročie nášho sobáša, ma predviedli k referentovi podpísať zápisnicu. Čakal ma tam prvý list od manžela. Žije! Prvé uvoľňujúce vydýchnutie po mnohých vydieračských klamstvách, „neprežil výsluchy“. Pri výsluchoch boli totiž také situácie, že som prežila manželovu i svoju smrť. Zadelili ma do cely 396. Našla som tam dve mladé, milé dievčatá, ktoré boli tiež zaistené pre náboženskú činnosť. S Aničkou som bola na tejto cele asi šesť mesiacov. Vďaka Ti, Bože za toto obdobie. Boli to krásne exercície. Anička ma zasväcovala do tajov väzenského života. Hneď ma naučila vyklepávať morseovu abecedu, lebo „bez toho sa vo väzení nezaobídeš“. A mala pravdu. Po čase som zistila, že náš duchovný vodca, otec Štefan Šmálik, je o dve cely nižšie pod nami. Morseovkou som poprosila susedku Hanku, aby sa spýtala otca Štefana, aké je nedeľné evanjelium. Tak, keď sme sa s Aničkou denne modlili svätú omšu, aspoň na nedele sme mali Božie slovo, ktoré nás spájalo s celou Cirkvou. Prísny „režim dňa“, ako sme si ho s Aničkou vytvorili a dodržiavali, nám pomohol premáhať ubíjajúcu nečinnosť. Bol v ňom zakomponovaný aj telocvik. Všetko sme brali s humorom. Žiadne spomienky. Nijaké slzy. Žili sme v prítomnej chvíli v Božej prítomnosti. Keď sme si rozprávali príbehy zo svojich výsluchov a napodobňovali svojich referentov, skoro sme sa váľali od smiechu. Dostať sa von z cely bol veľký zážitok. Najčastejšie sa to podarilo, keď sme sa pri rannom raporte prihlásili k lekárovi, alebo k zubárovi. Prvé „vyšetrenie“ a prvú „diagnózu“ urobil väčšinou dozorca mávnutím ruky a konštatovaním: „nyšt vám neny“. Ale niekedy sa to predsa len podarilo. Povinnosťou väzenkyne, ktorá prišla na ošetrovňu, bolo všetko vidieť, všetko počuť, všetko pozorovať a po návrate do cely poinformovať cely vpravo a vľavo, hore a dolu, čo je nového, koho stretla, čo sa deje na „centrále“, ktorý dozorca má službu, či je príliv nových väzňov, kto bol na ošetrovni a podobne. Raz po obede sme na väzenskom dvore pod naším oknom začuli zvuky. Mužské hlasy a rozkazy veliteľov. Anička vyskočila na okno a „muži prášia deky!“ Vyskočím na okno a hľa: Imrich, obrátený tvárou k nášmu oknu. Len-len, že som od radosti na neho nezakričala. Vytiahla som vreckovku a ako mávam, tak mávam. Imrich nereagoval, že ma vidí, len zúfalo mával dekou, ktorú práve prášil, na tvári mal kŕč od strachu, lebo videl, čo som ja nevidela. Pod oknom stál dozorca a hľadel, z ktorého okna veje šatka. Hneď išiel „befel“ na centrálu a odtiaľ sa rozbehla čata po zuby ozbrojených dozorcov. Zoskočila som z okna a už sme počuli dupot na chodbe. Rozleteli sa dvere a v nich stáli dozorcovia na čele s veliteľom, ktorému z očí sršala škodoradostná nenávisť. „No samozrejmé, Mrázová! Jej muž vonku práši deky!“ Hneď mi udelil trest na tri dni hladovku. To mi nevadilo. Len som sa bála o Aničku, aby ju netrestali ako spoluvinníčku a aby nám na tri dni nezatvorili okno. Pomaly plynul čas na celách, striedali sa mnohé spoluobyvateľky. Množstvo osudov, množstvo ľudských tragédií. Manžela som sledovala ako sa len dalo, keď som vyskočila na okno a práve jeho chodba mala vychádzku na tom dvore, kde som mala okno. Ďakovala som Bohu za každý takýto pohľad. Na vychádzkach som videla aj otca Šmálika a niektorých z našej skupiny. Keď sme boli na vychádzke my, ženy, otec Štefan bol v okne a posielal nám svoje požehnanie. Medzi nami bola nádherná jednota. Nadchýnali sme sa univerzalitou Cirkvi, milovali sme ju ako svoju matku. Neboli sme rozdelení na rozličné „izmy“. Stáli sme zoči-voči jedinému „izmu“: komunizmu. Súdili nás 26. - 30. apríla 1954 za činnosť v rámci Katolíckej akcie a za spoluprácu s Ústrednou katolíckou kanceláriou. Náš obžalovací spis mal značku 1T25/54 a volal sa „Staríček a spol“. Na lavici obžalovaných bolo 24 osôb, laikov, študentov, kňazov, rehoľníkov. Pojednávanie bolo tajné, za zatvorenými dvermi. Rozsudky boli vysoké: Od pätnástich do troch rokov. Manžel dostal 4 roky za „velezradu“, ja jeden a pol roka za „združovanie proti republike“. Pankrác zaujímal v sústave väzníc socialistického štátu privilegované postavenie. Sústreďoval čakateľov na pojednávania Najvyššieho súdu a bol hlavným dodávateľov pracovných síl do trestaneckých táborov a väzníc. Prepravu väzňov vykonávali pravidelné autobusové linky štátnej bezpečnosti, ktoré premávali medzi jednotlivými väznicami. Boli to civilné autobusy, ktoré sa od ostatných autobusov ČSAD odlišovali iba tým, že namiesto označovanej cieľovej stanice mali napísané: ZÁJEZD. Väzňov prevážali zásadne v civilnom oblečení, takže náhodní pozorovatelia ich považovali za turistov. Takouto diaľkovou dopravou ma eskortovali v auguste 1954 do Prahy a v novembri do Jáchymova. Na Pankráci som bol štyri mesiace. V porovnaní s bratislavským „krajzákom“ tu bol miernejší režim. Cely boli priestrannejšie, strava lepšia. V cele sme boli piati, z toho dvaja cigáni, ktorí nás obveseľovali spevom. Niekoľko týždňov po záverečnom rozsudku ma eskortovali do „Přibyleckého tábora Ústavu nápravných zařízení, Ostrov nad Ohří“. Môj odchod na Jáchymovsko bol netypický. Počas rozdeľovania do pracovných táborov sa mi opäť dostavili brušné kolikové kŕče, ktorými som trpel už na Pankráci. Zaviedli ma na ošetrovňu. Verdikt lekára znel: „Hneď na ošetrovňu!“ Tak som sa ocitol vo väzenskej nemocnici v Karlových Varoch. Počas krátkeho pobytu v nej som sa stretol s nesmiernym ľudským utrpením. Na izbe bolo asi dvadsať prevažne nemobilných pacientov. Ťažké banské úrazy. Mnohí z nich ležali v sadre, iní mali vnútorné zranenia, niektorí zomierali. Boli to politickí väzni, nevinní ľudia, obete komunistickej zlovôle. Na vedľajšej posteli ležal mladý chlapec s poranenou chrbticou. Keď bol pri vedomí, stonal od bolesti, volal mamu a tíško sa modlil. Zdesil som sa, keď ma oslovil po mene: „Imro, ty ma nepoznáš?“ Spoznal som ho, až keď mi pripomenul, že v Bratislave po odsúdení bol so mnou v hromadnej cele. Bol to mladý chlapec zo Šarfie pri Trnave, odsúdený za účasť v Bielej légii. Keď som odchádzal, nemohol som sa s ním rozlúčiť, lebo bol v bezvedomí. Neskôr som sa dozvedel, že svojmu zraneniu podľahol. Z nemocnice ma previezli do tábora. Pre väzňov, ktorí strávili dlhý čas vo väzenských celách, bol príchod do tábora značnou úľavou. Konečne som mohol dýchať čerstvý vzduch, konečne som nemusel spať v predpísanej polohe na chrbte a s rukami na deke, konečne mi nesvietila žiarovka po celú noc do očí. Osobne som ťažko znášal tento spôsob psychického a fyzického teroru. Oči som mal sústavne podráždené a zapálené. Keď som po prvý raz zaspával v táborovom baraku, nezabudol som sa pri večernej modlitbe poďakovať za našu „sestru tmu“. Moje prvé dni v lágri mi značne uľahčil Enoško. Patril medzi trvalý inventár tábora. Odmietol v sobotu pracovať a vždy pred prepustením mu predĺžili trest. Keď sa dozvedel, že som zatvorený za Katolícku akciu, priniesol mi niekoľko stránok rozobratého „Rímskeho misála“, ktorý koloval medzi veriacimi po tábore. Sľúbil mi, že ma zoznámi s väzňami, čo sú odsúdení za Katolícku akciu. Enoško bol adventista. Raz večer po nástupe Enoško priviedol ku mne neznámeho mukla. Keď sa priblížili, neznámy ma oslovil krstným menom. Vtedy som ho spoznal: „Jožko!“ Áno, bol to on, Jožko Suchý. Dojatí sme sa obidvaja objali. Naposledy sme sa videli na Vianoce roku 1951, v našom byte na Suchom Mýte, keď nás vo večerných hodinách navštívil spolu s profesorom Štefanom Nahálkom. Na Nahálku bol už vtedy na území celej republiky vydaný zatykáč. Návšteva prebiehala vo veľmi srdečnej atmosfére. Pri stromčeku sme spievali vianočné koledy. Potom nám profesor dal svoje požehnanie a odišiel. To bolo naše posledné stretnutie s ním. Jozefa zatvorili asi o týždeň. Nahálkovi sa podarilo ilegálne prejsť cez hranice. Je možné, túto strašnú osudovosť nazvať inakšie, ako „Božie riadenie?“ To množstvo lágrov, roztrúsených po celom Jáchymovsku a Přibramsku, s tisícmi väzňov. A mňa pridelili práve na láger, kde bol brat Enoško, ktorý ma napojil na Jozefa Suchého. Na pracovisko nás vozili autobusmi. Stavali sme sídlisko pre rodiny sovietskych občanov, ktorí tu riadili ťažbu uránovej rudy. Väzenský režim bol rovnaký ako na celom Jáchymovsku. Tvrdosť represálií sa stupňovala, alebo zmenšovala podľa toho, ako sa menila politická situácia, ako sa menili služby našich dozorcov a v značnej miere závisela aj od ich momentálnej nálady. Väčšinu osadenstva tvorili politickí väzni. Kriminálni zločinci sa tešili priazni vedenia tábora. Mnohí robili podlú udavačskú, špicľovskú službu medzi politickými väzňami. Žili sme v neustálej ostražitosti, a práve toto umocňovalo krásu života našej komunity, v ktorej som prežil nezabudnuteľné chvíle. Na Vianoce r. 1954 bol v tábore sprísnený režim. Táborový rozhlas upozorňoval na neprípustnosť akejkoľvek vianočnej výzdoby na izbách. Zintenzívnili sa prehliadky, takzvané „filcungy“. Na Štedrý deň bolo sťahovanie, aby nás znova namiešali medzi svojich udavačov a večer podľa starého jáchymovského poriadku nás najmenej dve hodiny spočítavali pri mimoriadnom nočnom nástupe. Napriek tomuto teroru sa na susednom baraku na sviatok Božieho narodenia slúžila svätá omša. V zadnej časti barakovej chodby ju slúžil český františkánsky kňaz. Stáli sme okolo neho Česi, Slováci, Maďari a Nemci, zjednotení v bratskej, Ježišovej láske. Počas celej omše skupina mladých chlapcov pred barakom ostentatívne prášila deky, aby upútali pozornosť, prípadne, aby hlásili nebezpečie. Podobne sme prežívali mnohé nedele a sviatky. Prišiel máj 1955. Očakávali sme veľkú amnestiu. O to väčšie bolo naše sklamanie, keď amnestia pri príležitosti desiateho výročia oslobodenia, ako aj ukončenia Druhej svetovej vojny sa nevzťahovala na väzňov odsúdených z politických dôvodov. Tak kriminálnici opustili tábor a väčšina politických väzňov zostala za ostnatými drôtmi. Asi v polovici mája som dostal od Márie list, v ktorom mi písala, že podala žiadosť o moje podmienečné prepustenie, na ktoré mi vznikol nárok. Túžobne som čakal na rozhodnutie súdu. Stalo sa to v nedeľu dopoludnia 24. mája na sviatok Panny Márie Pomocnice, keď sa v táborovom rozhlase ozvalo moje číslo s príkazom, aby som si okamžite zbalil svoje veci a prišiel pred veliteľský barak. Tam som sa dozvedel, že som podmienečne prepustený. V pondelok 25. mája som prekročil rampu, ktorá oddeľovala tábor od slobody. Bolo to ako neskutočný sen. Cestou na stanicu mi bolo všetko ako nové. Zeleň stromov, bezstarostná hra detí, voňavá jarná príroda. Na železničnú stanicu nebolo ďaleko. Môj hlas pri pokladni mi zaznel ako z veľkej diaľky. „Prosím si lístok do Bratislavy“. Za zvedavých pohľadov nastupujeme. Ľudia to už poznajú. Tu nastupujú prepustení väzni. V Prahe nastupujem do rýchlika do Bratislavy. Po Brno stojím, vôbec mi to nevadí. Ešte most cez rieku Moravu, Kúty, Malacky a sme na Hlavnej stanici. Vystupujem. Hodiny ukazujú 6,30. Cestou k východu stretám eštebákov s červenými pruhmi na čapiciach. Mimovoľne si čiahnem k hlave, aby som na pozdrav strhol väzenskú čiapku. Nevšímavo však popri mne prechádzajú. V skupine čakajúcich už vidím Máriu. Objatie bez slov a bez sĺz. Očarení kráčame na rannú omšu do kostola Svätej trojice. Omša je zádušná, s katafalkom. Modlím sa za umučených, popravených, za chlapca zo Šarfie, za celú našu komunitu, za tých, čo tam ešte zostali a na ktorých doma čakajú. Neviem sa sústrediť na pekne formulovanú ďakovnú modlitbu. Mária kľačí vedľa mňa a ja sa modlím: „Ďakujem Ti, Pane, za všetky Tvoje dobrodenia...“ - - - Po troch rokoch odlúčenia sme žili ako tisíce obyvateľov našej vlasti, ktorí boli prenasledovaní za vernosť svojmu svedomiu. V podradnom zamestnaní, roky bez bytu. Pomáhali nám rodičia, príbuzní, priatelia. Narodili sa nám štyri deti. Všetci sú verní našim ideálom. Imrich sa vrátil z Jáchymova so zhoršeným zrakom. Diagnóza: „šedý zákal“ sa zmenila na odlupovanie sa sietnice. Po deviatich očných operáciách oslepol. Ale aj tak sa modlí: „Bože, ďakujem Ti za krásny život“. | |