Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 6/2016 (november – december), ročník 17, ISSN 1335-9606
Myšlienka čísla
Portrét čísla
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: Vážení členovia KPVS, vážení čitatelia Nášho svedectva, blíži sa koniec roka a to je príležitosť bilancovať, zhodnotiť končiaci sa rok. Tento rok bol v KPVS bohatý na personálne zmeny. Tie nastali vo všetkých troch centrálnych orgánoch: v Predsedníctve, v Rade predsedov a v Kontrolnej komisii. Chcem sa preto poďakovať všetkým, ktorí doteraz zastávali funkcie v týchto orgánoch a zároveň zaželať veľa síl tým, ktorí prijali nové funkcie. Dôležitou udalosťou je vstup viacerých členov Slovenského zväzu VTNP-PTP do KPVS, keďže táto organizácia k 31. 12. 2016 ukončí svoju činnosť. Vítame ich medzi nami a veríme, že nás obohatia nás o nové svedectvá a posilnia naše rady. Počet členov KPVS sa mení snáď každý týždeň. Ku dňu uzávierky má KPVS 1853 členov, z toho 184 politických väzňov, 149 príslušníkov PTP, 1 odvlečeného do sovietskeho gulagu, 3 zaradených do Táborov nútenej práce a ostatní sú prevažne rodinní príslušníci, najmä manželky a deti (tých, ktorí boli aj väznení aj v PTP som započítal medzi väzňov). Samozrejme, máme aj 369 sympatizantov a niekoľko inak prenasledovaných komunistickým režimom (pre úplnosť: 302 členov má pozastavené členstvo). Pre porovnanie, na začiatku roku 2016 mala KPVS 1748 členov. Tešíme sa, že stále k nám vstupujú noví členovia. Starší, prirodzene, odchádzajú, ale na ich miesta nastupujú noví a preberajú ich štafetu. Členovia KPVS sú rôznej národnosti, rôzneho náboženstva, rozdielnej politickej orientácie a myslím, že je to všetko obohatením. Pretože komunistický režim prenasledoval naozaj rôzne skupiny obyvateľstva a som rád, že v KPVS ich máme zastúpené všetky. Sme počtom najväčšou organizáciou z organizácií politickým väzňov, ale nemáme problém priznať skutočné počty členov, lebo je realitou, že politickí väzni vymierajú. Ale napriek tomu v našej organizácii len neubúdajú, ale aj pribúdajú. Ešte vždy k nám prichádzajú noví politickí väzni a príslušníci PTP, ktorí dosiaľ neboli organizovaní v žiadnej organizácii. Myslím si, že ich je ešte viac, len je potrebné ich osloviť. V roku 2016 dosiaľ zomrelo 30 členov, z toho 10 politických väzňov a 8 príslušníkov PTP. Bolo medzi nimi viacero aktívnych členov, ale najväčšou stratou bolo úmrtie nášho predsedu Antona Srholca na začiatku roku. Z aktívnych členov spomeniem aspoň Svätopluka Šablatúru, Milana Kempného, Juraj Anoškina, Jána Malženického, Margitu Tinschmidtovú, Pavla Ambruša a Vladimíra Slávika. Chcem sa im poďakovať za všetko, čo pre našu organizáciu urobili. Sme v sezóne výročných členských schôdzí v jednotlivých Oblastných organizáciách. Chcem sa pri tejto príležitosti poďakovať všetkým aktívnym členom v regiónoch, ktorí ich pripravujú, vybavia bezplatný prenájom sály, zabezpečia pohostenie, napečú koláče, pomôžu s organizačnými záležitosťami, viacerí vybavia bezplatné zasielanie pozvánok ... Ďalší členovia navštevujú imobilných členov, prinesú im členské známky, lebo často sú roztrúsení po vzdialenejších obciach. Nie je to maličkosť ani samozrejmosť, preto Vám patrí veľká vďaka. Tiež je dobré, že viacerí z Vás časopis po prečítaní dávajú ďalej – svojim príbuzným, priateľom či susedom, prípadne do knižníc. Vďaka tomu sa o utrpení politických väzňov dozvie širší okruh ľudí. Ďakujem všetkým Vám ostatným, ktorých som tu nespomenul. Aj keď mnohí už máte vážne zdravotné ťažkosti, ale časopis Naše svedectvo je akýmsi spojivom medzi nami všetkými. Niektorí vážne chorí a imobilní členovia aj uvažovali, že z organizácie vystúpia, keďže už nevládzu chodiť na schôdze, ale povedal som im, že sú pre nás vzácni aj keď nemôžu. Je pre nás cťou, že ste našimi členmi, každý z Vás prináša svoj životný príbeh, svoje svedectvo, svoje utrpenie, ale aj silu, vďaka ktorej to všetko prekonal. Sme spoločenstvom vzácnych ľudí. Na záver ostáva moja stále opakujúca sa prosba: prosím, napíšte nám Vaše svedectvá! Náš časopis rozposielame do knižníc, škôl a ďalších inštitúcií, kde zostane zachovaný aj pre budúce generácie ako historický prameň. Máme historickú úlohu zozbierať čo najviac svedectiev pre tých, ktorí totalitný režim nezažili a veríme, že ani nikdy nezažijú. Želám Vám pokojné prežitie Vianočných sviatkov a veľa zdravia a síl v novom roku 2017. Peter Sandtner Život v strachu Ladislav Petrovský sa narodil 25. septembra 1901 v Bytči do robotníckej rodiny rodičom Ľudovítovi a Rozálii Petrovským. Rodina žila v ťažších pomeroch. Otec bol pomocný krajčír a matka práčka oblečenia. Jeho otec po čase prácu zanechal a začal pomáhať manželke, keďže jej práca sa zdala byť výnosnejšia. Mal dvoch mladších bratov Antona a Ľudovíta. Rodina bola silno veriaca, z konfesionálneho hľadiska bola rímsko- -katolícka. V roku 1905 sa presťahovali z Bytče do Žiliny, kde mala matka rodinu. Tu si v roku 1889 otvorili práčsku činnosť, z ktorej sa neskôr stal závod, kde pracovalo okolo 30 ľudí. Po veľkom úspechu čistiarskej firmy si v roku 1924 otvorili aj vlastné kúpele. Ako dieťa vychodil ľudovú a strednú školu s maturitou. Odborné školské vzdelanie nadobudol v Brne na Štátnej priemyselnej škole textilnej od roku 1921 až 1924. Odbornú prax získal štúdiom vo Viedni a v Prahe v rokoch 1921-1922. Do vojenských služieb nebol nikdy povolaný z dôvodu ťažkého úrazu ľavej ruky, keď ako 6-ročný narazil do pece. Pri tomto úraze jeho ľavá ruka stratila čiastočne svoju funkčnosť a preto bol čiastočným invalidom po celý život. Po skončení školy začal pracovať v podniku svojho otca ako technický vedúci, kde pracoval až do otcovej smrti. Po jeho smrti bola firma prepísaná na Ľudovítovu manželku Rozáliu a vedenie nad firmou prebral syn Ladislav, ktorý po otcovi zdedil aj šestinový podiel na domoch, ktoré vlastnil jeho otec. Podnik pána Petrovského poberal od mesta Žilina pre svoje kúpele vodu zadarmo výmenou za 1200 kúpeľných lístkov druhej kategórie pre chudobných. Ladislav zapájal do aktivít firmy aj svojho mladšieho brata Antona, s ktorým mal veľmi dobrý vzťah. Jeho tretí brat, Ľudovít, sa stal lekárom a presťahoval sa do Šamorína. Ako vedúci podniku prejavoval veľmi dobré výsledky a firma po celý čas jeho vedenia prosperovala. V roku 1926 sa oženil so Šarlotou Kurhajcovou. Mali spolu štyri deti: Pavla, Máriu, Annu a Ladislava. Za bývalej ČSR bol dlhoročným predsedom spolku Orol v Žiline, čo bola športová organizácia založená katolíkmi. V roku 1930 sa stal členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS).Vplyv na jeho politickú orientáciu mal aj otec, ktorý podporoval HSĽS. Bol vzorným členom strany, a preto sa stal roku 1940 predsedom HSĽS v Žiline. V období Slovenskej republiky bol zástupcom mešťanostu Vojtecha Tvrdého. Túto funkciu zastával až do roku 1944, kedy sa jej vzdal z rodinných dôvodov. Vojtech Tvrdý bol krstným otcom jeho syna Pavla a mal s ním dobré vzťahy. Pán Ladislav ale odmietal fašistickú ideológiu: „Nepatril som do skupiny radikálnych ľudákov a nielen že som nebol členom HG, ale bol som jej zásadným odporcom. Ešte pred vypuknutím SNP som sa vzdal všetkých politických funkcií a každej politickej činnosti, keďže som sa presvedčil o neľudskosti fašistov, nesúhlasil som s ich výčinmi a politickými zámermi. Pri vykonávaní politickej funkcie mi bol každý spoluobčan rovný a blížny bez rozdielu na náboženskú, rasovú alebo politickú príslušnosť. Nikomu som ani slovom ani skutkom nekrivdil ani neublížil, opačne každému som pomohol, ako som len mohol. Láskou som slúžil mestu Žilina a jej občanom.“ Po roku 1948, keď sa k moci dostali komunisti, začalo veľké znárodňovanie, policajné vyšetrovanie a prenasledovanie ľudí, ktorí sa aktivizovali v období Slovenského štátu, vlastnili rodinné podniky alebo akýkoľvek iný veľký majetok. Tieto udalosti zasiahli aj rodinu Ladislava Petrovského. V roku 1949 bol podnik znárodnený. Rodinu hlboko zasiahla aj smrť desaťročnej dcéry Anny, ktorá bola ťažko chorá a je pochovaná v Žiline. Po znárodnení podniku v ňom ešte do roku 1952 pracoval v rovnakej funkcii ako pred znárodnením. V tom istom roku v Akcii B boli vysťahovaní zo Žiliny. „Rodičov aj všetkých vysťahovali za Rajec do osady, kde nebola voda a ani elektrina a pobrali nám celý majetok. Moja stará matka ich však prijala, aj keď mala malý byt. Komunistom sa však nepáčilo, že ostali v Žiline a tak ich znovu vyhodili do dediny niekde za Vrútkami. Otec mal dvoch mladších bratov. Jeden býval v Trenčíne a mal 4 deti a malú čistiareň. Jednu izbu nám teda prepustil z toho ich 3-izbového bytu, hoci nás bolo dosť, lebo som mal brata, sestru. Tak sme sa dostali do Trenčína.“ Krátko po nasťahovaní do Trenčína začal pán Ladislav pracovať v podniku chemickej čistiarne komunálnych služieb mesta Trenčín ako technický vedúci. V roku 1957 sa uskutočnila svadba najstaršieho Ladislavovho syna Pavla. Za manželku si bral Hedvigu Čingerovú. Všetci sa na svadbu tešili a prípravy na slávnosť boli v plnom prúde. Deň pred svadbou však z ničoho nič bez vysvetlenia prišli policajti a odvliekli Ladislava Petrovského na výsluch. Svadby sa zúčastniť nemohol. Krátko na to bol Ladislav Petrovský obvinený a začalo sa policajné vyšetrovanie kvôli pôsobeniu v HSĽS a aktivitám s ňou spojených. Bol obvinený najmä z vojenskej zrady a celé súdne pojednávanie bol spájaný a súdený spolu s Vojtechom Galasom, bývalým policajným riaditeľom v Žiline a Jozefom Marschalkom, bývalým miestnym veliteľom Hlinkovej gardy. Pôvodne bol dňa 24. októbra 1958 odsúdený Krajským súdom v Žiline na pätnásť rokov odňatia slobody. Ladislav Petrovský sa po rozsudku odvolal na Najvyšší súd v Prahe, ktorý ho odsúdil na desať rokov väzenia. Prvým väzenským miestom sa stala Žilina, kde bol umiestený 31. júla 1958. Väčšinu pobytu vo väzení strávil v českých väzniciach, napr. Praha, Jičín alebo Valdice. Vo výkone trestu vykonával len ľahké práce, jeho pracovný výkon bol znížený o 40 percent kvôli už spomínanému zraneniu ľavej ruky. Náplňou jeho prác bolo navliekanie špendlíkov a iné ľahšie práce, ktoré dokázal so svojím ľahším hendikepom plniť. Jeho manželka a deti ho navštevovali tak často, ako sa dalo. Ladislav Petrovský bol vylúčený z amnestie prezidenta republiky z 9. mája 1960, pretože podľa komunistov bol človekom, ktorému už nemožno zmeniť politické zmýšľanie. Ladislav sa však nevzdal a v roku 1963 podal ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzenia. Žiaľ, aj tento návrh bol zamietnutý. Vo väzení si odsedel celých 10 rokov a bol prepustený 31. júla 1968 ako 67-ročný. Po návrate z väzenia sa vrátil k rodine, ktorá žila v Trenčíne. Zomrel v roku 1978 ako 77-ročný. Jeho manželka, Šarlota, zomrela o 11 rokov neskôr, tesne pred nežnou revolúciou. Pavol Petrovský sa narodil 11. novembra 1929 v Žiline. Tu aj chodil do školy. Najprv navštevoval základnú katolícku školu. Stredoškolské vzdelanie absolvoval na žilinskom reálnom gymnáziu. Štúdium ukončil maturitou v roku 1948. Rodina Pavla Petrovského vlastnila v meste kúpele a čistiareň na dnešnej Sládkovičovej ulici. Petrovských kúpele boli známe v celej Žiline a chodili do nich ľudia zo širokého okolia. Firmu založil Pavlov starý otec Ľudovít v roku 1889. Zo začiatku ponúkali len čistiarenské služby. Postupne sa Petrovským začalo dariť a v roku 1924 postavili v meste nový dom v secesnom štýle. V tom istom roku dostal Ľudovít od okresného úradu v Žiline povolenie na zriadenie kúpeľov. Petrovskí ponúkali svojim návštevníkom kyselino-uhličité, parné, vaňové kúpele, masáže, pedikúru a holičstvo. Ich kúpele boli jedny z mála verejných kúpeľov v tej dobe, ktoré sa nachádzali mimo Bratislavy. „Na jednej strane nášho domu boli kúpele a na druhej strane bol obchod, kde sa prijímalo a vydávalo šatstvo. Vzadu bol dvor a za tým dvorom boli všelijaké dielne. Bola tam farbiareň, chemická čistiareň, práčovňa. Hore na poschodí sa všetko žehlilo. Naša rodina bývala na prvom poschodí. Boli sme tu my, starí rodičia a jeden otcov mladší brat,“ spomína Pavol. Po maturite si Pavol splnil brannú povinnosť a narukoval do československej armády. Jeden mesiac strávil na výcviku v Svätej Dobrotivej. Na mieste jeho tábora sa počas druhej svetovej vojny nachádzal sústreďovací a väzenský tábor zriadený nemeckou okupačnou správou. Ten bol postupne rozšírený a využíval sa na účely ubytovania pre vojakov v PTP. „V Svätej Dobrotivej sme bývali v maličkých miestnostiach, kde boli akurát dve lehátka. Všetci sme sa spoločne chodievali najesť do jedálne. Tam sme pri okienku vždy vyfasovali jedlo. Boli sme tam krátko a so zbraňami sme robiť nemohli. Bol to výcvik typu: vľavobok, vpravobok a pozor, pohov, nič viac. Neskôr som dostal povel, aby som nastúpil do vlaku a odviezli ma na moje pracovisko. Vtedy som sa dozvedel, že idem do PTP. Ja som to však tušil už aj predtým, keďže sme nemohli robiť so zbraňami.“ Po odchode zo Svätej Dobrotivej Pavol vystriedal viacero pracovných táborov. „Po odchode nás umiestnili do viacerých pracovísk, kde sme mali lacno pracovať pre štát.“ Pavol sa najprv dostal na vojenské letisko do Prahy. Náplňou jeho práce bolo predlžovanie pristávacích dráh pre tryskáče. „Vtedy to bolo niečo nové a potrebovali na ne dlhšiu plochu. Bývali sme tam rovno na letisku. Bolo to primitívne bývanie, iba také drevené chatky.“ Poriadneho ubytovania sa Pavol nedočkal počas celého svojho pobytu v PTP. „V normálnych kasárňach som nikdy nebýval. Všade to boli len nejaké provizórne budovy, ako napríklad na poslednú chvíľu zbúchané chatrče. Vždy boli umiestnené blízko k nášmu pracovisku, aby sme to nemali ďaleko.“ Na pražskom vojenskom letisku strávil Pavol približne pol roka. Potom ho premiestnili do Prahy – Dejvice, kde staval činžiaky pre vojenských dôstojníkov. Tam pobudol zhruba pol roka. Následne sa dostal do Ostravy, kde pracoval v uhoľnej bani Eduarda Urxa. „Keďže som ale nosil okuliare, lebo som krátkozraký, nemusel som sa fárať dolu do bane. Využívali ma na iné práce. Bol som tam v decembri, januári a februári. Bola tam hrozná zima, okolo mínus dvadsať stupňov. A v tej zime v bani akurát zamrzol mechanizmus, ktorý po koľajniciach posúval vozíky s uhlím. Vtedy mi aj so štyrmi inými chlapmi – všetci sme nosili okuliare – povedali, aby sme tie vozíky tlačili k výťahu a odtiaľ späť. Vtedy sme sa nadreli viac ako tí, čo pracovali dole v bani!“ Po fyzicky náročnej práci v Ostrave bol Pavol prevelený do Zvolena. „Vo Zvolene som býval v strede mesta v jednom dvore. Bolo nás tam okolo 30 alebo 35. Pracoval tam taký jeden vojenský riaditeľ. Keď ma prvýkrát uvidel, rozhodol sa, že zo mňa spraví svojho zástupcu. Tento riaditeľ bol rád, že bude mať menej práce. Mojou úlohou bolo sledovať a kontrolovať mladých, ktorí tam pracovali.“ Vo Zvolene Pavol strávil 4 mesiace. Odtiaľ putoval do civilného života. Počas celého svojho pobytu v PTP sa musel Pavol zúčastniť viacerých politických školení, ktoré mali za úlohu prevýchovu politicky nespoľahlivých osôb spadajúcich do kategórie E. Ako však Pavol spomína, tieto školenia nemali veľký úspech. „Vždy to bolo len jedným uchom dnu a druhým von.“ V PTP strávil dokopy 31 mesiacov, hoci vojenská služba trvala oficiálne len 24 mesiacov. Prakticky si nič nezarobil. „Aj keď sme dostávali mzdu a aj nám ju vyplácali., museli sme platiť vojsko a zostalo nám teda len trochu. Tá troška peňazí sa ale rýchlo minula.“ Na PTP však nemá len zlé spomienky. Hoci celú dobu strávil len v primitívnych provizórnych podmienkach, vždy mali k dispozícii dostatok stravy a nikdy neboli hladní. Mali tiež povolené vychádzky, vďaka ktorým spoznal mestá ako napríklad Prahu alebo Ostravu. Z PTP však nikdy nebol doma na dovolenke. Počas svojho pobytu sa stihol venovať aj svojmu koníčku – hraniu šachu. Keď sa však Pavol vrátil späť do Žiliny, čakalo ho nemilé prekvapenie. Počas toho, ako bol v PTP, Petrovských kúpele aj čistiareň znárodnil a prevzal československý štát. Pavlova rodina musela budovu opustiť. „Rodičov vysťahovali za Rajec do takej malinkej osady, kde nebola ani elektrina, ani voda. Nakoniec ich v meste prijala moja stará mama, aj keď mala iba malý bytík. To sa však nepáčilo žilinským komunistom. Tí ich zasa vyhodili do nejakej dediny za Vrútkami. To bolo zasa také nanič bývanie.“ Časom sa však ich situácia mierne zlepšila. „Môj otec mal dvoch mladších bratov. Jeden z nich býval v Trenčíne a už mal aj rodinu a štyri deti. V meste mal malú čistiarničku. Ten ich nakoniec prichýlil. Prepustil nám jednu izbičku z ich trojizbového bytu. Bývali sme tam všetci spolu aj s mojím bratom a sestrou. A tak som sa dostal do Trenčína, v ktorom žijem dodnes.“ Vysporiadať sa s novou situáciou nebolo pre Pavla a jeho rodinu ľahké. Spočiatku si kvôli svojmu pôvodu nemohol nájsť zamestnanie a nemal ani možnosť študovať na vysokej škole. Neskôr Pavol získal miesto na pamiatkovom úrade. To potom opustil a nakoniec začal pracovať v ČSAD. Tam zostal až do dôchodku. Prvý polrok Pavol jazdil na nákladnom aute a potom na autobuse. Keď mal Pavol 28 rokov, našiel si v Trenčíne partnerku a oženil sa. „Volala sa Hedviga. Jej rodina, Čingerovci, v meste vlastnila menšiu reštauráciu.“ V predvečer ich svadby však na mladomanželov a ich celú rodinu čakal nečakaný zvrat udalostí. „Ja aj Hedviga sme boli katolíci a zariadili sme si svadbu vo farskom kostole. Avšak deň pred svadbou ku nám prišli policajti a môjho otca odviedli. Nepovedali prečo, vôbec nič. Otec sa teda nemohol zúčastniť na svadbe. Po desiatich rokoch ho prepustili. Odsedel si teda desať rokov a to všetko preto, lebo bol kedysi predsedom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v Žiline a samozrejme preto, lebo sme mali majetok ešte po starom otcovi.“ Pavol bol s Hedvigou ženatý 51 rokov a oslávili spolu aj zlatú svadbu. Z ich manželstva vzišli dve deti a dnes má Pavol štyri pravnúčatá. Napriek tomu, že svoje najlepšie roky strávil v Pomocných technických práporoch, jeho rodina prišla o všetok majetok a nebolo mu umožnené študovať na vysokej škole, zbytočne sa netrápil a snažil sa viesť plnohodnotný a vyrovnaný život. Precestoval mnoho krajín bývalého východného bloku a venoval sa aj svojej najväčšej záľube – autám a motorkám. Na motorke dokonca aj závodne pretekal. Počas svojej služby v ČSAD najazdil za 25 rokov 5 500 000 kilometrov bez nehody a súkromne najazdil ďalší milión. Za svoj pobyt v PTP získal v roku 2012 pamätnú medailu ministra obrany Slovenskej republiky tretieho stupňa a je aj aktívnym členom Konfederácie politických väzňov Slovenska a Slovenského zväzu VTNP-PTP. V súčasnosti žije pán Pavol Petrovský v domove dôchodcov v Trenčíne a pravidelne sa zúčastňuje viacerých pamätných akcií zameraných na spomienku PTP, vo svojej rodnej Žiline alebo na iných miestach po celom Slovensku. Vladimír Lukačko, Ladislav Valica Študentská práca z projektu Nenápadní hrdinovia  Kúpele L. Petrovského po roku 1924 v Žiline  P. Petrovský  Pavel Petrovský ako vodič autobusu v ČSAD  Pavel Petrovský | |