Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 1/2015 (január – február), ročník 16, ISSN 1335-9606
Portrét čísla
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: Františka Muziková Nina Ondková, Alžbeta Paholíková (Študentská práca z projektu Nenápadní hrdinovia) Františka Muziková, za slobodna Cvíčelová, sa narodila 5. októbra 1933 ako siedmy prírastok z deviatich detí do rodiny roľníkov. Mala 6 sestier a 2 bratov. „Tak začnem od tej najstaršej, tá bola učiteľka, potom bol brat, ten bol doma na hospodárstve, potom bola sestra Mária, tá bola tiež domáca, vydala sa a svoju rodinu si založila a išla aj mimo obce. Potom bola Anna, tá bola tiež učiteľka. V súčasnosti je jediná žijúca z mojich súrodencov a je rehoľná sestra Prudencia, vincentka v Belušských Slatinách. Neskôr bola ďalšia sestra, tá sa vydala a mala rodinu, potom bol brat, ktorý, žiaľ, ako 20-ročný tragicky zahynul. Po mne bola ďalšia sestra, tá bola tiež zdravotná sestra ako ja a najmladšia, tá bola opäť učiteľka.“ Rodičia tvrdo pracovali na poli, aby uživili rodinu. Františka spomína, že do práce zapriahali aj deti, ale nikdy nie neprimerane ich veku, skôr aby ich naučili robiť. Na svoju rodinu spomína s láskou. Sama vraví, že vďaka tomu, že ich bolo tak veľa, sa nikdy nenudili. Nikdy medzi sebou ani nemali nejaké vážnejšie spory, iba obyčajné detské doťahovanie. „Ten starší brat to bol taký huncút, ten nás podvádzal, aj ten druhý nás podvádzal. Napríklad vždy keď už rodičia neboli doma, boli na poli, tak sme boli doma sami a boli sme hladní, sme si odkrojili chlieb, on si dal masť na ten chlieb a nám to namočil do vody. Boli to takí huncúti, ale dobre sme vych8dzali v3etci.“ Už od malička bola vedená k pracovitosti, čestnosti a viere. Štúdium začala na meštianskej škole v Rišňovciach a neskôr jej kroky viedli na Štátnu vyššiu sociálno-zdravotnícku školu. Jej príbeh nespravodlivosti a znevýhodňovania sa začal práve tu, kde nemala byť pripustená k maturitnej skúške. V tom case sa na každého žiaka písal kádrový posudok a Františka dostala negatívny. Dôvod bol však nepravdivý. Posudzovatelia uviedli, že rodina patrila k skupinke bohatých sedliakov, tzv. kulakov, ktorí nechceli svoju pôdu skolektivizovať. Oni však ani zďaleka neboli kulaci, rozsah ich pôdy sa ani náhodou nepribližoval k stanovenej hranici. „Naši sa museli usilovať o to, aby nás vychovali, aby tá úroda bola taká, že by nás teda nakŕmili. Veď 9 detí nakŕmiť, to nie je špás.“ Nakoniec sa Františka spravodlivosti predsa dočkala. Zaručil sa za ňu riaditeľ školy, pretože chcel školu prezentovať dobrými výsledkami, ktoré aj ona dosahovala. „ ...a tiež chcel mať dobré výsledky pri maturitách, tak si mohol dovoliť aj to, že umožnil maturovať aj tým nevyhovujúcim. Keďže som bola veľmi dobrá žiačka, tak to riskoval. Bola som pripustená k maturite a jeho nádeje sa splnili.“ V roku 1953 teda úspešne zmaturovala a zároveň bola absolventkou prvého ročníka, ktorý na zdravotnej škole končil maturitou. Po úspešnom zložení tejto skúšky sa začala venovať svojmu vyštudovanému povolaniu zdravotnej sestry v nitrianskej nemocnici ako inštrumentárka na operačnej sále. Ako 23-ročná sa na podnet nových kolegýň pridala do spolku Nevoľníci Panny Márie. Bola to kresťanská organizácia a Františka v nej veľmi rada trávila svoj voľný čas. „No tam sa nám to páčilo, lebo mladý človek si potrebuje zdieľať s niekým niečo, a teda toto nás hodne priťahovalo.“ Stretávali sa tajne, ukryté pred zrakom verejnosti, väčšinou v „kumbáloch“. „Tam sme sa aj pomodlili, aj sme si tam niečo prečítali a proste mali sme taký program. Ale nič proti štátu.“ Zabúdali však na podstatný fakt, že hneď vedľa ich pracoviska sa nachádzalo sídlo ŠtB. Nebolo teda prekvapením, že začali postupne túto skupinu sledovať a rozkladať. „Chodili sme do kostola okolo nich, takže nás veľmi dobre poznali, nemali sme teda žiadne šance sa vyhovoriť alebo niečo zatajovať. No tak túto, tú najstaršiu, ktorá už bola teda na tej medicíne, tú automaticky vyšupli a hneď do kriminálu a to už som vedela, že sa čosi bude diať. Takže postupne oni predvolávali na to vyšetrovanie a okrem toho tam bola aj skupina bohoslovcov, ktorých teda zase vyrazili zo seminárov . Oni nám samozrejme sprostredkovali aj duševné cvičenia, to sme boli veľmi mladé, to sa nám páčilo. Boli sme aj stanovať a pri tej stanovačke sme teda mali tie duchovné cvičenia. O tom však eštebáci nevedeli, to sa vôbec nedostalo na súd.“ Vtedy už začala niečo tušiť aj Františka, no ubezpečovala sa, že predsa nerobia nič proti štátu. Dátum 6.január 1958 sa jej pevne vryl do pamäti. „Teda v roku 1958, v januári, ja si to veľmi dobre pamätám ten dátum, pretože to bolo na Tri krále, 6. januára.“ Vtedy prišiel rad aj na ňu. „Prišli za mnou na pracovisko a podotýkam, že som bola na operačnom sále, tam som pracovala. A tam nemôžu ísť civili. A oni odrazu tam a boli takí drzí, že prišli až na ten operačný sál. A že aby som sa obliekla a teda pôjdem s nimi, že sa chcú so mnou porozprávať . Ja hlupaňa som sa ani neopýtala, že kde ideme, ale však teda naivná, že som im verila, že sa chcú porozprávať.“ Vtedy ešte nevedela, čo ju naozaj čaká. Príslušníci ŠtB ju hodili do auta a doviezli ju do špeciálnej väznice (záchytky). Celý jej pobyt sa začal na samotke, kde ju umiestnili. „V Nitre tam kde bolo to ŠtB, tam bola aj väznica, taká špeciálna, už modernejšia, lebo v meste je stará väznica, ktorá teraz, neviem ako vyzerá, ale v tom čase bola v dezolátnom stave, viete, tam tá hygiena a to všetko.“ Bolo to však už na konci 50-tych rokov a režim už bol menej prísny. Sama tvrdí, že to nebolo až tak zlé oproti zážitkom iných. „Len mi dali nejaké papiere podpísať, ja som na všetko len áno, hej, samozrejme, pravdaže a oni to zobrali vážne, tak ma urobili vodkyňou a potom už sa ani nič nepýtali, len ma tak rovno súdili.“ Po májovom súde v Nitre jej boli vymerané 2 roky za rozvracanie republiky. To sa však nepáčilo prokurátorovi, ktorý sa odvolal, a tak sa jej prípad posunul do Prahy. Tam ju umiestnili na Pankrác, kde strávila 2 mesiace. Doba už bola miernejšia, nie taká prísna ako na začiatku 50. rokov. Napriek všetkému prišla jedna priaznivá správa – trest jej znížili o pol roka. „Pán prokurátor sa mohol rozliať na kolomaž.“ Obvinenie sa dotklo aj jej mladšej sestry Celestíny, ktorá pracovala v Nitrianskom Pravne a robila akúsi spojku medzi viacerými centrami tohto spolku. Našťastie, jej nič nedokázali a tak si odsedela iba pol roka vo vyšetrovacej väzbe, napriek tomu, že bola obvinená z velezrady. V tejto kauze ich súdili viacerých. K Prahe sa jej viaže jedna veľmi ubíjajúca spomienka. Pri vstupnej prehliadke po príchode z Nitry jej ošetrujúci lekár našiel vši. Bolo to pre ňu ako zdravotnú sestru veľmi ponižujúce a dokazovalo to veľmi zlé hygienické pomery v nitrianskej väznici. „Bola som tam s cigánkami, aj prostitútkami, spávali sme na zemi, takže tie vši nebol problém dostať.“ Všetko zlé bolo však na niečo dobré. „A doktor sa ma pýta, že čo ste robili v civile? Zdravotnú sestru. Viete, tá hanba, to bolo hrozné, ale bolo to na niečo dobré, pretože sa ma pýtal, že kde som konkrétne robila a ja hovorím na operačnom sále. A nechcete tu zostať? Mne to nevadí, prečo nie, mne to je jedno.“ Po odvolacom súde teda zostala pracovať na operačnej sále v Prahe. Ani tam ju však neminul policajný dozor, pretože spolupracovala s jednou ďalšou trestankyňou. Spomína, že sa jej zverila, že sa jej občas takýto život páči viac ako ten na slobode. „Mám prácu, teplú vodu, čo jesť, no čo mi chýba?“ Keď sa však o tom dozvedelo vedenie, do 2 týždňov ju presunuli do Želiezoviec. „No vidíte, na čo to je dobré, keď je človek úprimný.” Tam už to ani zďaleka nebolo ideálne. Prišla síce po žatve, čo bolo lepšie, keďže je to ťažká robota. No ani balenie slamy, ktoré nasledovalo po tom, nebola prechádzka ružovým sadom. Po dlhej dobe strávenej vo vyšetrovacej väzbe, kde nepracovala, bolo pre ňu veľmi náročné manuálne pracovať. Nevyhla sa krvavým mozoľom. Tu sa však stretla s kúskom ľudskosti: „Tak jeden ten veliteľ, lebo tých dozorcov sme volali velitelia, mi chytil vidly a pár snopov mi vyhodil hore na tú vlečku. Lenže chudák, tiež si nemohol dovoliť bohviečo, lebo nebol sám a aj medzi nimi boli konfidenti. Nemohli nám príliš pomôcť, nedalo sa.“ Najhoršou prácou pre ňu bola jedna nedeľná brigáda, ktorú zobrala, aby ušetrila svoje staršie spoluväzenkyne. Ani sama nevedela, do čoho išla. „Raz som sa teda tiež prihlásila v nedeľu a bolo kopu snehu a oni potrebovali rezať prúty na košíky, lebo tam boli aj také skupiny, čo proste plietli košíky. Ja som tam nebola, škoda, mohla som sa naučiť voľačo. Tak bolo treba rezať tie prúty a tie boli samozrejme pri zemi a z toho snehu to vyhrabávať, no ja som videla všetkých svätých. Ale teda ruky mi neodmrzli, bola som ale rada, že sa to skončilo. No a dobrovoľne som sa prihlásila, ani som nevedela, o čo ide, až keď som prišla na miesto.“ Zastihli ju tam i Vianoce. Spomína, že dostali aj vianočnú večeru, ale podľa jej slov, nestála za nič. Vraj si ženy vo väzení celý rok odkladali nejaké zásoby na túto príležitosť, aby si ju aspoň čiastočne spríjemnili. „Vianoce aj tak nie sú o jedení, ale o niečom inom.“ Nepamätá si, že by spievali, boli dosť utiahnuté. Vo väznici skôr dbali na Silvester. „Tak na Nový rok, tí predstavitelia vo väznici, nám spravili takú pozornosť. Zobrali nás do takej spoločenskej miestnosti, tam nám pustili televízor a pamätám si, že nám pustili Predanú nevestu, tá bola každý rok z Prahy vysielaná v televízii.“ Medzi väzenkyňami sa začalo skloňovať slovo amnestia. Práve vtedy sa totiž zmenila ústava, ktorá ju povoľovala po novom aj politickým väzňom. Sama nemohla uveriť, že bola vďaka nej 9. mája prepustená na slobodu. „Povedali mi, že som nevinná... takže dobre.“ Na Želiezovce však spomína ako na rodisko nových a silných priateľstiev. „Vo väzení sme mali tú výhodu, že sa tam nachádzala elita národa. Nie, že by som sa tam ja zaradila, bola som mladá. Ale tie staršie mi boli vzorom. Bola pre mňa česť, že sa mi s láskou venovali. Niet divu, že naše vzťahy a priateľstvá trvali až do ich smrti a dodnes som im vďačná a s úctou si na ne spomínam. To väzenie stálo za to . Mala som tam aj taký vzor, Aničku Mojtovú, ona tú ťažkú situáciu v tom väzení tak nadľahčovala tým svojím prístupom a tou svojou ľahkosťou, a to bola omnoho staršia odo mňa.“ Po prepustení z väzby to však nebolo jednoduché. Všade naokolo jej ľudia dávali pocítiť, že je bývalou trestankyňou a ako sama hovorí, cítila sa ako „občan 2. kategórie“. „Aj keď som bola na slobode, nemohla som dostať primerané zamestnania a dvere sa mi zatvárali, ako by som bola nežiaduca, čo skutočne tak i bolo.“ Zo začiatku jej na úrade práce s výsmechom ponúkali miesto na družstve. Keď s touto informáciou prišla domov, brat jej na to odvetil, že to radšej nech zostane doma, ako by mala pracovať v družstve. „Naši doma dobre vedeli, ako to beží, vôbec mi to nevytýkali. Keď som mala dovolenú návštevu vo väzení, vždy to využili. Aj keď som prišla domov, všemožne ma podporovali.” Neopustila svoje povolanie a zamestnala sa v Ústave tuberkulózy v Lefantovciach. K tomuto miestu prišla úplnou náhodou, keď jej kamarátka išla na kontrolu s nálezom na pľúcach. Pri tejto príležitosti jej ponúkli miesto zdravotnej sestry. Ona v spolupatričnosti navrhla aj Františku. Patrili medzi najlepšie pracovníčky a všimlo si to aj vedenie. Malo to však háčik. „Keď som nastúpila, stala sa mi taká vec, že na schôdzi ROH sa hodnotila práca pracovníkov a rozdeľovali sa odmeny. Pri mojom mene odznelo, že som dobrá pracovníčka, ale nemôžem dostať odmenu, ale len čestné uznanie. Ďakujem, z toho sa nenajem.“ Neskôr sa vrátila do Nitry na Zobor a tam spoznala svojho manžela Jána, ktorý pracoval v nemocnici ako administratívny pracovník. V roku 1970 sa zaňho vydala. Mali spolu dcéru Janku, ktorá dostala meno po otcovi. „To bola akože zrenica jeho oka. On ju mal veľmi rád.“ Manželstvom s ňou sa stal zraniteľnejším, a tak ho pri prvej možnej príležitosti vyhodili z práce. „To im vôbec nevadilo, že má 3-ročnú dcéru doma. Mohli si to dovoliť. Ale musím povedať, že mi nikdy nevyčítal moju kriminálnu minulosť. Čo sa týka neprajníkov, nemala som nikoho, ale ako som povedala, stránili sa ma zo strachu.“ Manžel zomrel pred 14-timi rokmi a dcéra sa vydala do Prahy. S ňou však pani Františka udržiava pravidelný kontakt a vždy, keď je čas, dcéra ju príde navštíviť. Neskôr v roku 1989 po páde režimu sa zapojila do Konfederácie politických väzňov Slovenska a taktiež má zásluhy ako predsedníčka OO KPVS v Nitre. Vo voľnom čase sa od jari do jesene venuje záhradke a v zime rada šije a vyšíva. Taktiež je na svoj vek veľmi zdatná, čo sa týka IKT, boli sme s ňou v kontakte aj prostredníctvom e-mailu. Študentská práca z projektu Nenápadni hrdinovia, foto: rodinný archív  Františka Muziková - maturitná fotografia  Františka Muziková po návrate z väzenia Františka Muziková: V roku 1958 nás zatvorili, mladé dievčatá, pretože sme boli v spoločenstve náboženského významu no a tým pádom sme boli podozrivé, že sa schádzame a robíme protištátnu činnosť. No tak to stačilo na to, aby sme boli teda obžalované ako rozvracateľky republiky. Ono teraz sa smejeme z toho, ale nebolo to až tak na smiech, pretože sme boli mladé, neskúsené a prestrašené a s tým sme vôbec nerátali., napr. za mnou prišli na pracovisko, ja som robila v tom čase na operačnom sále na chirurgií a tak povedali, že pôjdete so mnou. „Reku, ako to? Veď pán primár o tom musí vedieť a kde ma vediete?“ „Pán primár o tom všetko vie, zbaľte sa, oblečte sa a idete.“ No tak som teda išla a tam hneď ma prezliekli do väzenských šiat a spisovali ten inventár a ten príslušník, ktorý to preberal hovorí: „no, z tohto sa veľmi ťažko odpíšete, toto troška potrvá“ a nakoniec mal pravdu, pretože nasledovalo vyšetrovanie, obžaloba, súd, rozsudok a väzenie naďalej. No tak to teda nebola švanda, lebo ja som vtedy mala 25 rokov, teda v najlepšom veku a rodičia o ničom nevedeli, nikto, my im to oznámime, už ako či im to oznámili, to ja si už nepamätám, lebo však som s nimi nemala kontakt, až po súde, keď som mala prvú návštevu, aj tam na nás ziapali. Ja som už bola maličká, bála som sa, no ustráchaná, no nebola som hrdinom, to je pravda. Nakoniec by som povedala, že keď už nám dali ten rozsudok, prokurátor sa odvolal, lebo to sa mu málilo, bola som odsúdená na dva roky pôvodne, že bude najvyšší súd v Prahe. Tak sme teda išli na ten Pankrác, tam teda aspoň sme skúsili, ale no nebolo to teda také milé skusovanie, ale ja, bola som mladá a rada som nadväzovala kontakty a pravda, tí, čo boli mne ako blízki, teda ja myslím, tí väzni všetci, lebo však väčšinou to boli politickí väzni, to boli čestní ľudia, som sa rada s nimi kontaktovala a teda v rámci možností sme udržovali aký-taký kontakt, už to bolo lepšie ako v tej vyšetrovačke, kde som bola tri týždne na samotke. Ja Vám poviem pravdu, že hádam ešte chvíľku a ja stratím reč. No, to bolo hrozné. Hoci ja som dosť taká introvertná, čiže nerobilo mi to až také veľké problémy, ale predsa len človek je spoločenský tvor a potrebuje kontakt s druhým človekom a poviem úprimne, že ledva som čakala, kedy ma zoberú na to vyšetrovanie, lebo že aspoň teda môžem s niekým prehovoriť. No bolo to tak, nebolo to jednoduché, pretože, povedzme že ten vyšetrovateľ hľadal spôsob, ako na Vás, ako čo teda sa priblížiť k Vám, aby teda ako určitú dôveru vzbudil a teda najprv bol slušný a tak si myslím, tak sa pýtal a ja by som povedala hlúpa, on povedal: „Vy ste boli vedúca tej skupiny!“ No pravdaže, vedúca, akurát a on to tam napísal a to, čo som akurát negovala, to tam nenapísal, on že tu to podpíšte a ja som to ani nečítala, podpísala som, nech mám pokoj s nimi a keď musel niečo ťahať, tak vtedy ukázal svoju tvár a zrúkol na mňa, zavolal náčelníka a ten bol ako diabol! Kričali, nebola som na také spôsoby zvyknutá, nás vychovávali, akože zdravotná sestra, ktorá má byť láskavá ku všetkým a teraz, no to bol druhý svet. Marta Lihotská: Dostali sme na tie naše samotky aj takú akože väzenkyňu, ale bola to konfidentka, ktorá sa furt nás vypytovala a ťahala to, čo by chcela počuť a potom povedali hore, pánu referentovi. Ja som mala brata, ktorý ušiel v roku 1950 a vyštudoval za kňaza v Ríme, takže o to to bolo komplikovanejšie pre našu rodinu, no a táto konfidentka hovorí: „aj ja mám v rodine brata, ale mám strýka, ktorý ušiel a ja sa s ním kontaktujem, ja mu píšem také listy, kyselinou“, už neviem aká tá kyselina bola a on keď si to dá nad sviečku, tak to sa tam objaví. Ona chcela vedieť, či aj ja tak robím. Ja reku také veci som nerobila, nemala som dôvod. Takže aj takéto prípady boli, že tie konfidentky potom chodili a tam hore povedali tým referentom, no na tú si dajte pozor, lebo ona je tiež v tomto prípade taká a Vám klame. Takže mohlo sa aj takéto niečo stať, že sme sa priznali jej a keď som jej povedala, pani, keby som ja napr. na súde povedala, že som, táto pani, ktorá bola so mnou, povie na súde, čo som ja hovorila a na základe toho ma odsúdia, bolo by to možné? No, že to asi nie. Na druhý deň už som ju tam nemala, lebo vedela, že ju podozrievam, že aj ona je teda tá, ktorá odo mňa vyzvedá. Františka Muziková: No a to je zaujímavé, že sme boli v jednej väznici, ona napriek tomu, že je z Prievidze, ale to patrilo pod kraj Nitriansky, ale každá zvlášť a nevedeli sme o sebe. Nikdy sme sa tam nestretli. A to je zaujímavé, že túto istú konfidentku raz dali k nej na celu, raz mne na celu, raz ďalšej na celu, ale ona vystupovala tak, akože je naša priateľka, akože má také isté problémy ako my a ja som ju obdivovala, aká je šikovná, aká je múdra, predsa je staršia, som si ju ctila, vážila a hovorí, že teda čo sme robili, no a hovorím, reku my sme sa snažili aj o taký apoštolát medzi mladými, však aj my sme mladí, ja viem, že aj v Bratislave sú také skupiny a že teda to som ja jej hovorila, že tí chodia, lebo som myslela, že to je jedna z nás, lebo ona povedala, ona má deti a že ona by ich tam napravila. Hovorím, v Modrom kostolíku sú nejakí kňazi, ktorí teda sa im venujú. A meno? Ja to neviem, čo som teda skutočne nevedela našťastie, lebo by som jej to bola vyklopila. Poviem úprimne, že som jej naletela, ja som nemala ten prehľad a taký rozum ako mala ona, ale ona splnila svoju úlohu, čo mohla, vytiahla a zrejme im to tam zaniesla, ale nič konkrétne, lebo som teda veľa toho nevedela. No ale po súde, my sme sa teda stretli. Aj ona, aj ďalšie z tej našej skupiny a hovorí: „Ty si mala tú na izbe?“ „Áno.“ „Čo? Veď aj ja som ju mala“, ďalšia: „aj ja,“ dokonca tá jedna, taká bola veľmi šikovná, študovala medicínu, tú stiahli teda z medicíny, už chúďatko v živote sa k tomu nedostala, tá bola veľmi inteligentná a ona jej tak naletela, že nejaké motáky a neviem čo všetko jej zverila, lebo že pôjde domov, alebo čo, a že potom to pošle a tam napísala to, čo tajila, všetko tam bolo popísané no... Marta Lihotská: Môjho otca zobrali po mesiaci ako mňa, lebo prišli znova robiť prehliadku a chceli nejaké listy teda od brata, ktorý bol v zahraničí, bol v Londýne už dva roky ako misionár a otec sa zrejme na nich nevhodne rozkričal, že zatvárajte vrahov, zatvárajte zlodejov, ale nie čestné dievčatá a musel tam aj asi povedať nevhodné slovo a tak samozrejme, že ho zobrali a tiež zatvorili. Aj odsúdili. No tak sme sa potom dostali po pol roku vyšetrovačky, sme išli zase na Najvyšší súd, lebo neboli sme spokojní s tým ani my, ani prokurátor, koľko sme dostali. Ja som dostala 7 rokov v Nitre a otec dostal 1,5 roka, no ale v Prahe nám to potom zmenili, mne zobrali dva roky, ale pridali otcovi, no takže to zostalo v rodine. Mamička bola len taká, že akože podozrivá, ale nemali na ňu nič, dostala len podmienku na dva roky, až niečo vykoná, tak ju zavrú na dva roky, tak ona zostala sama, to sa ťažko prežívalo. Ale to, že sme my boli, teda ja som bola slobodná, aj tá Francka, takže ono sme to ľahšie znášali to väzenie, horšie to bolo so ženami, ktoré boli už vydaté, mali deti a teda mysleli aj na to. My sme boli slobodné, no len tých rodičov, že sme mali na mysli. Františka Muziková: Áno, potom sme sa už stretli až vo výkone trestu, tak boli sme obidve spolu a teda ešte ďalšie a potom tam sme sa zoznámili s ďalšími, ktoré boli už aj nám blízke duševne aj po každej stránke, no tak už to bolo znesiteľnejšie. No tak tá práca, pracovať sa musí, my sme boli zvyknutí na prácu, ale človek ľutoval tých rodičov, lebo ja už som nemala otca, len mama bola a súrodenci, takže tá moja mama si musela vystáť veľa. Marta Lihotská: Ja som do Želiezoviec nastúpila a bola som rada, lebo sme pracovali vonku, no sme sa nadreli, to bolo iné ako v Pardubiciach, ale som bola rada, že som na vzduchu a že teda slniečko na mňa svieti, nesedím v cele niekde, alebo v zatvorenej miestnosti. No tak čo sa týkalo napr. práce tak hovorím, robili sme vonku. Robilo sa so senom, alebo sa robilo v maštaliach, v kravíne, alebo potom v lete, samozrejme, na žatve. Bola to veľká drina. To sa robilo od rána, o tej piatej sme vstávali a o šiestej sa už muselo byť na pracovisku a robili sme až teda do večera, do noci. V Pardubiciach, ta sa robilo len osem hodín. To bol rozdiel. Františka Muziková: Ja som prišla do Želiezoviec neskoršie, lebo potrebovali v Prahe na Pankráci zdravotnú sestru, tak ma tam zamestnali asi 2 mesiace, aj to som sa dozvedela len dodatočne, že som tam mala nasadenú nejakú kolegyňu, ktorá zo mňa vytiahla a sa ma pýtala, ako sa mám a ja hovorím, mne sa tu veľmi ľúbi, pretože robím svoju robotu, ešte sa tu aj naučím, mám čas študovať, bola tam aj knižnica, akože po odbornej stránke, mňa to bavilo, rada som to robila. Samozrejme, keď vedeli, že sa tam dobre cítim, tak ma šupli do tých Želiezoviec. A ja som tam prišla v auguste, už bolo po žatve, ale bolo treba zberať také tie balíky slamy a vyhadzovať ich na vlečku a to je dosť vysoko a my sme nerobili, tak sme mali ruky fajnové, ja som do večera dostala krvavé otlaky. Na druhý deň, reku veď ja tie vidly neudržím v ruke, veď mi vypadnú, ale teda prežili sme to. Aj slamu sme nahadzovali, teda aj balíky, koľko bolo treba, takže to bolo pre mňa najťažšie obdobie. Na jeseň, keď bol treba repu osekávať, ja som to veľmi rada robila. A bolo ozaj dobré počasie, ale keď je niečoho veľa, tak je veľa. Lebo keď Vás postavili na ten lán, v jeseni, kde ešte bola kukurica, od jedného konca, ste nevideli až po ten horizont. Ale však nás tam bolo nespočítateľné množstvo, takže viete, to robí veľa, keď nie ste sama, keď druhí to trpia, musím to aj ja vydržať, nie? Prečo nie? Nebolo to ľahké, ale prežili sme to. Františka Muziková: Keď sme sa my vrátili z toho väzenia, to nebolo o nič ľahšie, pretože teraz čo? Stále na tých vedúcich miestach nami pohŕdali a kto by aj nechcel pohŕdať, tváril sa, akože má odstup, lebo však bol ohrozený. I to je pravda, ja ich aj chápem, ale boli aj arogantní, napr. nám povedali, že máme sa hlásiť na úrade práce. Už vtedy boli úrady práce. Išla som tam a s takým posmechom, tak pôjdete na družstvo robiť. Ja som zdravotná sestra a nemali zdravotné sestry, lebo ešte vymieňali tie rehoľné sestry, nemali dostatok. A my sme boli, ja som teda bola prvý ročník, ktorý maturoval, dovtedy boli len kurzistky a nahradzovali ich tým šesťmesačným kurzom, čiže som bola kvalifikovaná, ale im to nevadilo, to sa zabudlo, no lenže Pán Boh je dobrý a pamätal na všetko. V tom čase pri Nitre bol liečebný ústav v Lefantovciach pre tuberkulózne chorých. Rehoľní bratia odišli a dopĺňali to týmito mladými dievčatami, ktoré to nechceli ísť robiť. Tuberkulóza bola vtedy ešte veľmi ošemetná záležitosť, ale čo sme mali robiť, tak sme sa chytili toho, čo bolo. Tak som nastúpila do tej tuberkulóznej liečebne a tak som sa tam uchytila, aspoň som mala prácu. Prekonali sme to, ale Vám poviem, až do toho roku 1989 nám dávali najavo. My sme sa nehlásili veľmi, že sme boli zavreté, ale to sa rozšíri, lebo to sú malé kolektívy. Hoci niektorí sa tvárili, že akože nevedia nič, ale keď prišlo na lámanie chleba... Ja si pamätám, že v tom liečebnom ústave boli odmeny a ja som robila, koľko som vedela a vládala a povedali mi, že ja nemôžem dostať odmenu, tak mi dali čestné uznanie. Tie platy boli malé, ja som z toho čestného uznania nemala nič. Keď sme sa vrátili z väzenia, ešte sme mali povinnosť, čo sme zostali dlžní za ich hviezdičkový hotel, sme museli doplácať. Tristo korún mesačne som musela z môjho malého platu odvádzať, aby som vyrovnala účty. Marta Lihotská: Po návrate odtiaľ, teda z väzenia v roku 1960 bola amnestia, to bola prvá amnestia od roku 1948, po 12-tich rokoch, čo zatvárali ľudí, takže sme sa vrátili domov a takisto som na úrade práce dostala to, že musím robiť v poľnohospodárstve, lebo však mám iba školu zo Želiezoviec, tak som aj išla do šľachtiteľskej škôlky, tam sme robili so senom, oberačky ríbezieľ alebo jahôd, ale potom mi našla tiež moja bývalá kolegyňa, čo sme robili voľakedy v banke, prácu v Tatranábytku, ale tiež do výroby, tam som robila 5 rokov a potom som sa za 5 rokov vydala, odišla som z Prievidze do Kláštora pod Znievom a mala som tri deti za 5 rokov a mám 10 vnúčat. Marta Lihotská: Život, aj keď je človek na slobode, to nie je len taká prechádzka jednoduchá, že stretáva sa aj s problémami aj s ťažkosťami a keď sa s tým stretnem, tak si poviem, že už som prežila horšie, prečo by som toto nemohla prežiť. Františka Muziková: To boli ženy inteligentné a s ktorými sme si dobre rozumeli. Boli sme mladé a sme to prežívali dosť dobre, hoci keby nás teraz zavreli, asi by sme to ťažšie prežívali. Čo mi dalo väzenie? Našla som nové priateľstvá, ktoré sa udržiavajú doteraz a to je veľmi cenné. Ja aj pri každej príležitosti spomeniem taký môj vzor, ktorý bol v Želiezovciach, Anička Mojtová, ja som bola mladá, ona už o 15 rokov staršia, ja som si ju veľmi vážila, to bola autorita v mojich očiach a pomohlo nám to, že sme boli rovnakej krvnej skupiny spolu a navzájom sme sa ako povzbudzovali a tak aj udržovali nad hladinou a mladosť je nekonečne veľký dar, tí mladí si to neuvedomujú, ale keď budú starší si spomenú, tá mladosť veľa dokáže, aj veľa pretrpí, aj vydrží. Zaznamenala: Soňa Gyarfašová  Františka Muziková pri novoodhalenej pamätnej tabuli na väznici v Nitre  Bývalé politické väzenkyne Marta Lihotská a Františka Muziková | |