Konfederácia politických väzňov Slovenska
Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
Hlavná stránka | Časopis | Organizačná štruktúra | Dokumenty | Pozvánky | Fotoreportáže | Darujte 2%

 

Naše svedectvo 3/2018 (máj – jún), ročník 19, ISSN 1335-9606

Myšlienka čísla
Peter Sandtner

Portrét čísla
Aby prežil, jedol zubnú pastu
/ Ján Golian


Svedectvá

Bratislavský veľký piatok
/ Karol Kubík
Jozef Babiak
/ Roland Valko
Jozef Roth
/ Roland Valko
Boli sme naučení tvrdo pracovať – to nás zachránilo
/ Michal Roľko
Nikomu som nič nespravil
/ Roland Valko
O osudoch ľudí rozhodovala stranícka knižka
/ Michal Roľko

Spravodajstvo KPVS
Naši jubilanti
Odišli od nás
Oznamy

 

 

Z uverejnených článkov vyberáme:


Myšlienka čísla



Peter Sandtner

Vážení čitatelia Nášho svedectva,

     chcem sa Vám poďakovať, že ste zareagovali na poštovú poukážku a formulár na 2% z dane, ktoré boli vložené v časopise, čo našej organizácii veľmi pomôže, ale aj na prihlášku, ktorá bola tiež v časopise vložená. Hoci veľmi často dostávame správy o úmrtiach členov KPVS, teší nás, že do našej organizácie stále vstupujú noví členovia. Nielen rodinní príslušníci, ale aj bývalí politickí väzni a príslušníci PTP, pretože viacerí z nich dosiaľ nie sú členmi žiadnej organizácie. Ďakujeme, že ste oslovili aj rodinných príslušníkov po zosnulých, aby sa stali členmi. Často však dostávame otázku, či je možné dvojité členstvo. Chcel by som na túto otázku odpovedať, že Stanovy KPVS dvojité členstvo nezakazujú. To znamená, že je možné byť členom Konfederácie politických väzňov Slovenska a zároveň byť členom Politických väzňov Zväzu protikomunistického odboja III. odboj alebo členom Svetového združenia bývalých politických väzňov. Máme viacero takých členov, ba niektorí sú vo všetkých troch organizáciách. Tiež náš časopis odoberajú viacerí členovia PV-ZPKO a časopis Svedectvo odoberajú viacerí členovia KPVS.

     Keďže náš časopis posielame do cirkevných škôl, oslovili sme ich riaditeľov a spýtali sa ich na spätnú väzbu. Výsledok nás príjemne prekvapil: z časopisu čerpajú pri vyučovaní dejepisu, náboženstva a občianskej náuky. Tiež nás teší, že nás stále oslovujú dokumentaristi či študenti, ktorí majú záujem zaznamenať spomienky obetí komunistického režimu. Niekto si môže povedať, že je už neskoro, ale nie je neskoro, lebo ešte stále ich mnoho žije a aj dnes môžeme zaznamenať to, čo sa už o niekoľko rokov nebude dať. Ďakujeme Vám všetkým, ktorí ste neodmietli rozhovor a ochotne porozprávali svoje spomienky. Zvlášť sú cenné organizácie, ktoré zaznamenávajú pamätníkov plošne, bez selekcie na zaujímavejších a menej zaujímavých. Tiež sa nám pravidelne ozývajú ľudia, u ktorých sa vzbudil záujem o rodinnú históriu a chcú vedieť čosi viac o svojom otcovi či dedkovi, ktorý bol politickým väzňom. Napriek veľkému časovému odstupu sa ešte stále darí sprostredkovávať stretnutie dávnych kamarátov, ktorí sa nevideli vyše 60 rokov... (alebo aspoň ich príbuzných). A to sú pre nás jedny z najvzácnejších chvíľ...




Portrét čísla

Aby prežil, jedol zubnú pastu

Ján Golian


     Jozef Babiak sa narodil 29. augusta 1934 v Žiari nad Hronom. Rodičia, otec Jozef a matka Ľudmila, pochádzali z neďalekej dediny Trubín. V roku 1928 sa Jozefov starý otec František presťahoval na juh Slovenska do okolia mesta Šahy. Tam sa v polovici 30. rokov presťahovali aj Jozefovi rodičia spolu s deťmi, teda s ním a staršou sestrou Annou. Jozefovmu starému otcovi „sa tak darilo, že si v dedine Lontov spolu so Židom otvoril obchod. Nebál sa cestovať a priamo od výrobcov v Čechách objednával tovar, ktorý v obchode predával.“
     V roku 1939 toto územie pripadlo Maďarsku. Drvivá väčšina obyvateľov dediny boli Maďari a všetkých Slovákov vyhnali: „Obchod starého otca v Lontove sprosto vykradli, ale on bol taký fiškus, že to s Maďarmi vybavil, že sme mohli zostať žiť na majeri a pracovať tam celú vojnu na hospodárstve.“ Počas vojny sa rodine Babiakovcov hospodársky darilo. Majetok, na ktorom pracovali, síce nevytváral vysoký zisk, ale dokázali prežiť.
     V roku 1942 umrela Jozefovi matka, s neznámymi problémami ju odviezli do nemocnice a tam jej pomôcť nedokázali: „Brali sme to na dedine ako zákon života, nad ktorým nemáš čo špekulovať, musel si sa prispôsobiť a žiť ďalej.“ Okrem tejto veľkej rany má Jozef na obdobie vojny skôr pozitívne spomienky: „Ja som sa pozeral na druhú svetovú vojnu ako v divadle. Majer bol tri kilometre od Ipeľského Sokolca, čo je dnes hranica. Tam všetky americké lietadlá lietali cez tie kopce. Cez nás prelietali tie stovky lietadiel na bombardovanie do Nemecka. No tak to boli roky, keď som ja mal osem-desať rokov to pre nás bolo také divadlo, a nič sa nám nestalo! Nepartizánčili sme, nezaujímali sme sa, tam potom v štyridsiatom piatom sa striedali Rusi s Nemcami. Trikrát nás oslobodili, trikrát nás zabrali a my sme sa len na nich dívali, že čo sa deje.“Boje však Jozef nepozoroval len z bezpečnej vzdialenosti, ale ich pozostatky aj sám skúmal: „Rusi bojovali takým spôsobom, že oni sa opili a od majera k majeru na tých tankoch išli opití. A jeden Nemec dokázal šesť tankov tou pancierovou päsťou sám zlikvidovať. Tej techniky tam bolo, to sme ako chlapci rabovali, furt som niečo rozoberal.“
     Po druhej svetovej vojne rodina zasa dostala pole, „bolo to po 20 hektárov, to bolo na kulaka akurát“. U Jozefa vtedy rástla pasia k lietadlám, ktoré pozoroval cez vojnu, a zamýšľal sa nad štúdiom či dráhou pilota. Tento sen sa mu oživil aj známosťou jeho sestry. Anna totiž v tom čase chodila s vojakom Adamom Kosom, slúžiacim v letectve. Avšak zo školy či dráhy vojaka nebolo po skončení gymnázia nič: „Keď som skončil štvrtú triedu, okamžite ma zaradili ako kulackého syna a žiadne študovanie.“ To bol prvý krok perzekúcie, ktoré na sebe Jozef zažíval. Jeho otec ako hlava hospodárstva a po roku 1948 označovaný ako „kulak“ mal už väčšie problémy: „V päťdesiatom druhom nasadili také kontingenty, chceli nás proste zlikvidovať. A otec nechcel podpísať, samozrejme, ten vstup do družstva. Lebo všetko ste museli odovzdať - kone, kravy, maštale, všetko! Nič nezostalo, len dom, kde si býval a bolo treba robiť ako nádenník. Tak to proste on nedokázal zniesť, že takýmto spôsobom príde o majetok. Narúbali mu také kontingenty, že mu dali paragraf – nesplnenie kontingentov. A v päťdesiatom treťom išiel do basy!“ Po roku väzby prišla amnestia a otca prepustili. V Lontove však prišiel o všetko a dokonca ho vykázali z dediny, preto chvíľu pracoval v Žiari nad Hronom, kde býval u Jozefovej sestry. Neskôr sa však do Lontova vrátil. Musel tam pracovať ako nádenník a pozorovať, ako sa jeho dedovizeň rozkráda a rozpadá. Preto prepadol alkoholu a nakoniec v roku 1962 utrápený umrel.
     Jozef bol stále v kontakte s vtedy už bývalým sestriným priateľom, letcom. Ten mu pomohol dostať k práci do Motorletu Jinonice v Prahe, kde sa vyrábali tryskové motory: „To bol môj život“. Tam sa Jozef spoznal a býval na slobodárni s istým Pražákom Bohumilom Matějovským, ktorý mal permanentný problém s režimom. Užíval si život ako bohém a „dostal sa nakoniec do takých problémov, že ma naviedol, aby sme utekali z východného Nemecka do Berlína, na západ“. Jozef bol vo fabrike spokojný, vládol tam poriadok, lebo to patrilo pod armádu a práca sa mu páčila. Avšak všetko sa zmenilo po skúsenostiach s osudom otca, počúvaním Slobodnej Európy a hlavne po zažití menovej reformy: „Tie štrajky v tých fabrikách, lebo niektorí potom žili len z ruky do úst, o všetko prišli, tak to vo mne nechalo takú psychickú úplnú nechuť.“ Preto sa začal reálne zamýšľať nad plánom opustiť republiku: „Ja som to videl ako jediné riešenie, lietadlá a motory ma už vôbec nezaujímali. Po menovej reforme sme dostali takú malú výplatu, že z toho bolo ťažko prežiť.“
     Jozefov kamarát si nakoniec svoj zámer rozmyslel, a preto sa ani Jozef neplánoval sám vydať na cestu do zahraničia. Lenže medzičasom bol na kamaráta Matějovského nasadený istý spolupracovník ŠtB, Josef Hanuš, ktorý ho mal nalákať do zahraničia. On však odporučil ako vhodnejšieho kandidáta na emigráciu Jozefa a skontaktoval ich. Tento muž presvedčil Jozefa, aby utiekli do Rakúska cez Moravský Svätý Ján: „Ja som s ním išiel na hranice, kde nás už samozrejme čakali a zobrali do auta. On ešte vyskočil z auta, akože strieľali po ňom. Nakoniec svedčil pri súde, že ja som to zorganizoval, a jeho ako agenta ŠtB vôbec neobvinili a nikde neuvádzali.“ Vyšetrovatelia a sudcovia si Jozefov pokus o emigráciu spojili s nehodou leteckého motora v závode v Jinoniciach, po ktorej bol ešte predtým vypočúvaný. Preto bol v septembri 1953 odsúdený na 16 rokov väzenia za sabotáž a špionážnu činnosť, hoci hranice ani neprekročil.
     Jozef sa dostal do väzenia v Leopoldove. Istý čas bol na cele medzi tridsiatimi väzňami, dvaja z nich prepašovali pilníky a chceli prepíliť mreže. Keď sa na to prišlo, „vzali nás všetkých na samotky a desať dní nám nič nedali, žiadnu stravu, a čakali, kým tak vyhladneme, že sme jedli všetko, aj zubné pasty. Jednoducho, čo sme náhodou so sebou zobrali, to sme všetko zjedli.“ Ako ďalej spomína, vo väzení však mal veľké šťastie. V Leopoldove boli politickí väzni oddelení od bežných, aby na nich mravne a názorovo nevplývali, a tak sa Jozef dostal medzi duchovných a kresťansky založených ľudí. Oporou mu bol hlavne saleziánsky oratorián a filozof František Buzek, ktorý mu poradil, aby sa venoval štúdiu a čítaniu. Pri práci sa dostal do spoločnosti k veľkému znalcovi fyziky, profesorovi Imrichovi Staríčkovi, bývalému študentovi Marie Curie-Skłodowskej. Ten mu za niekoľko mesiacov odprednášal stredoškolskú fyziku, „tak ma to bavilo, lebo to vyprával, úplne som tomu prepadol“.
     Z Leopoldova bol preradený do Jáchymova na Mariánsku. Pracoval tam s civilmi a prostredníctvom nich sa mohol dostať k literatúre, po ktorej za mrežami túžil. Keď to velitelia zistili, absolvoval korekcie, počas ktorých mu bolo odopierané jedlo, ale pre hlad po informáciách mu to zato stálo. Ešte viac študovať sa mu darilo počas väzenia v Plzni, kde pracoval v konštrukčnej kancelárii závodov Škoda: „Tam som mal veget, tam bolo literatúry a v styku s civilmi, to bola lahoda pre moje štúdium. Dokonca aj v base povolili literatúru, tak som tam odoberal časopisy.“ Jozef sa tak učil aj od inžinierov, s ktorými pracoval, a zdokonaľoval sa v obľúbenej fyzike a matematike. V Plzni však Jozef nezostal dlho a dostal sa do Valdíc. Tam už zažíval uvoľnenejší režim a prázdnejšie cely, keďže ich opúšťali hlavne politickí väzni prepúšťaní na amnestiu od roku 1960. „Prešla doba a zavolali ma, prišlo súdne rozhodnutie a rehabilitácia. Napriek tomu, že ma neprevychovali: ,Zastáva nepriateľské stanovisko voči režimu, no na základe pracovných výsledkov doporučujeme jeho prepustenie.‘ Tak som sa dostal v šesťdesiatom šiestom na podmienku do civilu.“ Z pôvodného 16-ročného trestu tak za mrežami strávil 13 rokov.
     Uvoľňujúci sa režim nebolo možné porovnať s tým, ktorý krajine vládol na začiatku 50. rokov. Jozef sa usadil vo Zvolene, kde žila jeho sestra aj s manželom, avšak neplánoval sa tam dlho zdržať, no Jozefove predstavy narušila o osem rokov mladšia Mária Slosiarová, ktorá však na sebe mala biľag, s ktorým jej priateľ absolútne nesúhlasil: „Ona bola straníčka! Ja som jej povedal: ,To si musíš dobre rozmyslieť!‘ Ja som to chcel aj skončiť, ale ona nie. Potom som postavil podmienku: ,Musíš vystúpiť zo strany!‘ Ona robila v Československej banke. Tak to títo jej kolegovia absolútne nevedeli pochopiť, že ja si kladiem nejaké podmienky. Ale veru skončila v strane.“
     Jozefov nezlomný postoj voči komunistickej ideológii a skúsenosti z vlastného života ho robili neoblomným aj voči svojej nadchádzajúcej rodine: „Svokor bol roľník z Tomášoviec. Po prvej svetovej vojne bol v Amerike, zarobil tam peniaze, kúpil majetok a komunisti mu to zobrali. S tým som sa tiež raz pohádal: ,Vy idete do Ameriky, zarobíte majetok, potom vám ho komunisti zoberú a vy vstúpite ešte do strany? A platíte známky? Nemáte zdravý rozum?‘“Aj napriek týmto názorovým rozporom sa Babiakovci po vyše pol roku známosti vo februári 1967 zosobášili, usadili sa vo Zvolene a po krátkom čase sa im narodili dvaja synovia, Milan a Jozef. Práve starší syn akoby naplnil otcovu celoživotnú túžbu, keď emigroval už v rokoch slobody do Kanady, kde žije s rodinou dodnes.
     Vo Zvolene Jozef začal pracovať v tamojšej veľkej železničiarskej fabrike ŽOS. „Tam som svojim postojom získal ľudí, čo boli v strane. Moje veľké plus bolo, že som nepil, lebo tam sa strašne pilo, ale strašne. A keďže sa práve prechádzalo z parných na dieselové hydraulické lokomotívy, využil som svoje skúsenosti z Plzne. Tam som exceloval veľmi dlho, lenže to malo nevýhodu – hluk – a prakticky som prišiel o sluch. Doktor povedal, že musím z pracoviska odísť.“ Následne sa osvedčil ako šikovný opravár lekárskych prístrojov, ktoré servisovala firma Chirana. Tak sa mu v polovici 70. rokov podarilo zamestnať ako údržbárovi vo zvolenskej nemocnici, kde strávil 12 rokov pracovného života, do novembra 1989. Nasledovné zlomové udalosti spoločnosti Jozef hodnotil už od počiatku veľmi kriticky a tento názor mu zostal až dodnes: „To bol sprostý podvod na ľuďoch podľa mňa: aby tí istí ľudia vládli ako komunisti aj po revolúcii. Komunisti, keď uvideli, že nič sa nedeje a nebudú nijako potrestatní, tak kľudne si všetko rozkradli a znárodnili majetok. To je taká temná stránka našich dejín! No, som z toho zhnusený, ale neustále to ako hlupák sledujem.“
     V roku 1994 išiel Jozef do dôchodku. Počas neho sa venuje svojej najväčšej záľube – fyzike, ktorej zostal verný od prednášok profesora Staríčka v Leopoldove. Jozef tak zostáva aj v dôchodkovom veku veľmi aktívny. Vďaka synom sa naučil pracovať na počítači a využívať internet na komunikáciu, vzdelávanie a odborné diskusie. Je teda pri zdroji slobody informácií, pri tom, čo mu bolo väčšinu jeho aktívneho života odopierané.





Jozef Babiak s rodinou