Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 6/2018 (november – december), ročník 19, ISSN 1335-9606
Myšlienka čísla
Portrét čísla
Svedectvá
Spravodajstvo KPVS
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: Vážení členovia KPVS, vážení čitatelia Nášho svedectva, v poslednom čase ma potešilo, že dvaja politici sa pozitívne vyjadrili o našom časopise v tom zmysle, že v každom čísle prináša nové životné príbehy. Viacerí z Vás sa však vyjadrili, že časopis prináša „ľahšie prípady“. Je to tým, že kladieme dôraz na originalitu a nové príbehy. Tie „ťažšie“ boli väčšinou už spracované a uverejnené dávnejšie, ale my ich nechceme donekonečna opakovať, chceme objavovať nové. Veď každý, kto nespravodlivo trpel, nesmie zostať zabudnutý a každá jedna obeť komunistického režimu tvorí jeden kamienok do mozaiky. Ďakujeme Vám, že aj vďaka Vám ju môžeme skladať a každé dva mesiace dopĺňať nové kamienky. V tomto čísle však prinášame tzv. „ťažké prípady“, aj keď to nerád tak rozdeľujem. Vďaka pani profesorke Alici Virdzekovej z Gymnázia Varšavská v Žiline sa totiž rozhovorili dlhoroční politickí väzni, ktorí doteraz nechceli rozprávať. Keďže mnohí naši členovia odmietli rozhovor so študentmi, chcel by som sa poďakovať všetkým, ktorí im ochotne vyrozprávali svoje spomienky, veď vzbudiť záujem mladej generácie o politických väzňov je jedným z cieľov našej organizácie. Keďže sa blíži koniec roku, opäť by som Vám chcel poskytnúť štatistiky o našej členskej základni. V poslednom čase nám veľmi veľa členov umrelo, vrátane viacerých zaslúžilých členov. Ale ešte viac členov k nám v priebehu roka vstúpilo. V súčasnosti teda máme 1960 členov, z toho je 162 politických väzňov, 171 príslušníkov PTP, 2 odvlečení do ZSSR, 3 zaradení do TNP, 354 sympatizantov a zvyšok sú rodinní príslušníci, ktorí tvoria väčšinu našej členskej základne. Všetkým členom KPVS a čitateľom Nášho svedectva chcem zaželať pokojné prežitie Vianočných sviatkov a veľa zdravia a úspechov v Novom roku 2019. Ako darček Vám do časopisu vkladáme pohľadnice Leopoldova, Ilavy a Komárna. Peter Sandtner Za slobodu Terézia Sklenárová, Ema Kollárová Pán Ján Minárik sa narodil 28. júna 1927 v obci Dvorianky, v niekdajšom okrese Sečovce. Pochádza z robotníckej rodiny. Otec Michal až do svojej smrti v roku 1937 pracoval ako príležitostný robotník na stavbách, matka Júlia, rodená Marcinová, robila vo svojich mladších rokoch na veľkostatku v Parchovanoch, neskôr na pozemku zdedenom po svojich rodičoch. Rodina bola veľmi kresťansky založená, čo dokazuje aj čin jeho matky, ktorá počas proticirkevných akcií bránila farára a bola za to aj zatvorená. Ján vychodil 8 tried ľudovej školy a 2 roky hospodárskej, ktorá mala podobu večerného kurzu, avšak ju nedokončil. Doma prácu nenašiel, preto v roku 1946 odišiel do Severných Čiech do Vansdorfu. Tu pracoval po dobu niekoľkých mesiacov, až do jari 1947, kedy odišiel do Prahy. V Prahe pracoval v leteckých závodoch „VALTER“ a neskôr v Stavebných závodoch Praha, kde sa vyučil za montážnika, čo ho neskôr živilo aj po prepustení z väzby. Následne začal v roku 1949 pracovať ako ošetrovateľ v nemocnici Milosrdných bratov. Tu sa zoznámil s istým študentom Stanislavom, s ktorým zdieľal spoločné protikomunistické názory. Po viacerých rozhovoroch sa mu Stanislav zdôveril, že je členom protikomunistickej organizácie, založenej vysokoškolákmi v Prahe. Jána zaujímalo, či by sa mohol stať členom tejto organizácie. Dostalo sa mu kladnej odpovede, avšak s tým, že by bolo lepšie, keby odišiel na Slovensko a tam založil „pobočku“ tejto organizácie. Tak sa aj stalo a začiatkom júla 1949 sa dvaja členovia tejto organizácie, Ján Minárik a Jozef Ištok, rozhodli ujsť do zahraničia, konkrétne do Rakúska. Ich cesta sa začala v Dvoriankach, kde nasadli na rýchlik smerom na Bratislavu a potom osobným vlakom do Vysokej nad Moravou. Tu mali dohodnuté stretnutie s prievozníkom Necpalíkom, ktorý mal ich skupinku dostať cez Moravu do Rakúska. Prechod sa uskutočnil uprostred noci, cez najplytšiu časť Moravy. Napriek tomu, že to bol bod s najnižšou hladinou vody, stále ho museli preplávať. Išli jeden celý deň a noc prečkali vonku. Na druhý deň šiel Ištok vypýtať niečo zjesť do najbližšej dediny, ale nevrátil sa, lebo ho chytili. Pán Minárik došiel do Viedne, kde sa ho ujala „Slovenská národná rada v zahraničí“ a vedúci organizácie Biela légia Jozef Vicen. Vo Viedni pobudol približne 5 týždňov, kedy sa osobne stretol s Jozefom Vicenom, ktorý mu vybavil byt vo Viedni a začal ho učiť morzeovku a základy rádiotelegrafie. Nato dostal inštrukcie, ako postupovať ďalej na Slovensku, kde mal začať zhromažďovať po malých skupinkách ľudí, ktorí by tiež boli posielaní do zahraničia a školení v rádiotelegrafických a iných odboroch.Po návrate domov začal pán Ján organizovať takmer 200 ľudí, ktorí sa zapojili do protikomunistického odboja, Bielej légie. Postupne ich oboznamoval s jej činnosťami. Niektorí členovia légie dostali aj zbrane pre vlastnú bezpečnosť. Pokyny ako tento odboj organizovať aj naďalej dostával od Vicena z Viedne prostredníctvom pošty v Šaštíne. V októbri tohto roka musel Ján nastúpiť do vojenskej služby a všetka organizácia ich činnosti doma, v Dvoriankach, ostala na jeho kolegovi Brindovi. Dňa 5. októbra 1949 pán Ján nastúpil k vojenskému útvaru do Malaciek, odkiaľ sa stále informoval o odboji u nich v obci. O mesiac neskôr ho preložili do Bratislavy do poddôstojníckej školy, kde ho boli pozrieť nevlastný otec Michal Šimaji a správca ľudovej školy Emil Ďuraník. Toto bola jeho jediná návšteva do vianočnej dovolenky. Tú strávil v rodičovskom dome v Dvoriankach. Hneď druhého dňa išiel za Brindom, ktorý viedol organizáciu počas jeho neprítomnosti. Cez tieto sviatky sa zoznámil s Hadačom a dohodli sa, že vo vedení bude pokračovať on, keďže sa zdal pánovi Jánovi schopnejší a mal už na svojej strane zopár ľudí. Po dovolenke sa vrátil naspäť do Bratislavy a na jar zasa do Malaciek. Po 2 týždňoch ho opäť prevelili do Bratislavy do vojenskej nemocnice do školy zdravotných poddôstojníkov. Medzičasom sa prihlásil na prácu do baní do Moravskej Ostravy, kde pracoval od začiatku augusta až do októbra 1949 v bani zvanej „Hedviga“. Po návrate do Bratislavy koncom októbra obdržal 3 dni voľna, kedy šiel navštíviť Hadača do Trebišova a oboznámiť sa so stavom légie. Dozvedel sa, že ešte stále neprišiel žiadny list zo zahraničia, ale že najpravdepodobnejšie príde kontakt z Čiech. Ďalšie pôsobisko pána Minárika bol PS útvar Cheb, kde jedinou ich robotou bola stavba drevených domov. Počas tejto služby dostal 8 dní mimoriadnej dovolenky, kedy odišiel domov a znovu sa stretli na tajnej schôdzi u Hadača v byte. Jánovi bolo povedané, že majú nadviazané spojenie a bolo by dobré, keby využili jeho polohu v pohraničných strážach. Dohodli si ďalšiu schôdzku, vtedajšiu sobotu o 18:00. Tam im Ján hovoril, aký je stav v pohraničí, kde chytili jedného agenta a jeho úlohou ho bolo strážiť. Agent rozprával pri výsluchu o tom, ako veľa väzňov uteká do zahraničia. Celá schôdza sa niesla v takomto duchu. Ešte počas trvajúcej dovolenky šiel Ján počúvať rozhlas Bielej légie k Brindovi a zhodli sa, že členovia ich organizácie by mali počúvať tento rozhlas. Po návrate z dovolenky pána Minárika presunuli do PS útvaru Devínske jazero. Počas služby mu prišiel telegram, že matka mu ťažko ochorela (nezakladal sa na pravde). Bola to zámienka, aby prišiel na tajnú schôdzku do Dvorianok, pretože organizácia bola čiastočne odhalená a 3 členovia ušli do hôr. Stretol sa aj s Hadačom, ktorý mu oznámil, aká je situácia aj v okolitých dedinách i to, že ŠtB sa snažila získať ich ľudí na jej stranu. Na schôdzke sa dohodli, že by mal Ján odísť do zahraničia opäť nadviazať spojenia. Keď sa vrátil do služby na Devínskom jazere, spýtal sa svojho kolegu na pozorovateľni, či by s ním nechcel ísť do zahraničia. Kolega i po viacnásobnom presviedčaní, že sa nemá čoho báť, lebo ak by ich niekto prepadol, boli by ozbrojení, váhal, zdráhal sa a nakoniec povedal, že nejde. Následkom toho nešiel ani Ján. Do svojho zatknutia 5. júla 1951 nebol s nikým z ich organizácie. Pán Minárik bol odsúdený bývalým Štátnym súdom v Bratislave dňa 2. októbra 1952 k trestu odňatia slobody v trvaní 25 rokov a k strate čestných občianskych práv na dobu 10 rokov, prepadnutiu celého majetku a vylúčeniu z vojska. Pre dobré správanie po roku 1960 mu trest skrátili na polovicu a na slobodu sa dostal v roku 1964. Zatknutý bol na Devínskom jazere, odkiaľ bol prevezený do „mlyna“ – vyšetrovačky v Leopoldove. Stadiaľto bol prevezený do Košíc na neurčitú dobu. Býval tu väčšinou v temnici, kde ho mlátili, až kým sa nepovracal. Odtiaľto bol premiestnený do oblasti Jáchymova, Ostrov, časť Vykmanov. Doviezli ich sem v autobusoch. Dostalo sa im privítania: „Vitajte! Tu ste na to, aby ste tu zdochli!“ Ošetrovanie tu nebolo žiadne, polovica zo 40, čo prišli, mali tuberkulózu. V Ostrove býval dosť často na samotke pre neukáznené správanie, napríklad pokus o útek z druhého poschodia bane Eduard. Presný termín úteku však dohodnutý nebol. Druhý pokus: chceli utiecť kanálom z kúpeľne, kedy si to už aj naplánovali, ale ich pristihli. Za každý z uvedených činov dostal Ján väzenský trest. Z Vykmanova ho potom premiestnili do tábora Nikolaj. V tábore boli zlé podmienky, bol tu veľký hlad, väzni boli radi, keď si mohli uvariť čaj z kôry. V izbách bývali 8 – 10. Nemali tu žiadne sanitárne zariadenie, bol tu len žľab so studenou vodou. Ráno vstávali o piatej, dostali čiernu kávu a kúsok chleba. Na kontrolu raz za mesiac chodila Ruska, ktorá im dala kúsok zo svojho chleba. Po raňajkách nastupovali do práce, stráže počítali každého jedného väzňa. Po sčítaní takmer 200 mužov museli naraz vykročiť a ísť do šachty. Vedľa nich išli stráže so psami. Ťažili tu uránovú rudu. Podľa výkonu mali určený prídel stravy, boli rozdelení do 3 skupín. Do prvej skupiny boli zaradení väzni, ktorých výkon bol nad 100%, v druhej boli tí, ktorých výkon bol 100% a tí, čo klesli pod stanovenú normu, boli zaradení do tretej skupiny. Keď mal väzeň výkon dvakrát pod 100%, bol poslaný do korekcie. Po skončení smeny ich znova sčítali, častokrát ich nechali stáť na daždi a až potom dostali príkaz ísť do tábora. Náš pamätník spomína: ,,Ak popri smene niekoho zastrelili, nechali ho ležať uprostred dvora a všetci museli okolo neho prejsť. Keď mu chceli vzdať poctu, boli okamžite potrestaní.“ Práca s takýmto tempom začala byť vyčerpávajúca a vznikali nepokoje, ktoré dozorcovia rozháňali autobusmi a pancierovými autami. Dňa 23. júna 1955 sa väzni rozhodli držať hladovku a ani po mnohých upozorneniach neprijali obed. Do tábora hneď na to prišli jáchymovskí dôstojníci a do rozhlasu povedali 20 mien, medzi ktorými bol aj Ján. Museli si okamžite zbaliť veci a boli odvedení do spoločenskej miestnosti, kde im bolo oznámené, že boli odovzdaní prokurátorovi a zatknutí. Odvedení boli do Vykmanovej, kde boli vypočúvaní po dobu 14 dní. V roku 1958 bol prevezený do Ruzyne v Prahe. Nemohli sa tu ani poriadne vyspať. Miesto postele mali len slamník, ruky nesmeli mať schované pod prikrývkou. Ak ich mali, nasledoval trest - boli nútení chodiť stále okolo slamníka, pri tom ich oblievali vodou a neustále im svietili silným svetlom do očí. Ján od únavy nevedel už ani hovoriť. Do jedla im pridávali drogy. Mával po nich halucinácie, zdalo sa mu, že počuje v noci plač svojej matky. Napriek tvrdým podmienkam, v ktorých tam žili, oporou im bola viera. Náš pamätník spomína na kaplána Razika z Brna, ktorý bol uväznený kvôli náboženským dôvodom. Slúžil tu omšu a dával prijímanie. Urobil si kalich z chleba, šťavu zo sušených hrozienok a ako oplátku použil sušienky, ktoré mu poslala mama. V tom istom roku ho poslali do Bytízu, kde mal svedčiť proti Jozefovi Vicenovi, bývalému nadriadenému. On však odmietol. ŠtB sa mu začala vyhrážať, že ak nebude vypovedať, znemožnia ho a urobia z neho udavača. Na súde aj napriek tomu povedal svoju verziu výpovede. V roku 1960 bol Ján Minárik prevezený späť do Leopoldova. Tu pracoval ako údržbár vo vnútri väznice. Pohyb bol obmedzený, musel sa hlásiť stráži pri prechode z jednej do druhej časti väznice. Tu zotrval až do podmienečného prepustenia. Pán Minárik bol prepustený 6. apríla 1964 na príkaz Okresného súdu v Trnave. Na verejnom zasadnutí súd uznal, že počas celého výkonu trestu bol hodnotený veľmi kladne, stanovené normy plnil a za vzorné správanie bol dokonca dvakrát odmenený. Na to, aby dokázal, že náprava, ku ktorej u neho došlo, je trvalá, súd mu na slobode stanovil skúšobnú dobu 7 rokov. Po prepustení z väzby sa pán Minárik vrátil domov na východné Slovensko. Spomína si, že vždy bol pod dozorom. Netrvalo dlho a našiel si robotu v Pozemných stavbách v Košiciach. Ako jeden z mála robotníkov vedel čítať výkresy, preto bol čoskoro povýšený na pozíciu šéfa. So svojou skupinou pracoval v Prahe, v Bratislave a iných mestách. V tejto práci zotrval až do odchodu do dôchodku v roku 1988. Po pol roku po skončení výkonu trestu sa oženil. Kvôli tomuto začal stavať nový dom s pomocou rodiny a priateľov. Toto manželstvo nebolo veľmi šťastné, jeho manželka spolupracovala s ŠtB. V roku 1981 jeho jediný syn, ktorý mal v tom čase iba 16 rokov, zomrel pri nehode na brigáde. Krátko na to sa manželstvo skončilo rozvodom. Pán Minárik bol rehabilitovaný, veľkou pomocou pre neho bol pán Čarnogurský, ktorý mu pomáhal s úradnými záležitosťami. V súčasnosti žije v Kravanoch pri Sečovciach. Je členom Konfederácie politických väzňov Slovenska a podľa možností sa zúčastňuje na akciách organizovaných KPVS.  Ján Minárik  Zbrane, ktoré dostávali niektorí členovia Bielej légie  Ján Minárik je druhý zľava. Na fotografii sú politickí väzni z Košíc a okolia. | |