Konfederácia politických väzňov Slovenska
Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner), 0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
Hlavná stránka | Časopis | Organizačná štruktúra | Dokumenty | Pozvánky | Fotoreportáže | Darujte 2%

 

Naše svedectvo 3/2021 (máj – jún), ročník 22, ISSN 1335-9606

Myšlienka čísla / Karol Rosenberg

Portrét čísla
Postih mojej rodiny za komunizmu / Valentín Žák

Svedectvá

Život rodiny Juraja Zelmana
/ Anna Mária Pardubská
Minulosť s okovami
/ Anton Radič
Jozef Revický
/ Valéria Lenďáková
Jozef Polák
/ Vojtech Polák
Príhovor k roku 1948 pri Edukačnej kocke v Šintave.
/ Alica Šuláková
Roky 1950 - 1960 v Popudinských Močidľanoch
/ Bernardína Sprušanská
Štefan Šilhár
/ Ivana Hečková
František Ivanko
/ Klára Ivanková
Otto Vízner
/ Mária Šimová, Ján Drahoš, Jakub Vojt

Spravodajstvo KPVS
Naši jubilanti
Odišli od nás
Oznamy

 

 

Z uverejnených článkov vyberáme:


Myšlienka čísla


Karol Rosenberg


     Volám sa Karol Rosenberg a môj otec bol politický väzeň. Bol vedúcim malej ilegálnej protikomunistickej skupiny, ktorí robili letáky, strihali rozhlasové drôty v 50.tych rokoch. Chystali útek do zahraničia a odtiaľ chceli organizovať tretí odboj, no jeden ich zradil a tak sa skupina dostala do väzenia. Otec dostal 4 roky, odsedel 3,5 roka. V skupine bol najväčší trest 8 rokov. Dnes sa tu spomínajú rôzne životné príbehy, tak ja by som si dovolil taký trošku tragikomický. Môj otec bol, samozrejme, prenasledovaný aj po tom, keď sa vrátil z väzenia. Nemohol sa zamestnať, musel robiť ťažké fyzické práce, mal zdravotné problémy. Nakoniec sa mu podarilo so šťastím dostať sa do zdravotníctva, ukončil večernú školu zdravotnícku a prihlásil sa na medicínu, lebo mal veľmi rád medicínske prostredie. Komunisti tohto politického väzňa prijali, neuveriteľné, dokonca 3 mesiace na tú školu aj chodil. A po 3 mesiacoch sa komunisti prebudili a zistili, že je to vlastne politický väzeň, tak okamžite bol vylúčený. Samozrejme, všetky odvolania boli neúspešné, takže otec potom celý život robil zdravotníckeho pracovníka. Aj takéto veci sa stávali. Ja som tiež veľmi túžil pracovať v zdravotníctve a chcel som študovať medicínu. Trikrát som sa hlásil, ale po treťom pokuse som sa dozvedel, že v papieroch mám napísané ideologicky a politicky nevyhovujúci, takže vlastne som bol vyradený z prijímacích pohovorov už v predkole. Musím povedať, že zásadným spôsobom sa zmenil môj život. Veľmi som chcel študovať medicínu, tak nič, museli sme žiť tak, ako sa dalo. Chcem povedať jednu veľmi dôležitú vec, ktorá platí pre všetkých politických väzňov a ich rodinných príslušníkov. V 80.tych rokoch ma lámali a núkali mi, že keď podpíšem vstup do strany, tak bude štúdium medicíny, všetko sa bude dať, len musím podpísať vstup do komunistickej strany a zriecť sa svojich rodičov. Samozrejme, ten podpis som nedal, ale chcem povedať, že mnohé tisícky politických väzňov na Slovensku konali rovnako. Jeden podpis, jeden jediný podpis, členstvo v strane a celý život by sa tým ľuďom a ich rodinným príslušníkom vyvíjal úplne ináč. Ale ľudia to neurobili a som na nich za to hrdý a všetkým za to patrí jedno veľké poďakovanie. Verím, že história na tieto ich (možno pre niekoho malé) skutky nikdy nezabudne a budeme si ich hrdinstvo stále pripomínať. Na záver mi dovoľte, ak môžem, sa pripojiť k tejto pietnej slávnosti, sa poďakovať všetkým za účasť, hlavne žijúcim politickým väzňom, našim drahokamom. Aj Vy, ostatní žijúci politickí väzni, ste naše drahokamy, klenoty našej organizácie a prajem Vám a všetkým členom Konfederácie politických väzňov pevné zdravie, aby sme tieto ťažké časy korony prekonali, aby sme sa ešte dlhé roky mohli stretávať. My, čo sme mladší, sa budeme snažiť, aby Vaša pamiatka zostala stále živá a aby sa na Vaše hrdinstvá nikdy nezabudlo. Prajem Vám všetko dobré, priatelia.

(príhovor pri pamätných tabuliach v Senci 5. 5. 2021)









Portrét čísla

Postih mojej rodiny za komunizmu

Valentín Žák


     Rozsudkom Ľudového súdu v Senici T37/53 z 11.3.1953 boli moji rodičia i starí rodičia odsúdení za trestný čin ohrozenia jednotného hospodárskeho plánu (neplnenie kontingentu) takto:

     Ján Žák st. 1886 na hlavný trest odňatia slobody na 6 mes. nepodmienečne a vedľajšie tresty 30.000 Kčs peňažitý trest, v prípade nevymožiteľnosti ďalších 6 mes. žalára, prepadnutie majetku a zákaz pobytu v Jablonici navždy.

     Ján Žák ml. 1915 na hlavný trest odňatia slobody na 6 mes. nepodmienečne a vedľajšie tresty 10.000 Kčs, v prípade jeho nevymožiteľnosti ďalšie 2 mes. žalára, prepadnutie majetku a zákaz pobytu v Jablonici navždy.

     Manželkám Ľudmile Žákovej rod . Hamerlíkovej 1895 a Anne Žákovej, rod. Oravcovej 1923 bolo vynesené zhabanie pôdy. Pre všetkých nahradiť súdne trovy.

     V rozsudku sú vyčítané nedodané komodity kontingentu, vraj z nedbanlivosti, že majú špekulatívne rozdelený majetok, aby boli zaradení medzi stredných roľníkov, odporujú socializácii dediny. Ich obhajobu súd nebral do úvahy. Ani nemohol, lebo na súd do Senice cestovali ráno autobusom o 8 hodine a o hodinu už poštár doručil rozsudok. Starý otec musel už 13. 3. 1953 nastúpiť výkon trestu. Otec nemohol, lebo bol od 1. 12. 1952 narukovaný v PTP na neurčito. Stará matka bola po mŕtvici v lete 1952 ochrnutá, ležiaca a vyžadovala opateru. Matka, sama trpiaca na ischias, mala veľké bolesti a musela okrem starej mamy, nás štyroch detí (12, 10, 6 a 3 roky), opatrovať aj s mojou pomocou kone, kravy, ošípané a hydinu až do 3. 4., kedy to konečne prišli zhabať. Mali problém nájsť exekútora, lebo sa evidentne hanbili. Zaopatrovací príspevok na nás deti ONV zamietol. Až po odvolaní na KNV nám od 1. 4. priznali 900 Kčs na dieťa. List je datovaný 6. 6. teda po mene peňazí 1:50, tak sme do júna dostali iba almužnu.

     Amnestiou prezidenta Zápotockého zo 4. 5. 1953 sa 67 ročný starý otec vrátil z väzenia ako bezmajetný, bez penzie. Tak chodil kálať drevo lekárovi, lekárnikovi, zubárovi a pod. Cez prázdniny som mu rád pomáhal. Otec bol z PTP prepustený vo februári 1954 a nastúpil do práce u svojho zamestnávateľa v Štátnych lesoch. Zamestnal sa tam v roku 1951 preto, lebo nás zaradili do kategórie kulakov, čo znamenalo dvojnásobný kontingent, ale žiadnu platbu za dodané komodity. Ďalej nemal nárok dostať žiadne lístky z lístkového systému, ktorým štát do meny peňazí riešil nedostatky tovaru. Mena peňazí je nazývaná ako lúpež storočia, ktorou komunisti okradli národ. Voľná hotovosť bola do 300 Kčs na osobu menená 1:5, nad túto sumu 1:50. Protestné štrajky na viacerých miestach boli tvrdo potlačené.

     Podľa ruského vzoru mal byť kulak nepriateľ ľudu, vykorisťovateľ služobníctva a s majetkom nad 50 hektárov. Starí rodičia vlastnili 8 ha ornej pôdy a 3 ha lesa, z čoho bola iba malá časť z dedičstva starej mamy. Ostatné bolo zo zárobku starého otca v amerických baniach, lodeniciach, koksovniach a podobne. Rodičia mali 4 ha ornej pôdy ako dar nevesty. No ale keď sa chce pes biť, palica sa nájde. Toto sú vybrané najzákladnejšie fakty z represálií proti našej rodine. V ďalšom trochu popíšem naše osudy.

     Najviac z rodiny bol komunizmom postihnutý môj starý otec Ján Žák st. Bol najstarším synom roľníka, tiež Jána, fyzicky nadpriemerne zdatný. Keď v roku 1904 pri veľkom požiari vyhoreli slamené strechy na celej ulici, otec ho poslal do USA zarobiť peniaze na splatenie dlžoby. Vrátil sa v r. 1908, v máji 1912 sa oženil a v novembri znova odchádza do USA na zárobok pre mladú rodinu. Napriek varovaniu kamarátov, že sa schyľuje k vojne, sa v máji 1914 vrátil, lebo uveril, keď vraj František Jozef sľúbil, že on vojnu nedovolí. Už bola na svete dcéra Mária a zrejme veril, že si poradí aj doma. Bol to tragický omyl, lebo hneď v jeseni musel narukovať na ruský front, kde na jar 1915 padol do zajatia a stal sa pre rodinu nezvestným. Ba dokonca jeden Jabloničan napísal domov, že padol. Videl totiž, ako zostal pri výbuchu delostreleckého granátu nehybne ležať. Starý otec hovoril, že keď počul hvízdať ten delostrelecký granát, hodil sa do hlbokej koľaje a prebral sa, až keď ho zajali a z chrbta mal odtrhnutý ruksak. O narodení syna, môjho otca, v máji 1915 nemohol tušiť. Zajatý bol asi 70 km SZ pred Saratovom, v dedine Atkarsk. Strávil tam tri roky u bohatého mlynára Nemca. Jeho zážitky odtiaľ by zabrali aj dve strany, spomeniem iba, že cez vojnu k nám komunisti vodili ruských vojakov, lebo starý otec vedel perfektne po rusky. A stala sa až neuveriteľná náhoda, že jeden soldat z Atkarska si pamätal na starého otca, no aj on na neho ako chlapca. Na otázku, čo je tam nové, povedal, že železobetónový most cez rieku, lebo staré drevené mosty každý rok odniesla jarná povodeň. Na internete som našiel družicový záber z toho cca 100 metrov dlhého mosta aj s presnými súradnicami. Koľko trvala cesta po prepustení zo zajatia, neviem, ale vlaky boli miestami tak preplnené, že cestovali aj na strechách vozňov.

     V júli 1921 pribudol syn Pavol a keď v máji 1922 zomrel, starý otec už doma nebol, ani v máji 1926, keď zomrela prvorodená dcéra Mária. Veľká bieda aj hlad po vojne hnal ľudí znova do Ameriky. Odchádzajúcu skupinu 20 chlapov odprevádzala dychová hudba a otec si to dobre pamätal. Agent, ktorý tú cestu organizoval, ich pravdepodobne oklamal, že do USA sa po vojne už nedá ísť a nasmeroval ich do Argentíny. Po roku starý otec zistil, že tamojšie zárobky sú iba almužnou, hľadal cestu, ako sa dostať do USA. Zistil, že ruských emigrantov po októbrovej revolúcii do USA berú. Tak išiel na veľvyslanectvo ako Rus, zadal všetky údaje kde žil a cestu do USA mal voľnú, docestoval tam 28. 4. 1924. Pri prvom prelete Atlantiku Lindbergom tam bol a sledoval drámu únosu jeho syna, domov sa vrátil v roku 1929 a 19. 5. 1930 sa narodila dcéra Ľudmila, ktorá chvála Bohu ešte žije. O jeho vlastnostiach, sile, vytrvalosti a húževnatosti svedčil aj nebohý sused. Napríklad pri práci v koksovniach sa musel ešte horúci koks vyťahovať zo šachtových pecí a normu dve pece viacerí nevládali zdolať. Vedúci, za to zodpovedný, musel nájsť náhradu a starý otec bol vždy k dispozícii, lebo dokázal vyťahať až 6 pecí. Videl tam poľnohospodárske farmy a hnala ho vidina vlastného moderného statku doma. Otcovi zabezpečil na tú dobu perfektnú školu v Oravskom Podzámku. Po návrate domov žili v starom dome u rodičov starej mamy a niekedy, snáď v roku 1936, to dostali do vlastníctva za doopatrovanie. Keď komunisti robili propagandu života v Rusku, starý otec ich vždy vysmial, no a výsmech sa dosť ťažko znáša. V roku 1939 postavili nový, na tú dobu veľmi moderný dom s poľnostavbami. Stará mama sa z tej mŕtvice nedostala a zomrela v roku 1955. Starý otec pri stavbe nášho domu v r. 1964 ťažkým kladivom bez problémov rozbíjal obrovské kamene a vládal robiť takmer do konca v roku 1968. Osudným sa mu stala zlomenina stehenného kŕčku nohy.

     Otec po skončení ľudovej školy v r. 1926 začal chodiť do Štátnej odbornej hospodárskej školy v Oravskom Podzámku v rokoch 1927 - 1931. Bola to zimná škola od 1. 11 do 31. 3. a absolvoval ju s vynikajúcim výsledkom. Starý otec mu plne dôveroval a všetku potrebnú písomnú agendu prenechal jemu. Dokonca si kúpil aj písací stroj, vypomáhal aj iným pri všelijakom vybavovaní. Výborne koncipoval a netrvalo dlho, bol zvolený za pokladníka potravného družstva. V rokoch 1936 – 1938 bol na vojenskej službe a 22. 1. 1940 sa s matkou zosobášili. 22. 6. 1941 bol povolaný na ruský front, to som mal ja 3 mesiace. Po ťažkej porážke Slovenskej armády pri Lipovci bol ich oddiel stiahnutý domov a naša rodina našťastie vojnou neutrpela, ba dokonca vybudovali silážne jamy. Po vojne otec vybavil z organizácie UNRA pre dedinu traktor Ford aj s pluhom. Bolo to slabé šťastie a tak si na pôžičku od rodičov v roku 1947 kúpil nový traktor Škoda 30. V tom roku pribudol vodovod so samonapájaním dobytka a koní, kúpeľňa a v hlavách boli ďalšie plány. Ihneď po februári 1948 otec traktor predvídavo predal, takže keď nám ho prišli znárodniť, že si ho musíme kúpiť späť, iba sa im vysmial. Otec bol predsedom JZSR – jednotného zväzu slovenských roľníkov a myslím, že cez nich sa dali zohnať napríklad gumáky, alebo iné nedostatkové veci. Možno to mal byť predchodca združstevňovania, lebo otec neskôr skutočne dostal ponuku na založenie družstva. Dokonca im vraj povedal, že je za družstevnú myšlienku, ale členov družstva si vyberie a žiaden „šuster“ z okresu im nebude rozkazovať. Vedel však o ich zámeroch, lebo ho raz jeho dobrý kamarát nejako prepašoval na schôdzu, kde si mal vypočuť ich stratégiu. „My musíme získať šikovných sedliakov, nech nám to rozjedú, potom ich vykopneme“. No a urobili to tým rozsudkom. Po prepustení z PTP, ako som spomínal, nastúpil znova do práce v Štátnych lesoch a pracoval ako traktorista na pásovom traktore. O traktor sa vzorne staral, lebo ho pokladal za prostriedok, na tú dobu nadpriemerného zárobku a dostal viacero vyznamenaní. Zomrel 80 ročný, r. 1995. Matka po dvoch kúpeľných liečbach sa z ischiasu zotavila. Bola veľmi zručná a zamestnala sa ako krajčírka vo Vzorodeve. Zomrela r. 1994.

     Teta Ľudmila vyštudovala obchodnú akadémiu, možno dodnes ovláda stenografiu. Zo zamestnania ju tiež prepustili a vraj musí ísť pracovať do Ostravy, hoci ona nemá s rozsudkom nič spoločné. Prešla pracovať do Vozovky v Trnave ako robotníčka. Čoskoro zistili, že ďaleko viac by ju potrebovali v kancelárii a tak tam pracovala až do odchodu na dôchodok. Sestra Anna Ondrejčíková nebola z kádrových dôvodov prijatá v r. 1956 na gymnázium. Otec preto napísal sťažnosť na generálnu prokuratúru, ktorá rozsudkom T522/56 zrušila pôvodný rozsudok Ľudového súdu T37/53 v celom rozsahu a tak potom mohla študovať. Tu musím uviesť ešte jeden profit, lebo už nás nemohli vysťahovať z Jablonice, ani zhabať rodinný dom a polia. Sestra Marcela už bez problémov vyštudovala vysokú školu ekonomickú a tiež najmladšia Antónia gymnázium.

     Ja Valentín som študoval na priemyselnej škole strojníckej v Trnave v rokoch 1955 – 1959 a to som netušil, že je to môj študentský koniec. Prijímacie skúšky na VŠT som urobil na jednotky, ale dostal som pri tom oznámenie, že som nebol výberovou komisiou vybraný na štúdium a mám sa zamestnať v niektorom podniku. Následne som zmaturoval tiež na jednotky, čo sme boli zo štyroch tried iba štyria. Profesorský zbor bol z toho pobúrený a na VŠT išiel intervenovať zástupca riaditeľa školy. Dozvedel som sa to až keď prišiel za mnou, či by môj otec mohol prísť do školy. Pri otcovej návšteve mal nesmiernu odvahu, keď otcovi, neznámemu človeku na čestný sľub mlčania povedal, že príčina je v kádrovníčke na vysokej škole. Bola to proletárka z Jablonice, slobodná matka. Dcéru mala doma u rodičov a tak chodila s nami do školy po piatu triedu, potom si ju vzala do Bratislavy. S tou osobou z druhého konca dediny nikto nič z našej rodiny nemal, iba, že proletári nazývali roľníkov chrapúni a nenávideli ich. Táto „žaba na prameni“ tam sedela preto, lebo bola konkubínou „pána Váhu a Tatier“ Bacílka. No a s tým sa nedalo nijako pohnúť, tak som sa musel zamestnať v SMZ Dubnica nad Váhom. Ako vyznamenaný som mal privilégium pracovať ako konštruktér, spolužiaci museli robiť na tri zmeny sústružníkov, frézarov a pod. Bol som zaradený do platovej triedy T4 so stropom T7. Dosiahol som ho za 9 mesiacov, pretože som hneď v prvej mesačnej práci vyriešil problém, s ktorým si dovtedy s ťažkosťami vedel poradiť iba šéf konštruktér. Keď to môj tútor, ktorý ma zaúčal, zistil, utekal hneď za šéfom. Bol to čestný chlap, neurazil sa, ba staral sa o môj platový postup. Znova som si napísal prihlášku do školy, s podporou straníkov z dielenského výboru aj ROH, ale kádrové oddelenie ju stoplo. Tak som musel v jeseni 1961 narukovať a bol som nesmierne milo prekvapený, že ako nepriateľ socializmu som bol zaradený na veliteľstvo divízie do Olomouca ako osobný šofér. Veď vo vozidle viedli dôstojníci aj prísne tajné rozhovory, mal som prehľad o cvičeniach, vojenský objektoch a pod. Pol roka pred ukončením vojny som si podal prihlášku do školy aj s vedomím, že môžem na divízii skončiť a do konca vojny sa prinajmenšom plaziť niekde v blate. Veliteľa som vnímal ako prísneho, ale spravodlivého. Vysvetlil som mu môj prípad, zaškrípal zubami, vypýtal si vychádzkovú knižku a napísal mi „opušťák“, že sa nemám vracať, dokiaľ si to nevybavím. Cez kádrováka v Dubnici som sa znova nedostal a ďalšie pokusy som už nepodnikal. Keď som sa po skončení vojenčiny musel hlásiť na kádrovom v Dubnici, sľuboval mi, že ma chcú do vývojovej konštrukcie. Povedal som mu asi toľko, že čo mi on urobil, nech ma radšej rýchlo prepustí, lebo ho raz zmlátim. Zabralo to, no musel som cestovať do Považskej Bystrice a vyžiadať si prestupový lístok do okresu Senica. Tá krivda ma veľmi dlho bolela, ale malo to aj svoje výhody, lebo horšie mi už urobiť nemohli. Tak som nemusel byť v SZM, nechodil som manifestovať, nepracoval som cez „Leninské subotniky“, neplatil som známky solidarity. Nemal som ani strach, že prídem o prácu, lebo ma takmer každá bavila a ťažko by ma nahradzovali. Asi posledným protestom bolo, keď som stiahol dcéru Elenku v sychravom počasí z nácviku spartakiády a súdruhom som vynadal, nech si ničia svoje deti. Žalobu na mňa do podniku straníci ignorovali, nemali za mňa vhodnú náhradu. Svoje znalosti a nadobudnuté skúsenosti po akože páde komunizmu som využíval napred vo francúzkej, potom nemeckej a naposledy slovenskej súkromnej firme až do nedávna.

     Na záver chcem poznamenať, že ako vyznávam v modlitbe Otče náš. „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“, tak naozaj som všetkým odpustil.




Ján Žák v PTP





Celá rodina v decembri, tesne pred narukovaním Jána Žáka do PTP





Starý otec, vášnivý poľovník, predtým, ako mu zhabali zbrane




Valentín Žák so starým otcom




Valentín Žák