Konfederácia politických väzňov Slovenska
Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner), 0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
Hlavná stránka | Časopis | Organizačná štruktúra | Dokumenty | Pozvánky | Fotoreportáže | Darujte 2%

 

Naše svedectvo 1/2018 (január – február), ročník 19, ISSN 1335-9606

Myšlienka čísla
Peter Bedleka

Portrét čísla
Nekončiaci boj
/ Soňa Krajčiová, Tomáš Ondráček


Svedectvá

Ľudovít Pobeha
/ Ronald Valko
Zakážte rybe, aby plávala
/ Petra Barnášová, Lenka Galliková, Alexandra Semaňáková
Ten, kto to nezažil, nepochopí
/ Anna Jacková
Odsúdený režimom
/ Simona Böhmová, Natália Šlesárová
Spomienky bývalého bohoslovca
/ Michal Bob

Spravodajstvo KPVS
Naši jubilanti
Odišli od nás
Oznamy

 

 

Z uverejnených článkov vyberáme:


Myšlienka čísla



Vážení prítomní, bratia pétépáci, ctené dámy po nebohých pétépákoch, milá mládež,

ďakujem KPVS ako našej materskej organizácii, ktorá nás pozvala na pietnu spomienku na príslušníkov PTP pri príležitosti 67. výročia vzniku PTP. Dovoľte, aby som uctil tento pamätník, ktorý pripomína históriu, čo pétépáci prežili a čoho sa v rokoch 1989 dožili. Pre koho boli zriadené Vojenské tábory nútených prác v roku 1948? Boli zriadené pre pracovitých, pokojamilovných a inak zmýšľajúcich občanov ako boli naplánované idey vtedajších mocipánov.

A ja nič netušiaci som sa stal obeťou bezprávia vtedajších mocipánov len preto, že môj otec sa nepričinil o založenie JRD, ktoré ani doposiaľ v obci nie je (som rodák z Krušetnice). Tiež aj to, že starší brat ako partizán bol Nemcami vyvezený do Talianska kopať zákopy. I tu brat prešiel k talianskym partizánom a po oslobodení tohto regiónu sa stal vojakom angloamerickej armády. Na základe týchto skutočností bol som zaradený do PTP, kde som bol presúvaný na práce v bani, v lesoch a na stavbách.

Na požiadanie predsedu prípravného výboru Adama Vrábela v máji 1993 som založil Okresný klub SZ VTNPPTP Čadca s počtom členov 47. Funkciu predsedu som vykonával 13 rokov. Dnes sme zostali už len dvaja žijúci pétépáci. Vďaka a úcta patrí vdovám po nebohých manželoch, ktoré prevzali štafetu histórie PTP pre budúce generácie. Štafetu za dodržiavanie ľudských práv a práv slobody.

Musíme mať na pamäti históriu, čo zaväzuje aj mladú generáciu. Ak by zabudli na minulosť, oklamali by budúcnosť. Nadchádzajú voľby. Ako hlasovať? Hľadajte a nájdite len múdrych, čestných a spravodlivých zástupcov, ktorí nás nesklamú a stanú sa nástupcami boja za spravodlivosť a bojovníkmi za rovnoprávnosť. To je odkaz nás pétépákov.




Prejav Petra Bedleka z Čadce
pri pamätníku PTP v Žiline
6. 9. 2017




Portrét čísla

Nekončiaci boj

Soňa Krajčiová, Tomáš Ondráček


     Ján Paulíny sa narodil 26. januára 1929 v obci Dobrá Niva neďaleko Zvolena. Otec Štefan Paulíny, narodený 12. decembra 1903 taktiež v Dobrej Nive, bol demokraticky orientovaný, politicky činný človek, ktorý pracoval ako roľník. Mal staršieho brata Štefana, ktorý sa narodil 16. augusta 1927 a bol jeho jediným súrodencom.

     Ján Paulíny navštevoval základnú školu v rodnej obci, na ktorej strávil 5 rokov. Bol svedomitým a usilovným žiakom a aj napriek iným povinnostiam si udržiaval dobré známky. Pokračoval v štúdiu v Gymnáziu vo Zvolene, kde študoval 4 roky. V tom období boli jeho rodičia prosperujúci hospodári, čo znamenalo, že práca na poli mu nebola cudzia. Možno aj táto skutočnosť bola dôvodom jeho túžby pokračovať v štúdiu na Vyššej roľníckej škole.

     Takýto typ školy bol jediný na Slovensku a bolo veľa uchádzačov o štúdium. Vedel teda, že hlásiť sa je zbytočné a šťastie skúsil na Poľnohospodárskej škole v Nitre. V čase, keď bol pripravený odísť z domu, bolo vyhlásené SNP. Otec rozhodol, že Nitra nie je bezpečným miestom na štúdium, preto Ján ostal doma a zameškal rok štúdia. Nakoniec sa do Nitry predsa len dostal a strávil tam 2 roky (1945 – 1947). Potom sa rozhodol podať si prihlášku do Opavy na Masarykovu Vyššiu roľnícku školu, kde po zvládnutí rozdielových skúšok nastúpil do 3. ročníka. Po maturite sa rozhodol pokračovať v štúdiu na Vysokej škole poľnohospodárskej v Brne. Po druhom ročníku vysokej školy dostal oznámenie o nástupe na vojenskú službu. Nepomohlo ani odvolanie.

     V roku 1951 bol odvedený na základnú vojenskú službu. Ján netušil, čo ho čaká. Spolu s ďalšími nováčikmi bol poslaný do severných Čiech do Mimone a až tu sa dozvedel, že je v 51. útvare PTP, kde im bolo povedané: „Vašou vojenskou cťou je pomoc republike prácou.“ Po niekoľkotýždňovom výcviku bez zbrane boli rozdelení do skupín A a B. Skupina A boli ľahké PTP, ktoré sa zameriavali na stavebnú činnosť pre potreby armády. Skupina B patrili k ťažkým PTP. Vojaci zaradení do tejto skupiny boli posielaní na prácu do baní. Najprv bol zaradený do ľahkých, ale pretože potrebovali viac ľudí do bane, tak absolvoval lekársku prehliadku a v selekcii bol preradený z ľahkého do ťažkého. Oboznámili ho iba s tým, že jeho povinnosťou je plniť príkazy a pracovať. Absolvoval niekoľkohodinové školenie o tom, ako má vojenská jednotka vzorne nastupovať do vagónov alebo do áut. Na druhý večer išli peši do Mimoňa na železničnú stanicu a tam pozorovali nákladné vagóny, do ktorých nastúpili všetci vojaci, odpočítalo sa, koľko ľudí je v ktorom vagóne a dvere sa zamkli ako na ceste do Osvienčimu. Vlak odštartoval okolo ôsmej večer, pričom zastavil len raz.

     Dňa 1. októbra 1951 Ján nastúpil namiesto do 3. ročníka vysokej školy do baní v Orlovej. Bez toho, aby im povedali, ako sa majú správať pod zemou, aké ťažké je prekonanie výškového rozdielu 500 až 700 metrov v šachte v priebehu 10 sekúnd a ako zaobchádzať s baníckou lampou, ktorá vážila 4 kilogramy. Boli im pridelené montérky, lopaty, kožené prilby na hlavu a následne dostali lístoček s prideleným číslom, ktoré si mali zapamätať. Vždy po príchode do práce boli podľa tohto čísla evidovaní. Prvú zmenu robil s kolegom z Banskej Bystrice Jánom Murgašom. Pán Paulíny spomína: „Prišli sme do výťahu. Tam bolo niekoľko vojakov a niekoľko civilných zamestnancov. Tie šachty, ktoré tam boli, boli do polovičky voľné. Ja som si vyložil tak ležérne ruku na zábradlie a jeden baník mi hovorí, aby som dal ruku preč, lebo o ňu prídem. Potom keď ten výťah išiel dole, ten výškový rozdiel, začal tlak v ušiach. Baník vedľa mňa hovorí, nech si zapchám nos a fúknem, aby som ho vyrovnal. Myslel som si, že sa mi vysmieva.“

     Práca v bani bola ešte ťažšia, ako si Ján myslel. Nemohol konkurovať profesionálnym baníkom, ktorí v bani prežili celý život. Na dôkaz toho hovorí: „Po piatich minútach v bani som utŕžil prvú ranu. Roztrhnuté montérky, koža, tiekla krv. Vedúci vytiahol obväz a leukoplast. Ošetril ma s tým, že to nič nie je. Prišli sme ku stene a prvýkrát sme videli, čo je to uhlie. Doviedol ma na svoje pracovisko. Prvé dni som pracoval pri pohonnej turbíne, pretože to bolo v oblasti Karvinej, tam bol metán, nebezpečenstvo výbuchu, a preto sa to poháňalo vzduchom. Bol to úžasný rev, v noci som nemohol spať, hučalo mi v ušiach, nedokázali sme sa rozprávať iba s rukou pri uchu. Asi po týždni ma preložili do miesta, kde sa kope uhlie.“

     Ako vojak bol vyhodnotený v rámci celého priemeru ako veľmi dobrý. Po dvoch rokoch mal prísť návrat do civilu, ale každého vojaka čakala previerka. V hodnotení mal veľmi dobré pracovné výsledky, vzorné vojenské vystupovanie a posudok z obce. Do záveru hodnotenia mu ale napísali, že vzorné vojenské vystupovanie a dobré pracovné výsledky sú len zámienkou, aby sa včas dostal do civilu a pokračoval starým spôsobom života. Preto sa aj naďalej ponecháva klasifikácia E.

     Zo 160 mužov ostalo v tábore okolo 60. Prešlo sa na nový spôsob práce, ktorý fungoval na princípe 8 hodín v bani a 8 hodín doma. Pracovalo sa 6 dní v týždni, pričom každá druhá nedeľa bola daná príkazom ako pracovný deň. Každý mesiac pridelili pracujúcim určitý úsek na vyťaženie. Pri výnimočných situáciách, akými boli napríklad spomínané závaly, vedúcim nezáležalo na obmedzení práce. Úsek sa musel vyťažiť za každú cenu, aby nenastali finančné straty. „Keď už tretíkrát po 8 hodín takto išiel človek, bol už na pokraji fyzických aj psychických síl.“ Takto si náš pamätník spomína na prácu. V pamäti sa mu uchovala jedna situácia, kedy sa vojaci na protest rozhodli neprísť na zmenu. Netrvalo dlho a každý, vrátane Jána, musel predstúpiť pred vedenie s vysvetlením. Za údajné ohrozenie plnenia plánu mal každý z nich odsedieť 21 ostrých. Po tomto incidente musel Ján pracovať v ešte horších podmienkach, v priestoroch vysokých miestami len 40cm, kde sa nedalo pracovať inak ako po ležiačky.

     Rodičia požiadali prezidentskú kanceláriu o to, aby brali na vedomie, že ich syn nie je v bani vlastným pričinením, ale kvôli politickej činnosti otca. Z prezidentskej kancelárie prišlo oznámenie, podľa ktorého Ján nadsluhoval po skončení vojny ešte 4 mesiace. Ján spomína, ako sa ho jeden z baníkov raz pýtal: „A ty si tu za vraždu alebo za spreneveru, krádeže či znásilnenie?“ Ján hovorí: „Nie, ja som študent. Mňa zobrali zo školy a neviem prečo.“ Nechal ho chvíľu rozprávať a potom povedal: „Vieš čo, nechaj si to pre seba, my vieme, že všetci, čo ste z tejto partie, ste tu za vraždu alebo za lúpež alebo za nejaké iné delikty.“ Takejto ale aj inej nespravodlivosti sa dočkal počas výkonu práce v PTP.

     Po niekoľkých mesiacoch bol prevelený z Karvinej do Ostravy, kde už podobné problémy nemal, ale za to práca tam bola veľmi tvrdá. Boli vo falošnej viere, že ak budú svedomito pracovať tak po vojne sa budú môcť vrátiť do civilu a pokračovať tam, kde skončili. Ján pracoval v jednotke, ktorá bola vyznamenaná za zásluhy. Samozrejme, prácu museli vykonávať tak, aby neprekážali tým, čo mali prácu v bani ako živobytie. Najprv pracoval s ďalšími dvomi vojakmi pri plnení uhlia do vozíkov. Myšlienka o dobrej práci skončila, keď sa dozvedel, akým systémom prebieha jeho funkcia. Spomína: „Jeden z vojakov prisunoval hydraulický vozík. Mne sa dostala funkcia odstrániť dva plechy z naplneného vozíka a presunúť ich rýchlo na druhý vozík, prv než sa z dopravníka začne chrliť uhlie a prach.“

     Život v bani bol nehygienický. Po čase namontovali sprchovacie zariadenie, ktoré nefungovalo tak, ako malo. Na obranu proti prachu dostávali dýchacie masky, v ktorých sa dlho pracovať nedalo, pretože ich boleli hrudné svaly. Po niekoľkých mesiacoch požiadali o preloženie. Nebolo to ľahké. „Ruky som mal vždy otlčené, oči zapálené a to aj na druhý deň, sa ešte v kapesníku ten uhoľný prach nachádzal. A bolo to ako palacká šichta, málo platené,“ hovorí Ján o náročnom čase strávenom v bani.

     Neraz sa ocitol v ohrození života. S kolegom Jirkom Mackom pracovali na mieste, nad ktorým začali povoľovať stovky metrov kamenia. Keďže výška stropu bola niečo pod 130cm, stihli iba zobrať lampy a rýchlo utekať. Každý sa rozbehol iným smerom a Ján, ktorý nevidel či je jeho kolega živý alebo mŕtvy, sa začal o Jirka báť. Rozhodol sa, že ho pôjde hľadať. Pohyboval sa popri uhlí, pretože tam bol najmenší predpoklad pádu. Po pár minútach zahliadol svetlo. Obaja vyviazli zdraví a bez väčších zranení. V týchto ťažkých časoch vzniklo kamarátstvo, ktoré pretrvalo aj po rokoch.

     Následne mu bola pridelená práca priamo v ťažbe. Na toto obdobie sa mu viaže ďalšia nepríjemná spomienka. Jeden deň haldy kamenia poohýbali kovové stojky a potrhali reťaze. Vedúci ho poslal, nech to opraví: „Janko, ty si taký šikovný chlapec, nebude to ťažká robota. Tu máš dva šróby, tam sú potrhané reťaze, stačí keď jeden spojíš. Choď tam, budeš ležať na dopravníku, uhlie si odhrň nabok, aby si mohol fungovať. To nič nie je, to urobíš.“ Ako tam tak Ján ležal, uvedomil si, že stovky metrov od neho nebolo ani živej duše. Bol tam sám. Nad ním 700 metrov horniny. Modlil sa: „Pane Bože keď si to tie miliardy rokov držal, prosím ťa, veď ja som ešte mladý, tak vydrž tie 3 hodiny, kým to urobím.“ Nikdy predtým sa neocitol v situácii, kedy mal väčší strach.

     Nasledovalo druhé civilné PTP. Prišiel na Vysokú školu do Brna, kde nemohol pokračovať v štúdiu, nakoľko už jeden semester zmeškal. Podal si žiadosť na pokračovanie v treťom ročníku, no vtedy sa dozvedel, že bol vylúčený zo štúdia. Začal si hľadať zamestnanie. Nakoľko poľnohospodárstvo bolo v tej dobe prosperujúcim odvetvím a rodičia vlastnili 17 hektárov pôdy, ktoré sa neskôr pre politické potreby povýšili na 20, rozhodol sa požiadať o prácu vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby vo Vígľaši. Z tejto celoštátnej organizácie bol z jemu doteraz nie úplne známych dôvodov prepustený ešte pred nástupom na miesto. Bol donútený sa ísť zapísať na úrad práce. Vďaka mnohým skúsenostiam v poľnohospodárstve mu bolo pridelené miesto na Krajskom výskumnom ústave poľnohospodárskom v Sládkovičove. Potreboval priepustku, aby mohol pracovať v inom kraji, no pri vybavovaní sa stretol s negatívnym prístupom miestneho zamestnanca, ktorý mu potvrdenie odmietol vydať. Ako dôvod uviedol to, že má podobne ako zvyšok rodiny pracovať na poliach, teda v družstve v Dobrej Nive. Ján namietal, že ešte polia predsa nezdedil a že má vyštudovanú školu. Hovorí: „Zakrátko ma budete stíhať ako fluktuanta, pretože nemám zamestnanie, nie vlastnou vinou. Dáte mi to alebo nie?“ ale zamestnanec odpoveď nezmenil. Musel ísť do Banskej Bystrice, aby mu nakoniec potvrdenie dali a on mohol nastúpiť do Sládkovičova. Po krátkom čase išiel na odbornú stáž na Výskumný ústav živočíšnej výroby, odkiaľ ho onedlho vyhodili. Boli tam stiesnené pomery, Ján musel v noci spávať v riaditeľovej kancelárii. Z jeho pohľadu tam bol veľmi šikovný a rozumný riaditeľ, ktorý pred rokom 1989 pracoval na úseku chovu oviec, vďaka čomu bol náš pamätník neskôr menovaný za predsedu slovenskej sekcie chovateľov oviec. Netrvalo dlho a o sedem mesiacov mu riaditeľ oznámil, že okresný výbor strany žiada jeho uvoľnenie pre družstvo v Dobrej Nive, kde sa stretol s niekoľkými pracovníkmi, ktorí ho začali presviedčať, že ho tam potrebujú ako odborníka. Ján odmietal, že nie je odborník a nemá ani vzdelanie, lebo ho vyhodili zo školy. Bol to jeho jediný hrubý incident s predsedom družstva, ktorý tvrdil, že tam musí ísť aj napriek tomu, že rada družstva odsúhlasila, že nemusí.

     Po množstve negatívnych zážitkov sa Ján rozhodol, že skúsi šťastie v zahraničí, no na to potreboval zdravotné záznamy. Na röntgene však lekárka nesprávne posúdila fľak v tieni jedného rebra ako začínajúcu tuberkulózu. Potom mu povedala: „Nepôjdete do pohraničia, ale do protituberkulóznej liečebne.“ Tam, v špeciálnom laboratóriu zistili, že tuberkulózu v skutočnosti nemá. Aby zakryli chybu ošetrujúcej lekárky, poslali Jána do domácej liečby. Lekár mu dovolil v nej ostať, kým si nenájde prácu.

     Prvýkrát po dlhej dobe sa naňho usmialo šťastie, keď pri ceste vlakom do Bratislavy stretol riaditeľa zo Sládkovičova, ktorý mu o dve hodiny na to vybavil miesto hlavného zootechnika šľachtiteľského podniku v Bystričke pri Martine. Písal žiadosť do školy a na ministerstvo o možnosť pokračovať v štúdiu. Z ministerstva mu oznámili, že nie je vylúčený z Vysokej školy v Brne, ale zo všetkých vysokých škôl v Československej republike.

     Medzitým sa popri práci venoval aj svojej vášni – písaniu. Časopis Práca, ktorý patril v tej dobe medzi otvorenejšie periodiká, priniesol jeho článok. Zakrátko dostal oznámenie: „Váš článok zapôsobil, prihláste sa a budete prijatý na štúdium.“ Brno mu povolilo pokračovať v štúdiu iba diaľkovou formou, preto uprednostnil nástup do 3. ročníka v Nitre. Prišiel na skúšku a skúšajúci profesor mu hovorí: „Nemôžem Vás skúšať, Vy ste vylúčený zo štúdia.“ Ján odpovedá: „To bolo dávnejšie, ja som bol pred rokom prijatý.“ S tým skúšajúci nesúhlasil: „Nie dávnejšie, teraz pred dvomi týždňami.“ Ján bol odhodlaný školu dokončiť, a preto trval na priebehu ústnej skúšky. Na nariadenie profesora išiel na dekanát požiadať o povolenie. V povolení sa písalo: „Povoľujem vykonať skúšku do zápisu do indexu.“ Vďaka tomu úspešne dokončil poľnohospodársku školu, ktorej štúdium bežne trvalo 4 roky, ale Ján ju s prestávkami študoval 16 rokov. O tom, že jeho študentský život negatívne neovplyvnili zlyhania na pracovných postoch svedčí aj to, že od červeného indexu, ktorý bol vtedy vrcholom študentského snaženia, ho delila len jedna trojka.

     V tom čase už mali s manželkou prvého syna. V roku 1958 bol zavolaný na pohovor, kde sa prvýkrát dozvedel, že jeho otec je odsúdený za protištátnu činnosť na 11 mesiacov. Jeho brat Štefan bol odsúdený na 14 rokov do Jáchymova. Ján dostal prívlastok politicky nespoľahlivého občana a na záver bol uvoľnený nie len z funkcie ale z celého podniku. Aj napriek jeho snahe vedel, že v zahraničí, by nemal život o nič ľahší. Aj pre túto skutočnosť prijal miesto maštaľného zootechnika. Bol to najhorší možný pracovný post, no Ján bol šťastný že má ako uživiť svoju rodinu. Za výbornú prácu získal pre svoj podnik na celoštátnych výstavných trhoch dve zlaté, dve strieborné a dve bronzové medaily. V roku 1963 sa začali vytvárať nové pracovné príležitosti, preto prijal miesto iba o úroveň nižšie ako post hlavného okresného zootechnika. V stiesnených pomeroch prespával s manželkou v bývalej kancelárii Jána Masaryka. Táto budova niekedy slúžila ako letné sídlo T. G. Masaryka, potom spustla až sa v nej nakoniec vybudoval krajský výskumný ústav v poľnohospodárstve. O niekoľko rokov bol riaditeľom menovaný za vedúceho výrobného oddelenia okresu Martin. Nezhody v práci sa s ním tiahli celé roky a mnohokrát nastala situácia, kedy ho riaditeľ plánoval prepustiť z podniku. Nie však chybou nášho pamätníka. Ján spolu s manželkou sa plánoval natrvalo zabývať v Martine. Finančné prostriedky mu ale nedovolili postaviť si dom v Martine. Vrátil sa teda do rodnej obce Dobrá Niva, kde s pomocou rodiny postavil dom, v ktorom bývali viaceré generácie.

     V roku 1998-1999 sa zapojil do politického diania a stal sa predsedom Verejnosti proti násiliu v obci, bol poslancom Okresného národného výboru vo Zvolene a zvolený za tajomníka okresnej poľnohospodárskej komisie. V prvých komunálnych voľbách bol dokonca zvolený za prvého starostu obce. V súčasnosti žije so svojou manželkou a synom v rodnej obci Dobrá Niva.

Študentská práca z projektu Nenápadní hrdinovia






Ján Paulíny





Ján Paulíny