Konfederácia politických väzňov Slovenska
Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
Hlavná stránka | Časopis | Organizačná štruktúra | Dokumenty | Pozvánky | Fotoreportáže | Darujte 2%

 

Naše svedectvo 4/2019 (júl – august), ročník 20, ISSN 1335-9606

Myšlienka čísla
Leo Žídek

Portrét čísla
Ján Fejfár / Michal Roľko

Svedectvá

Michal Hudák
/ Michal Roľko
Jozef Cahel
/ Tomáš Moravčík, Jakub Bohuš
Rozhovor s Mariánom Kolníkom
Štefan Zamiška
/ Michal Roľko

Spravodajstvo KPVS
Naši jubilanti
Odišli od nás
Oznamy

 

 

Z uverejnených článkov vyberáme:


Myšlienka čísla




     Vážení duchovní otcové, vážení představitelé veřejné sféry, drahé sestry a bratři, milí političtí vězni a dcery politických vězňů protikomunistického odboje, přátelé bratra a otce Antona Srholce

     Přicházím vás pozdravit jako politický vězeň a jako jeden z vás, kteří nezapomínáte, že mezi námi žil a působil náš drahý Tono. A že zanechal za sebou do hloubky vyoranou širokou brázdu svých skutků jako kněz, velkorysý a poslušný rebel a člověk širokého srdce. Dosvědčují to občané celého Slovenska, když ho zvolili jako třetího největšího Slováka, a dokazují to i mnohá vyznamenání a řády, jež obdržel ještě za svého života. Jistě je nám to všechno dobře známo, včetně jeho takřka čtvrt století trvající práce pro bezdomovce v resocializační komunitě RESOTY v Podunajských Biskupicích.
     Ale zůstávají na něj i četné vzpomínky spoluvězňů a přátel. Jsem hrdý na to, že jsem se s ním mohl takto v životě několikrát setkat. Poznal jsem ho nejdříve jako jáchymovského otroka v uranových dolech v komunistickém koncentráku a později i v civilním životě, když nějakou dobu pracoval ve Vítkovických železárnách v Ostravě. Po listopadových změnách komunistického režimu v bývalém Československu byly naše styky již častější. Měli jsme možnost vytvořit organizaci bývalých vězňů a i po vzniku Slovenské republiky úzce spolupracovat. Setkávali jsem se tak na různých akcích slovenské a české Konfederace politických vězňů a těšili se, že se zbavíme neblahého dědictví komunistické totality minulých let. Bratr Tono se teď za to jistě neustále přimlouvá ve své nové nebeské komunitě.
     Za to všechno, co pro nás vykonal, bych mu chtěl znovu vřele poděkovat a nám všem připomenout, že je na nás, abychom ve svém úsilí změnit svět k lepšímu i nadále pokračovali a vytrvali. Bude-li více takových osobností a vzorů jako byl salesián P. Anton Srholec, pak vzroste i naše Nadéje, že naše dnes tak nebohá civilizace přetrvá. A nebudeme se muset obávat ani o život našich vnoučat.
     Paprsky světla z hlubin jáchymovských dolů a lágrů jsou prosyceny silným zářením. Zářením, které vychází také z utrpení tisíců obětí. Zářením, které léčí a přináší vykoupení.

Zdař Bůh!

Leo Žídek, Skalica, 13. 6. 2019




Portrét čísla

Ján Fejfár

Michal Roľko


     Ján Fejfár sa narodil 16. marca 1929 v Žarnovici. Otec Ján Fejfár bol zručným obchodníkom, ktorý mal obchod so zmiešaným tovarom, pekáreň a krčmu v Bystričanoch. Matka Elena Fejfárová, rod. Haverlíková, pomáhala so živnosťou a starala sa o deti v domácnosti. Pochádza z 5 detí, mal štyri staršie sestry. Keďže boli sestry počas štúdia nadané, učitelia odporúčali rodine odsťahovať sa do mesta. Ján navštevoval v Banskej Bystrici meštiansku školu, odkiaľ ako nadaný študent prestúpil po 3. ročníku na miestne katolícke gymnázium. Rodina bola národne a kresťansky orientovaná, ale nikdy sa politicky neangažovala v rámci štruktúr vtedajšieho Slovenského štátu: „Neskoršie obdobie SNP či neskoršieho prechodu frontu sa nás ako rodiny, ktorá sa držala bokom od politických udalostí, nedotklo. Problémy prišli až po skončení vojny a zmene režimu.“

     Po nástupe komunistického režimu v moci bol otcovi v roku 1948 zhabaný majetok v hodnote vyše 1 milióna vtedajších korún a dostal príkaz zlikvidovať živnosť. Neskôr sa zamestnal ako skladník, kde pracoval až do dôchodku. To bola prvá skúsenosť Jánovej rodiny s komunistickým režimom, po ktorej nasledovali ďalšie zážitky s rozsahom a podstatou perzekúcií voči domnelým nepriateľom aj študentom: „Ja som mal na gymnáziu funkciu tzv. richtára – predsedu triedy, neskôr aj študentského predsedu školy. Po vojne sme mali v triede skupinu, ktorá bola zadržaná za údajnú protištátnu činnosť. Bol som tam predvolaný ako údajný nestranný študentský pozorovateľ. Na procese bolo asi 7 chlapcov. Obvinili ich, že mali ukrytý granát, ktorým chceli vyhodiť do vzduchu vlak. Všetci boli nakoniec odsúdení a strávili roky vo väzení.“ Ján svojho času dokonca uvažoval o rehoľnej službe a silno inklinoval k duchovnému životu. Počas svojho štúdia, keď rodina žila v Banskej Štiavnici, žil 2 roky na internáte lazaristov. Už ako študent vypomáhal ako kostolník a počas nechválne známej Akcie K 2, keď boli štátnou mocou násilným zásahom rozpustené kláštory, robil v roku 1950 taktiež kostolníka v Kostole sv. Alžbety v Banskej Bystrici. Jeho pevné duchovné postoje sa mali stať v neskorších rokoch príčinou, ktoré ho dostali do stretu s režimom.

     Po skončení gymnázia sa Ján zamestnal ako dopravný referent na Družstve pre hospodárenie s poľnohospodárskymi plodinami v Banskej Bystrici: „V práci bolo v tej dobe množstvo angažovaných straníkov, predovšetkým dvaja moji kolegovia z oddelenia dopravy. Ja som zháňal pre kostol stromčeky, keďže bolo obdobie Vianoc. Mal som vodičák na nákladné auto od roku 1947, a tak som si z firmy požičal automobil a tieto stromčeky si zaobstaral. Bolo to síce na žiadanku a oficiálne povolené, avšak neskôr som vytušil, že z ich strany prišlo udanie. To bol aj dôvod, prečo som sa stal zrejme tŕňom v oku režimu a bol zaradený k útvarom PTP.“ Ján bol vždy pokojný typ človeka, ktorý s pokorou prijal aj keď mu prišiel v marci roku 1951 povolávací rozkaz k absolvovaniu povinnej vojenskej služby. Prvá zástavka bola v Ostrave, kde ich čakala hliadka, ktorá brancov už na stanici sústredila a umiestnila do vlaku, ktorý smeroval do Mostu. Tu prebiehal vojenský výcvik s prísahou. Ako vojakov útvarov PTP, ktorí boli nepriateľmi režimu, ich premiestnili do Slaného, kde museli svoju vojenskú službu stráviť ťažkou manuálnou prácou bez zbrane. Stavali tam bytovky pre dôstojníkov. Na jeseň roku 1951 boli preradení do mesta Postoloprty, kde vojaci stavali Žatecké vojenské letisko a betónovali rozsiahlu betónovú rozjazdovú plochu. Ján si dodnes spomína na otrasné ubytovacie a hygienické podmienky, ktoré tu vládli: „V Postoloprtoch nás ubytovali v starých drevených barakoch, ktoré boli pozostatkami nemeckého zajateckého tábora. Dostali sme príkaz postele vyhodiť a spáliť. Keď sme ich rozoberali vyliezlo z nich milión ploštíc. Pod plachtu sme si dávali chemický DDT prášok, avšak niektorí chlapci chodili napriek tomu nesmierne doštípaní. Mnoho konfliktnejších chlapcov nadávalo a búrilo sa, ja som sa snažil prijať svoj osud pokorne a nejako tú vojnu vstrebať sám v sebe.“ Angažovaní komunistickí dôstojníci sa netajili svojou nenávisťou a pohŕdaním vojakmi PTP, ktorých považovali za triednych nepriateľov. Odrážalo sa to každodennými prekážkami a šikanou, ktoré zakomponovali do ich bežného vojenského života: „Chovali sa k nám arogantne, na politických školeniach nám prízvukovali naše druhoradé postavenie v spoločnosti. Samozrejmosťou sa stali nočné poplachy, niekedy aj 10 krát za noc. Niektorí chlapci si už ani neuväzovali topánky. Potom, ak bol skutočne pochod, neumožnili im uviazať si šnúrky a oni mali krvavé nohy. Absolvovali sme aj 30 kilometrové nočné pochody, po ktorých sme boli ráno opäť nahnaní do práce. Zničení a unavení. Jeden dôstojník sa rozhodol v Postoloprtoch po nočnom pochode demonštrovať svoju moc pred miestnym obyvateľstvom. Prechádzali sme mestom, bolo to už nadránom a ľudia chodili po námestí. Tam nám prikázal behať, pochodovať a plaziť sa rovno pred nimi v daždi a blate. A takéto udalosti tam neboli ojedinelé, ale prakticky na dennom poriadku.“ Jánovi sa podarilo v rámci dovolenky navštíviť rodičov doma, ktorí vedeli o jeho ťažkom osude, ale detaily im nikdy nerozprával: „Matka bola citlivá žena, trápila by sa ešte viac a tak som sa ako väčšinu svojho života vysporiadal s týmito skúsenosťami radšej sám v sebe a nezmieňoval sa, ani nesťažoval.“ Ján strávil na vojenskej službe vyše dva a pol roka, keďže mu bola vojenská služba predĺžená, kým sa na sklonku roku 1953 vrátil konečne domov. Bolo treba vysporiadať sa so životom nanovo a nasmerovať svoju budúcnosť a existenciu napriek mantinelom, ktoré predstavoval jeho problematický kádrový posudok.

     Po návrate z vojny sa zamestnal ako referent pre generálne opravy v Štátnej banke Československej v Banskej Bystrici. Tu pracovala aj jeho budúca manželka Mária Jarjabková, s ktorou sa poznal už z obdobia pred PTP, keď robil v kláštore kostolníka a organistu. Pochádzala z neďalekej Uľanky a v roku 1955 uzavreli manželstvo, z ktorého prišli postupne na svet 4 deti. Mária bola Jánovi neochvejnou oporou na problematickej ceste životom až do roku 2011, keď vo veku 80 rokov umrela. V roku 1956 odišiel Ján pracovať pre Banské stavby v Banskej Bystrici. V roku 1957 podnikové riaditeľstvo premiestnili do Prievidze. Ján pracoval ako kalkulant pre banské diela a v rámci svojho zaradenia musel každé dva roky absolvovať politické previerky. Jeho náboženské cítenie sa zakrátko stalo tŕňom v oku súdruhom z podniku, ktorí mu ho vyčítali: „Keď na to prišla reč, vždy som im len povedal, aby neboli pokrytci. Že sú tam všetci krstení katolíci, majú cirkevné sobáše a mňa chcú trestať len za to, že si držím svoj postoj na rozdiel od nich. Povedal som, že ak majú so mnou problém, nech ma degradujú za robotníka teraz, kým som ešte mladý a nie na staré kolená. Mal som šťastie, že som si svoju prácu vykonával vždy svedomito a potrebovali ma, preto vždy zostalo len pri rečiach.“ Počas svojej práce pre Banské stavby si Ján v rámci rekvalifikácie spravil večerne štvorročnú Strednú priemyselnú školu banícku v Handlovej, kde maturoval v roku 1970. V neskoršom období robil vedúceho projektovo-kalkulačných prác pre banské diela. Dôchodkový vek dosiahol v roku 1990. Počas celého života neustúpil zo svojho kresťanského presvedčenia. Kým pracoval v Banskej Bystrici, robil organistu v Uľanke. Každé ráno vstával o pol štvrtej a pred prácou išiel do kostola, čo dodržuje dodnes. Popri svojej práci robil 26 rokov kostolníka v Piaristickom kostole v Prievidzi. Režim sa pokúsil pomstiť aj na jeho deťoch: „Všetky deti sa dobre učili, napriek tomu nám robili problémy. Najstarší Marián si spravil zdravotnú školu a robil v Banskej Bystrici na oddelení ožarovania. Hlásil sa 10 krát na medicínu a ani raz ho neprijali. V Martine sme mali jednu známu lekárku, ktorá nám povedala, že majú spis z okresného výboru strany, podľa ktorého majú zákaz prijať do školy akéhokoľvek Fejfára. Dcéra Mária sa po gymnáziu taktiež skúšala dostať na medicínu. Štyri roky ju nezobrali. Potom jej poradili, nech ide študovať matematiku, odkiaľ ľahšie prestúpi na medicínu, čo sa nakoniec podarilo. Najmladšia Janka bola na základnej škole kapitánkou basketbalového tímu. Na škole však dostali spis, že nemôže robiť kapitánku a nesmú ju odporučiť na žiadnu školu. Zobral som ju teda odtiaľ do Banskej Bystrice, kde šla na zdravotnú školu a neskôr robila sestričku v bojnickej nemocnici. Mňa samotného predvolali niekoľkokrát na výsluch, kde sa pokúšali prehovoriť ma na spoluprácu, čo som však vždy odmietol.“

     Navzdory týmto okolnostiam sa rodina dočkala pádu komunistického režimu a tak si Ján aspoň v pokročilom veku konečne vydýchol a zbavil sa nálepky triedneho nepriateľa. Stal sa členom Okresného klubu SZ VNTP-PTP Prievidza, ktorý združoval niekdajšie obete komunistického režimu. Po zániku klubu sa stal členom Konfederácie politických väzňov Slovenska. Celý svoj život si uchovával svoje kresťanské a humanistické postoje, ktoré mu pomohli prežiť aj najťažšie situácie: „Viete ja som z tých ľudí mnohokrát cítil, že ma nenávidia, ale nedával som im zámienku. Vždy som sa len usmial a hľadel na svoje veci, pretože nenávisť a konflikty deformujú dušu. Každá situácia má nejaké riešenie, keď si človek zachová pevnú vieru a osobné zásady.“ V súčasnosti žije Ján Fejfár na dôchodku v Prievidzi.

Článok vznikol vďaka spolupráci s Post Bellum





Ján Fejfár






Ján Fejfár počas vojenskej služby v PTP