Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 6/2017 (november – december), ročník 18, ISSN 1335-9606
Myšlienka čísla
Portrét čísla
Svedectvá
Spravodajstvo KPVS
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: Vážení čitatelia Nášho svedectva, oslovujem Vás takto, pretože náš časopis nečítajú len členovia KPVS, ale odoberá ho aj veľa nečlenov, ktorým je táto téma blízka, odoberajú ho aj niektorí členovia našich bratských organizácií a posielame ho aj do knižníc, škôl či iných inštitúcií, aby sa čo najviac ľudí dozvedelo o utrpení obetí komunistického režimu. Ak aj Vy viete o niekom, koho by nás časopis zaujímal, môžete ho osloviť a ukázať mu ho. Zachovanie svedectiev je veľmi dôležité a preto Vás chcem opäť požiadať, aby ste napísali svoje životné príbehy a poslali nám ich na uverejnenie. O potrebe zaznamenať svoje svedectvá hovoril aj prezident SR Andrej Kiska, keď 17. novembra 2016 v prezidentskom paláci prijal 20 bývalých politických väzňov a príslušníkov PTP z radov členov KPVS: „Každý z Vás, politických väzňov, je malým hrdinom. Je hrdinom svojej doby. Hrdinom, lebo bola spravená krivda. Niet horšej veci ako keď nespravíte nič zlého, len stojíte za svojimi hodnotami a ste za to trestaní. A mnohí trestaní kruto. Niet hodnotnejšej veci ako keď napriek tomu dokážete odpustiť. A niet dôležitejšej veci v dnešnej dobe ako keď rozprávate svoje príbehy, keď zdieľate s nami, keď mladej generácii nanovo a Vy najlepšie, môžete vysvetliť, čo to tá sloboda a demokracia vlastne znamená. Že si to mnohokrát neuvedomujú, že si slobodu a demokraciu často mýlia s hrubosťou a že sloboda je právo povedať svoj názor, stáť si za svojim názorom a stáť si za svojimi hodnotami v ktorejkoľvek dobe.“ Vždy nás poteší, keď nám hovoríte, že náš časopis prečítate od začiatku až po koniec, dokonca aj viackrát. Viacerí máte text časopisu popodčiarkovaný, s poznámkami na okrajoch, takže vidno, že ho čítate. Ďalší z Vás si časopis odkladajú alebo si ho dávajú zviazať. Tiež nám hovoríte, že časopis dávate čítať ďalej – príbuzným, priateľom, známym, v niektorých prípadoch prečíta časopis celá bytovka... Niektorí členovia darovali časopis personálu domova dôchodcov či kúpeľov, keď prejavili záujem... Časopis posielame do mnohých knižníc, škôl a iných inštitúcií a stáva sa stále častejšie, že sa prihlásia úplne neznámi ľudia, ktorí prejavia záujem o odoberanie časopisu... O náš časopis prejavil záujem napríklad aj odsúdený vo výkone trestu alebo dobrovoľnícka skupina, ktorá ich rozdáva onkologicky chorým. Niektorí ľudia objednali posielanie časopisu ako dar svojim blízkym. Práve to je dôležité, aby sa dostal medzi širokú verejnosť, aj mimo náš okruh, keďže my vieme, čo sa dialo za minulého režimu, ale mnohí okolo nás to nevedia. Keďže sa blíži koniec roka, chcel by som Vás informovať o stave členstva. Aj v tomto roku nás opustilo mnoho našich členov, ale mnohí k nám aj vstúpili. V súčasnosti máme 1948 členov, z toho 171 politických väzňov, 179 príslušníkov PTP, 2 odvlečených do gulagov, 3 zaradených do TNP a máme aj ďalších iných spôsobom prenasledovaných. Máme aj 362 sympatizantov a zvyšok – väčšinu členstva – tvoria rodinní príslušníci. Počas roku 2017 nám do novembra zomrelo 58 členov... Na záver mi dovoľte poďakovať Vám, že ste vo veľkom počte zareagovali na poštovú poukážku, vloženú v časopise a poslali nám dobrovoľné finančné príspevky, dary a 2% z dane. Väčšina z Vás je v dôchodkovom veku, preto nás potešilo, že ste oslovili Vaše deti, vnukov, príbuzných a známych, ktorí sú zamestnaní, aby venovali 2% z dane práve pre KPVS. Naša organizácia totiž dostáva štátne dotácie až približne v polovici roku, preto činnosť v prvom polroku môžeme vykryť len vďaka Vašim darom a členským príspevkom. Rovnako z nich musíme pokryť 5% spoluúčasť z projektu (z výšky dotácií). Problémom však stále zostáva, že mnohí nenahlasujú úmrtie svojich blízkych a často sa to dozvedáme až po dlhom čase. Preto by sme Vás o to chceli veľmi poprosiť, ak viete o úmrtí niektorého člena, aby ste nás informovali, tiež aj o zmene adresy (najmä po presťahovaní sa do domova dôchodcov alebo k deťom). Preto Vám na záver ešte raz ďakujem za všetko, čo robíte preto, aby odkaz obetí komunistického režimu nezostal zabudnutý. Osobitne ďakujem tým manželkám a deťom politických väzňov, ktorí prebrali štafetu po zosnulom manželovi či otcovi a tak naša organizácia pokračuje aj naďalej. Všetkým čitateľom Nášho svedectva želám príjemné prežitie Vianočných sviatkov. Peter Sandtner Cesta cez železnú oponu Stephen David Ivan Narodil som sa 16. augusta 1930 v Slanskom Novom Meste. Boli sme piati súrodenci a pochádzam z roľníckej rodiny. Matka aj otec boli silní gréckokatolíci. Základnú školu som absolvoval v Slanskom Novom Meste. Prvé dva roky ešte za 1. Česko-slovenskej republiky a potom ostatných šesť rokov za Slovenského štátu. V 1945 som ukončil základnú školu, a potom som robil v poľnohospodárstve. Po vojne brat študoval na gymnáziu a potom chcel ísť za misionára k redemptoristom do Michaloviec, kam aj išiel. Ja som ďalej študovať nešiel. Otec mi vravel, že to nebudem mať ľahké, ak budem chcieť ísť na gymnázium, lebo roľníctvo už po vojne nefungovalo tak ako predtým a tak ako sa patrí. Tak som nakoniec nešiel, ale mal som stále na mysli politickú vedu alebo astronómiu. Ale samozrejme situácia sa zmenila. Brat išiel k redemptoristom v Michalovciach, kde bol pár mesiacov, potom sa vrátil a začal študoval veterinu v Košiciach. Po roku 1946 bol otec donútený ísť pracovať do Čiech, aby boli nejaké peniaze. Išiel do Jablonca nad Nisou a ja s mamou a sestrami sme sa snažili udržiavať gazdovstvo. Sestry sa obidve vydali dosť mladé v roku 1946 a ešte sme mali aj prírastok v roku 1945. Narodila sa nám sestrička Irenka, lebo naša maminka bola veľmi chorá za Slovenského štátu v roku 1941 a skoro sme ju stratili. Košice boli v tom čase pod Maďarmi, tak mamina bola operovaná v Humennom, v jeden rok až štyrikrát. Lekári jej odporúčali, že ak by otehotnela, tak sa jej zdravotný stav môže zlepšiť. A tak sa aj stalo. Narodila sa nám teda sestra Irenka, o 15 rokov mladšia odo mňa, ktorá je teraz v Austrálii a učí tam na univerzitách. V roku 1957 k nám prišli mamine sestry, ktoré dlhé roky žili v americkom Queenlande. Jedna odišla do Ameriky ešte pred 2. svetovou vojnou a tá druhá Waldhauserová odišla v roku 1930 do Ameriky za manželom. Obidve prišli k nám na návštevu do Československa po vojne, v júni 1947 a aj tej druhej tety syn, ktorý mal vtedy dvadsať rokov. Prišli na tri mesiace, čo bola v tom čase veľká vec, chystalo sa veľké privítanie. V tom čase už otec pracoval v Čechách, ale chodil často domov. Jedna teta bola vydatá, ale nemala deti, pretože nemohli mať. Keď sa vrátili domov v septembri v 1947, naši rodičia dostali list od tej tety Mary Waldhauser, že by si ma chceli adoptovať. Lebo videli nás piatich súrodencov, situácia sa už zhoršovala a komunisti boli čoraz silnejší. Začala sa adopcia. Okresný súd Košice a teta s manželom museli poslať prvý dokument, originál Petition for Adoption (petícia pre adopciu) zo súdu v Queenlande. Oni to poslali nám, my sme si tu zaobstarali advokáta a on nás zastupoval. A v Amerike zase zastupoval náš príbuzný doktor Fedor. Narodil sa v Amerike a tam aj žil. Adopcia prebehla veľmi ľahko, lebo sme boli blízki pokrvní, takže nebol problém. Adopcia sa začala asi v októbri/septembri tu na súde a ukončená bola už asi v apríli 1948. Všetko bolo podpísané – veľvyslanectvá, okresné súdy a ďalším krokom bolo už len moje vysťahovanie do Spojených štátov. Tam nastal problém, niečo sa stalo, že náš advokát nepokračoval. Neviem presné detaily, ale nikto nám neoznámil, aký je ďalší postup vysťahovania z Československa. Vo februári 1948 už boli pri moci komunisti. Keď sa nič nedialo, otec napísal dvakrát na ministerstvo vnútra. Komunisti mu odpovedali na oba listy. V prvom mu odpovedali: „Pán Ivan, keď váš maloletý Štefan nemá prácu na dedine, tak nech sa prihlási v Košiciach na úrad práce.“ Trocha nás to znepokojilo. Potom otec znova napísal v roku 1948 a zase poslali odpoveď: „Pán Ivan, nakoľko sa váš syn blíži ku osemnástemu roku, tak si najprv musí odslúžiť vojenčinu a potom si to rozmyslíme.“ V roku 1948 sme sa dohodli, že pôjdem za otcom do Jablonca nad Nisou, kde pracoval. A tak ma mama vybavila, rozlúčili sme sa a ja som šiel za otcom do Čiech. Prišiel som za otcom a to označili za pokus o útek. Otec sa potom dozvedel o nejakom pánovi, Slovákovi v Karlových Varoch, ktorý prevádza ľudí za peniaze do americkej zóny. Otec mal voľno, lebo to bolo cez víkend a išiel so mnou vlakom z Jablonca do Karlových Varov za tým pánom. Bolo to začiatkom októbra. Ja som čakal vonku. Otec vošiel do nejakej bytovky, kde našiel toho pána a o pár minút sa vrátil späť a hovoril mi: „Pišta, synu, ten pán je doma, ale už nemôže, lebo ho sledujú. Má doma ženu, deti a sleduje ho ŠtB.“ Otec mal už trocha skúseností, lebo bol v 1. svetovej vojne na fronte. Takže sa vedel orientovať a rozhodol sa, že pôjdeme vlakom z Karlových Vár do Chebu, lebo je blízko Nemecka. Tam sme nikoho nepoznali, tak už si ani nepamätám kde sme prenocovali. Otec dostal nápad, že v nedeľu ráno sme našli kostol, prišli sme na sv. omšu a po nej, keď ľudia vyšli, počuli sme manželov s deťmi, ktorí sa rozprávali po slovensky. Otec sa im prihovoril, že sme tu, nikoho nepoznáme a hľadáme prácu. Tí ľudia boli z Trnavy. Boli takí zlatí, že nás pozvali na obed. Keď sme videli, že im môžeme dôverovať, tak otec im povedal, čo plánujeme, že ma chce previesť do americkej zóny. Dali nám nejaké informácie o tom ako ďaleko sú hranice atď. Skutočne to boli zlatí ľudia. V tú nedeľu poobede sme sa s nimi rozlúčili a dali sa na cestu. Ešte bolo denné svetlo a tak sme zašli mimo mesta, kde bol ešte zostrelený americký bombarďák, ale bol ešte v celom kuse. Tam sme sa schovali a čakali, až kým nepríde noc. Keď sa zotmelo, pustili sme sa na západ. Urobili sme chybu, že sme nemali kompas ani mapku, lebo sú také špeciálne mapy, čo ukážu každú cestu. My sme nemali nič, iba kufrík, ktorý nám ešte mamka nabalila. A tak sme išli na západ. Otec ma chcel iba previesť na hranicu, neplánoval ujsť. Skrátka sme blúdili až do stredy večera. Blúdili sme, chodili sme, ani sme nevedeli, kde sme. V stredu predvečerom sme išli po poľnej ceste a prišli sme ku ceste, na ktorej pracoval cestár. Otec sa mu prihovoril, pozdravil ho a zistil, že je to Slovák. Už si nepamätám presne či otec spomenul hranicu alebo pohraničie, ale niečo také, že sa obávame, že by sme neprešli na západ atď. Len krátky rozhovor, pár slov a potom sme odišli. Ešte sme chodili kade-tade po poliach a potom sme sa rozhodli, že sa vrátime naspäť vlakom do Chebu. Aj preto, že sme stále nevedeli, kde sme. A tam sa rozhodneme, čo ďalej, či sa vrátime domov (ja domov a otec do práce) alebo sa pokúsime kúpiť nejakú mapku alebo aspoň kompas. Keď sme prišli, už bola tma. Bola to dedina Dolní Žandov, pri Mariánskych lázňach. Takže my sme sa blúdili tie 3-4 dni, od nedele do stredy. Prišli sme na stanicu Dolní Žandov na vlak a tam bol malý bufet, kde sme si dali niečo teplé – čaj, kávu a nejaký zákusok. O chvíľu prišli dvaja v civile priamo k nášmu stolu a pýtali si od nás doklady. Vyšli von na pár minút, vrátili sa a hovoria: „Dopite a poďte s nami.“ Keď nás doviedli do dediny Dolní Žandov na políciu, mňa zobrali do jednej miestnosti a otca do druhej. Ruky som musel mať hore, opreté o múr a tak stáť. On mi so zbraňou pichal do chrbta a po česky sa ma pýtal, kričal, že čo tam robíme. Ja som mu vravel, že sme prišli za prácou, hľadať prácu. On mi rozkázal, aby som sa vyzliekol do pása. Mal som zimný kabát, sako, nejaký sveter, košeľu a pod košeľou som mal vestu a v tej veste všetky dokumenty o adopcii. Keď som odchádzal z domu, brat tam dal všetky tie dokumenty o adopcii a ešte mama mi dala do tých dokladov, dovnútra, dve päťdolárovky, ktoré tu tety nechali, keď boli u nás na návšteve. Brat to dal do gumového puzdra a zašil to do tej vesty. Takže keď som sa vyzliekal, zbadali to, hneď to rozpárali a uvideli všetky tie dokumenty. Medzitým, keď zbadal tie papiere, zreval na mňa, že čo som teda chcel robiť? Tak som sa priznal, že som chcel ujsť a že otec mi pomáhal ujsť z republiky. Ešte mi pichal do chrbta so zbraňou, aby som priznal, že aj otec chcel ujsť a to som nemohol, lebo to by nebola pravda. Medzitým priviedli otca do miestnosti kde som bol aj ja a on im tiež povedal pravdu, lebo vedel, že nájdu tie dokumenty. Potom nás v noci viezli z Dolního Žandova do Mariánskych Lázní na ŠtB. V tú noc, cestou z Dolního Žandova jeden z ŠtBákov povedal: „Pán Ivan, urobili ste jednu chybu, že ste sa zastavili pri tom cestárovi, lebo on vás zradil. On prišiel na políciu a povedal, že nejaký dvaja tu blúdia.“ Keď nás priviedli do Mariánskych Lázní, zatvorili nás do cely. Tam sme boli asi týždeň a potom nás previezli do krajskej väznice v Chebe, kde sme boli až do marca 1949. Samozrejme, neboli sme s otcom spolu v jednej cele. Cela bola len pre dvoch väzňov, dve železné postele, zatvorené pri stene a nás tam bolo osem až deväť. Vši... Jeden z väzňov dostal nápad, že sa pokúsime o útek. Keď sme pochodovali, lebo každé ráno sme pochodovali na dvore, oni zistili, kde sa nachádza naše okno, naša cela. Naša cela bola hneď nad múrom a na múre boli ostnaté drôty. Začala sa škrabať diera do múru. Tí, ktorí to viedli, sa každého pýtali, či s tým útekom súhlasia. Že urobíme dieru a na Vianoce, v noci na Štedrý večer, sa vyberie posledná tehla z múru. Každý súhlasil, už mali prichystané zbrane a aj auto vonku malo čakať. Keď sa pýtali mňa, či idem, ja neskúsený chlapec z dediny som im nepovedal, že môj otec je tu vedľa. Až potom som im povedal, že nejdem s nimi cez tú dieru. Povedali mi: „Štěpánku, my ťa praštíme po hlave, aby si padol do bezvedomia a potom ťa privrieme do tej železnej postele o múr.“ Tak som sa potom bál, lebo v taktom prípade neviete, čo sa môže stať. Keď nám aj bachar podával jedlo cez okienko, nechcel som ho ani oslovovať, aby si nemysleli, že mu chcem niečo povedať. Bol som opatrný a radšej som mu nič nehovoril. Bolo rozhodnutie, že na Vianoce sa vyberie tá posledná tehla. Každý prispieval a škrabali sme do múru, aj ja. Našťastie v sobotu, niekoľko mesiacov pred Vianocami, sme sa išli pred obedom sprchovať a náhodou išiel aj otec. Ja som sa k nemu nenápadne priblížil, keď sme sa sprchovali, lebo tam bolo veľa spŕch a povedal som mu len pár slovami, že chcem ísť pracovať. Takže otec potom zariadil, že asi mesiac pred Vianocami ma preložili. Vedel som, že ak sa prihlásim na práce, tak ma preložia na cely, kde sú väzni, ktorí robia vonku. Našťastie ma preložili a pracoval som v kuchyni asi 2 týždne, a potom ma preložili na práce na viadukte, kde pracovali väzni. Boli sme oblečení v nemeckých uniformách Wehrmachtu a ako väzni sme pochodovali cez mesto Cheb. Komunisti nás možno aj úmyselne dali do tých nemeckých uniforiem, že sme ako nemeckí väzni a nepriatelia štátu. Prepustili nás po 5 mesiacoch a spolu s otcom sme išli do Prahy. Otec si išiel do Jablonca, kde pracoval, po svoje veci a ja som išiel rovno domov. Prišiel som domov a hneď som sa musel vyzliecť. Mama hneď šaty hodila do pece. Potom prišiel aj otec domov. A náš advokát nič, ticho. Otec išiel naspäť do Čiech, ale už na Šumavu, kde pracoval v lese. Už mal povolenie do pohraničia, lebo aj v Jablonci bol tiež blízko pohraničia, ale sovietskej zóny – Poľsko, Východné Nemecko. Otec teda odišiel asi v máji 1949 do Čiech a tam robil v lese 2 km od hraníc v dedinke Stožec. Ja som prišiel za otcom 11. júla, ale potreboval som povolenie z miestneho národného výboru. A brat Andrej študoval už tretí rok veterinu, takže mal písací stroj na univerzite a natlačil potvrdenie pre miestny národný výbor, že: „potvrdzujeme, že Štefan Ivan, narodený ..., roľník je dobrým občanom... atď.“ Mama naša zlatá zobrala ten papier, na ktorom brat spravil aj takú čiarku na podpis starostu. Bol to prvý komunistický starosta, mali sme dobré vzťahy a naša mama bola výnimočná osoba, síce aj otec, ale mama obzvlášť. Mama teda zobrala ten papier a predseda miestneho národného výboru Dorčák to podpísal. Brat to spravil tak, že tú čiarku na podpis dal dole a keď to podpísal predseda, tak brat tam ešte dopísal: Miestny národný výbor Slovenské Nové Mesto dovoľuje Štefanovi Ivanovi, aby šiel na prácu do českého pohraničia. To som potreboval. Potom 11. júla 1949 mňa aj otca mama nabalila a brat ma vyprevadil do Košíc na železničnú stanicu, rozlúčili sme sa a potom som prišiel ráno 12. júla cez Prahu, Plzeň, České Budějovice, Volary až do tej dediny Stožec. Ráno v nedeľu 12. júla som zišiel z vlaku a už pri bráne boli policajti a vojsko. Bolo to 2 km do americkej okupačnej zóny Nemecka. Tak som tomu policajtovi ukázal ten doklad, on si to prečítal a hovorí mi: „Poďte so mnou!“ A viedol ma na políciu. No a už som vedel... Pane Bože, už ideme všetci do basy, mama aj brat. Cestou na políciu išiel okolo nejaký muž, policajt ho zastavil a pýtal sa ho či pozná Andreja Ivana (otca). Neďaleko asi piati chlapi kosili trávu za potôčkom a ten muž hovorí, že tam je, tam kosí trávu. Potom ma ten policajt pustil. Myslel som si, že keby sme prišli na políciu a zavolali by do Košíc, zistia, že sme pred pár mesiacmi vyšli z basy. Potom sme rýchlo išli tam, kde bol otec ubytovaný, do dedinky Stožec, lebo tam bolo veľa Slovákov, ktorí boli presídlení z Rumunska, Maďarska a Chorvátska. Potrebovali tam ľudí, lebo vyhnali 4 milióny Nemcov. Otec tam už poznal niektorých ľudí. Bol som tam teda od 12. júla 1949 do 31. júla 1949, to bola nedeľa. Ešte v sobotu večer mi otec hovoril: „Pišta, synu, pôjdeš s deťmi v nedeľu ráno na čerešne a na jahody“. Prichystal mi sklenenú nádobu, džbánik s povrazom a prišlo asi 5 detí. Najmenšie asi 5 ročné dievčatko a ostatní do tých 10-11 rokov. Išli sme asi 1-2 km cez lesy, lebo Šumava je samý les. Oni viedli, lebo ja som to nepoznal. Naraz sme vyšli z lesa a vidím Nemecko. Rozdiel ako deň a noc. Vidím Nemecko, krásne v júli. Pozeral som sa, Bože, tu vidím slobodu. Na českej strane bol les, odkiaľ sme vyšli a potom bol taký široký otvorený priestor, možno pár sto metrov, taký pás vysokej trávy. Na nemeckej strane od samej hranice už boli farmy. V prostriedku bol lesík, ktorý išiel až po hranicu. Tam bolo zopár zdemolovaných domov po Nemcoch a tam bol strom, čerešňa. Tam si detičky zbierali v tráve jahody a ja som vyšiel na tú čerešňu. Zbieral som čerešne a pozeral som sa na Nemecko, sledoval som, či neuvidím pohraničníkov. Naraz z ničoho nič som počul, ako mi niekto spod čerešne vraví, aby som zliezol dolu. Dvaja pohraničníci s puškami na pleciach. Ešte mali aj teleskopy na zbraniach. Zišiel som teda dolu a ukázal som im, už nie ten dokument, ktorý mi brat dal, ale dokument, o ktorý požiadal otec na základe toho pôvodného dokumentu. Tam v Stožci totiž požiadal na základe toho dokumentu o môj trvalý pobyt v pohraničí. Ten dokument som im ukázal a ešte ma jeden z nich potľapkal po pleci a vravel mi po česky, že tam nemôžem byť. Potom som išiel späť na tú čerešňu, aby som videl, či nejdú druhí pohraničníci. Oni mali totižto svoje úseky a tak sa prechádzali - strážili v týchto pohraničných oblastiach. Keď som vyšiel na tú čerešňu, stratili sa. Bol to moment. Pozeral som sa, že či nejdú iní z druhej strany. Nevidel som nikoho, tak som zišiel z čerešne a deti mali už naplnené nádoby. Ja som stále vysypával. Aj jahody som zbieral a potom vysypával, lebo tam jedno také menšie dievčatko plakalo a chcelo ísť už domov. Boli sme tam už niekoľko hodín, tak som im povedal, že než to naplním, pôjdeme. Ale tu som bol od slobody, od hraníc asi 100-150 metrov. Potom už bolo asi 14. hodín poobede, krásny deň, tak som zdvihol hlavu k nebu a povedal som si: „Pane Bože, daj, aby sa deň zmenil na noc, aby som mohol tých 100- 150 metrov ujsť.“ Ale, samozrejme, realita bola iná. Zrazu sa zjavila srnka, na českej strane nebola tráva až taká vysoká, srnku bolo vidieť. Vybehla z nemeckého lesa do Československa a akoby sa dívala priamo na mňa, lebo ja som mal žltý pulóver, čo nám tetka posielala po vojne balíky. Potom som sa dozvedel, že srnka vie rozoznávať farbu. Díval som sa na ňu, ona stála a dívala sa na mňa a tak som si zmyslel, že toto je môj moment. Deťom som povedal, že idem chytiť srnku. Nevedel som, kde sú tí dvaja pohraničníci, museli byť blízko, lebo tam mali nejakú dieru a sledovali. Som si istý, že sledovali, čo budem robiť, lebo ja som tam bol najstarší. Skrčil som sa, aby ma nebolo až tak vidieť a už keď som bol asi 50 alebo 100m od toho lesíka, sa mi z ničoho nič objavil násyp kameňov, dosť vysokých a rovno na hranicu k tomu lesíku. Takže som bol chránený keď by boli strieľali po mne. Bol som si istý a ešte som sa aj zohol, že ma nezasiahnu, lebo násyp kameňov viedol rovno až k lesíku, k hranici. Keď som sa už blížil k lesíku, plazil som sa. Priamo na hranici bol kameň Deutschland – Czech, tak ešte som spadol do zákopu. Vyskočil som ako zajac a už som bol v tom lesíku. Keď som bol už pár metrov v lesíku, stratil som vedomie, zaspal som. Bol som taký „napnutý“ psychicky, že som ostal ležať v lesíku. Neviem ako dlho, možno pár minút. Prebudil som sa, cítil som, že som v lesíku a tak som vstal, zorientoval som sa. Z tej čerešne som videl ešte dve dediny už v Nemecku. Na jednej strane lesíka a na druhej strane. Tá na ľavej strane bola bližšie. Keď som vstal, išiel som pár metrov a tam bola poľná cesta cez lesík z dediny do dediny. Keď som prišiel na tú cestu, rozhodol som sa, že pôjdem do dediny, ktorá bola bližšie. Volala sa Haidmühle. Ako som vyšiel z lesíka, počul som: „Halt!“ A tam ma pod lesíkom s ďalekohľadom sledoval americký seržant aj s nemeckým grenzpolizei (pohraničná polícia). Sledovali ma celý čas a prišli ku mne spod lesíka. Jediné, čo som mal v kapse, bola gréckokatolícka modlitebná knižka. A ten Nemec mi hovoril: „Was sind sie?“ Že kto som, Čech oder Slovak? Povedal som mu, že Slovák. On povedal iba „gut“ a potľapkal ma po pleci. Potom ma zaviedli na políciu, do pivnice, kde bolo viac miestností, v ktorých boli poschodové postele a tu som prenocoval. Boli tu aj dvaja Česi, ktorí ušli ešte predo mnou. Mali tam aj fľašku kořalky, ktorou ma ponúkli. Vedeli, že som vyčerpaný na maximum, tak mi dali trochu odpočinúť a ja som sa prebudil až v pondelok ráno. V pondelok sme išli vlakom do Passau, kde bolo americké veliteľstvo pohraničia. Tam nás vypočúvali Američania. Mali tlmočníka a ten tlmočil americkému majorovi. Keď som im povedal, že som bol väznený, tak mi dali automaticky politický azyl. Potom sme išli do Mníchova do medzinárodného lágru, ale to už bol august. V Nemecku som potom bol ešte dva roky, počas ktorých som chodil po lágroch – československých, ruských, ukrajinských, poľských... Potom som emigroval do Kanady. Samozrejme, každý chcel emigrovať do Ameriky. Nás tam boli tisíce, ešte aj sovietski vojaci, ktorí ušli zo sovietskej zóny na západ. Zo začiatku bola dohoda medzi víťazmi nad fašizmom, že keď ktorýkoľvek sovietsky vojak ujde do západnej zóny, tak ho automaticky musia Američania, Angličania alebo Francúzi vrátiť. A potom tých vojakov Sovieti odstrelili. V 1948 sa to potom zmenilo, že už nevracali sovietskych vojakov. My sme sa museli prihlásiť do štyroch krajín, aby sa Nemecko vyprázdnilo od utečencov. Ja som sa prihlásil do Austrálie, Venezuely a do Nórska, neviem prečo. Išlo tam aj niekoľko Slovákov a Čechov, ktorí nechceli opustiť Európu. Nórsko prijímalo utečencov z Československa a ja som sa medzitým prihlásil aj do Kanady a do Ameriky som sa automaticky zaregistroval v Mníchove na americkom konzuláte. Ale v roku 1950 som bol ešte tam a vtedy vypukla kórejská vojna. Ja som mal iba 20 rokov, tak som trochu pribrzdil emigráciu do USA, lebo som nechcel ísť do kórejskej vojny. Poznal som v lágri niekoľko Slovákov, ktorí emigrovali do Queenlandu a keď prišli do Ameriky na trvalý pobyt a nedosiahli 26 a pol roka, tak museli ísť do vojska. Tí dvaja Slováci, ktorých som spoznal v lágri, zahynuli v kórejskej vojne. Tak mi potom prišlo povolenie do Nórska. Už som prešiel aj komisiu v Mníchove a o týždeň sme mali ísť vlakom do Osla, ale medzitým mi prišlo povolenie do Kanady. Hneď som zrušil Nórsko a emigroval som do Kanady. Štyri roky som žil v Kanade a potom som emigroval do USA. O štyri mesiace som bol už pri vojsku, v letectve. Môjmu otcovi sa náhodou nestalo nič, ale ešte keď ma prvýkrát zatvorili, prišla domov kontrola a prehľadali dom. Neboli však žiadne vážne následky. Až mimo brata, ten na to doplatil najviac. Keď ukončil štúdium, v roku 1952 sa zúčastnil olympiády v Helsinkách, kde reprezentoval Československo v maratóne spolu s Emilom Zátopkom. V roku 1956 počas Maďarskej revolúcie som už bol ako vojak na Floride prvé dva roky a štyri roky v Európe. A brat chcel ujsť počas Maďarskej revolúcie cez Budapešť. Mal falošný maďarský občiansky preukaz a chcel ujsť s ďalšími tisíckami Maďarov, ktorí tiež utekali preč počas bojov cez Maďarsko do Rakúska. Tam ho chytili Sovieti, niekde za Budapešťou vo vlaku aj s ostatnými. Doviedli ho na políciu v Budapešti a Sovieti ho išli v pivnici na veliteľstve odstreliť. Už mal zviazané ruky a oni kričali: „špión, špión“, lebo brat mlčal. Keď videl, že sa už blíži koniec, prerušil mlčanie, ale Sovieti stále kričali: „Odstreliť! Špión!“ Ale zachránil mu život šéf maďarskej polície. On zakročil, keď brat povedal, kto vlastne je: Andrej Ivan, československý občan. Neodstrelili ho. Brata previezli do Justičného paláca v Bratislave, kde bol rok. Potom ho previezli do Košíc a tu prokurátor, ktorý mal bratovu záležitosť v rukách, bol jeho bývalý spolužiak z gymnázia. Tak mu odpustili 6 mesiacov. V roku 1960 som bol ešte stále vojakom, ale už v Nemecku. Pracoval som pre spravodajské služby a brat v októbri toho istého roku bežal Košický maratón. To bol Medzinárodný maratón mieru, bežalo tu viac Američanov. Jeden mladý maratónec, ktorému komunisti dali vízum a prišiel ako civil, sa deň pred maratónom zoznámil s mojim bratom. Brat už vedel trochu anglicky a on bol typ, ktorý sa rád zoznamoval, lebo býval v Mariánskych Lázňach, kde chodili turisti. Američan James Wilson síce prišiel ako civil, ale bol to nadporučík americkej armády v západnom Nemecku v Heidelbergu. Ja som bol vo Frankfurte a Wiesbadene. Bratovi prisľúbil poslať po návrate domov maratónky - botasky, lebo mu povedal, že má brata, ktorý je americkým vojakom v Nemecku. James pochádzal z Bostonu, Massachusetts a tam je známa fabrika, ktorá vyrába obuv a špecializuje sa na maratónky. Keď sa vrátil do Heidelbergu, on bol CIC – kontrarozviedka americkej armády, nakontaktoval ma. Brat mu len povedal moje meno a to kde som, to sa dá ľahko zistiť. Tak ma nakontaktoval a spoznali sme sa. Bol som veľmi rád, že poznal môjho brata. Zariadil aj to, že z domu poslali rodičia maratónky pre môjho brata a on ich osobne priniesol mne do Frankfurtu na americkú základňu. Brat tu ostal pár dní po maratóne. Keď sa vrátil domov do Mariánskych Lázní o dva dni, tak ho tam už čakala ŠtB. Zatvorili ho a odsúdili na 5 rokov v Plzni. Ja som to však nevedel a ani James Wilson. Až potom som sa to dozvedel cez USA. Bol niekoľko rokov v Plzni a potom vo Valdiciach. Neodpustili mu ani jeden deň. Mučili ho, vybili mu všetky zuby. Keď som prišiel skoro po 20 rokoch na prvú návštevu z Ameriky už v civile, brat ma už čakal v Prahe. V októbri 1965 ho prepustili a ja som prišiel v júni 1966. Prišiel so mnou domov k rodičom a sestrám. V roku 1968 dostal pas v Plzni a požiadal o trojdňové vízum do Rakúska. Dostal ich a keď išiel vlakom do Rakúska cez víkend, sedel v kupé s nejakými ľuďmi, na hranici vyskočil a zakričal: „Gott sei dank. Ich bin schon frei!“ Potom bol v lágri v Rakúsku a odtiaľ emigroval do Kanady. Tam pôsobil a behal maratón po celom svete. V roku 2005 prišiel po prvýkrát na Slovensko, asi po 40 rokoch. Znova prišiel v roku 2007, keď so sestrou mali 80 narodeniny. A v roku 2009 zomrel v Kanade. Má syna v Medzeve a keď sa rozhodovalo, kde ho pochovať, jedni ho chceli spopolniť a priniesť urnu na Slovensko. Ja som bol naklonený k tomu, že brat tu toľko trpel, mučili ho a tá zem, ktorá si ho zaslúži, je Kanada. Kanada mu otvorila náruč a tam žil slobodne. Behal maratón v Japonsku, 14 krát na Havajských ostrovoch. Bol výnimočný maratónec. Takže je pochovaný v Toronte. Keď som prišiel prvýkrát na návštevu domov v roku 1966, zoznámil som sa s mojou manželkou z Poproča. Vtedy sa jej brat ženil s mojou neterou. Potom som prišiel v roku 1967, v roku 1968 a v tom roku som sa tu oženil. Mám dve pekné dcérky. Neskôr som sa vrátil na Slovensko. Som tu šťastný, chcel som vidieť, ako prosperuje EÚ a Slovensko. Tu mám v rodnej dedine aj náhrobný kameň ako americký vojak. Zaznamenala Soňa Gyarfašová, spracoval Peter Sandtner  Stephen David Ivan  Stephen David Ivan | |