Konfederácia politických väzňov Slovenska
 Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
Hlavná stránka | Časopis | Organizačná štruktúra | Dokumenty | Pozvánky | Fotoreportáže | Darujte 2%
 

Naše svedectvo 2/2018 (marec – apríl), ročník 19, ISSN 1335-9606

Myšlienka čísla
Viliam Albín Maretta

Portrét čísla
Do sveta spod Ľadonhory
/ Karol Kubík

Svedectvá

Zamrzol mi úsmev na zbytok života
/ Roland Valko
Cyril Ďurica
/ Petra Klepcová
Sr. Ľudmila Marta Červená
/ Michal Roľko
Dôstojne žiť a pracovať, bez politiky a intríg...
/ Michal Roľko

Spravodajstvo KPVS
Naši jubilanti
Odišli od nás
Oznamy

 
 

Z uverejnených článkov vyberáme:


Myšlienka čísla



Viliam Albín Maretta

     Prečo som bol v pomocných technických práporoch? To mi vysvetlilo Ministerstvo obrany SR a z Vojenského archívu v Trnave mi zaslali takýto dokument. Evidenčný list branca: syn robotníka. Otec trestaný za Katolícku akciu 13 mesiacov väzby. Branec v práci je svedomitý je však pod vplyvom otca – náboženského fanatika. Kolektív ho však môže prevychovať, pretože po stránke pracovnej je bez závady.

     Zvláštne záznamy: Celá rodina je reakčná. Odvodová komisia 8. 10. 1953 u okresného vojenského veliteľstva Dolný Kubín stanovila zdravotnú klasifikáciu „A“ určený k 68. Pomocnému technickému práporu. Aj tak sa stalo. Dostal som povolávací rozkaz a za veľmi prísnych opatrení ocitol som sa v komárňanskej pevnosti. Tam nám vysvetlili, že len poctivou prácou môžeme získať stratenú dôveru. A veru sa s nami nemaznali. Neustále pochoďáky, poradový výcvik, poplachy, každodenné rozcvičky bez košieľ v mrazivom počasí, mnohí z nás prechladli a ocitli sme sa na operačnom stole. Potom nás rozdeľovali na rôzne pracoviská najmä tam, kde nevládali plniť 5-ročné plány a do civilu som šiel až z 9-teho pracoviska.

     K podrobnostiam nerád sa vraciam, lebo všade nám dávali najavo, že sme nepriateľské živly. S nami sa počítalo, že nás PTP-kov odvezú na Sibír, ale smrť Stalina a v krátkom čase Gottwalda zneistila a zmrazila ich plány, lebo komunistická ideológia je taká, že za každú cenu musí stále bojovať proti nejakému nepriateľovi a keď ho nemá, dokáže, ako nevydarená prasnica zničiť aj svojich súdruhov. Bola to skutočná doba temna, diabolskej nenávisti a nevraživosti, ktorá mala v úmysle zničiť Kristovu Cirkev a jej predstaviteľov, ale zabudli, že Kristovu Cirkev ani pekelné brány nepremôžu!

     Odpočinutie večné daj všetkým šľachetným dušiam, Pane a svetlo večné nech im svieti nech odpočívajú vo svätom pokoji najmä všetci tí, ktorí trpeli pre Kristovu Cirkev a mnohí položili za ňu i svoje vlastné životy.




Portrét čísla

Do sveta spod Ľadonhory
Karol Kubík


     Uvediem zlomový príbeh. Na gymnáziu som sa, ako sa vtedy hovorilo, „zapojil“ do činnosti okolo ČSM a literatúry. V roku 1951 som prispel prekladom z francúzštiny do školského časopisu, ktorý redigoval spolužiak – septimán, neskôr pilier komunistickej rozhlasovej propagandy, po kabátovom prevrate veľké eso „demokratickej“ propagandy, atď. – do školského časopisu.
     V tej „zväzáckej“ činnosti by som bol asi pokračoval, keby nedošlo k nasledovnej udalosti. Začiatkom januára, keď sme boli v sexte, teda v roku 1951, chceli od nás, aby sme odhlasovali rezolúciu požadujúcu prísne tresty pre biskupov, na čele s Jánom Vojtaššákom. Už sa nepamätám ako iniciátori rezolúcie argumentovali. Ja som najprv taktizoval, že to je vec súdu, ale keď veľmi dobiedzali, tak som povedal asi toto: Sú to biskupi, naši predstavení...
     Rezolúcia neprešla a po bitke o ňu prišiel za mnou zväzácky funkcionár Vlado Svitek a povedal mi: Vyfarbil si sa. (Inak Vlado Svitek je už na pravde Božej. Svojho času, keď medzitým aj na neho prišla „šajba“ za jeho činnosť v 68. roku, sa mi ospravedlnil - boli sme mladí. Nebolo mi vôbec ťažko prijať jeho ospravedlnenie aj preto, že bol v horšej existenčnej a spoločenskej situácii ako ja.) Pre mňa to „vyfarbil si sa“ však malo dôsledky... So zväzáctvom bol koniec. Stal sa zo mňa „triedny nepriateľ.“
     Nato ma však zobrali medzi seba spolužiaci, ktorých vyhnali z cirkevných zariadení, od jezuitov, saleziánov... Oni tvorili základ náboženských krúžkov. Jeden viedol Paľo Rybárik, ktorý sa mne aj Lacovi Augustínovi stal birmovným otcom. Laco Augustín, ktorý bol u saleziánov, po zrušení rehole vyštudoval lekárstvo a dostal sa do nomenklatúry. Keď mu ponúkali miesto námestníka ministra, nevzal to. Ako riaditeľ OÚNZ v Žiline mi pomohol postarať sa začas v zdravotníckom zariadení o môjho otca, ktorý už bol vo veľmi zlom stave.
     Odporúčanie na ďalšie štúdium som nedostal. Odvolával som sa. Pri návšteve na Krajskom národnom výbore, ktorý sídlil v budove oproti františkánskemu kostolu, na mňa istý Longauer, vedúci školského referátu, ktorý predtým pôsobil na našom gymnáziu a vyzeral ako zelená žaba, ziapal, že som triedny nepriateľ...
     Tak som zohnal akési zamestnanie v Žiline. Hneď na začiatku došlo k problému s mojim zaradením. Ponúkali mi čosi, čo sa mi neľúbilo. Viem, že mi vyhrážali, že ma môžu dať v rámci organizovaného náboru do bane. Odišiel som a neviem už ako, asi na radu strýka Šandora, som sa dostal do Dreviny v Brodne. Robil som tam účtovníka. Riaditeľom fabričky na drevené konštrukcie bol istý človek z Rajeckej doliny. Údajne brat nejakého vyššieho eštebáka. Raz vysvetľoval: – Vidzíce, jaké dáva dnešné zriadzenie možnosci. Ja som donedávna býčky pásol a teraz som riadzicelom.
     Fabričku fakticky viedli bývalí majitelia, Martin Svrček a jeho brat Štefan, komerčný inžinier, ktorého vyhodili zo zamestnania v Bratislave. Bol to poriadny človek, ktorý sa celkom uchytil ako projektant drevených konštrukcií.)
     Z pôsobenia v Drevine Brodno si pamätám na takúto príhodu. Zavolali ma na riaditeľstvo do Oščadnice. Riaditeľ bol robotnícky káder, kedysi som ho videl na kandidačnej listine Komunistickej strany. Po akomsi motaní napokon vyšiel s farbou von. Chcel aby som donášal. Už neviem ako som sa vykrútil, ale isto si pamätám, že som to povedal Ing. Štefanovi Svrčkovi.
     Nemienil som uviaznuť v Drevine Brodno a tak som skúšal. Prihlásil som sa – myslím, že v rámci náboru organizovaného vojenskou správou – na Vojenskú technickú akadémiu. Absolvoval som aj nejaké testy, ale uviazlo to, zrejme na kádrovačke.
     Potom som to skúsil na techniku do Prahy. To mi ktosi poradil, lebo tak sa dá ľahšie obísť kádrovací systém.
     Tu spravím intermezzo. Od Štefana Svrčka som sa dozvedel, že mi „riadzicel“ nechcel dať odporučenie, ale že on ho spracoval.
     V roku 1954 sa mi podarilo precediť cez kádrovacie sito komunistického režimu a dostať sa na České vysoké učení technické do Prahy. (Škola na ktorú som sa dostal, nebol síce môj koníček, ale štyridsať rokov po absolvovaní mi dávala chlieb.)
     Avšak i prijatie na túto školu bolo výsledkom súhry udalostí, ako sa niekedy hovorí, šťastia.
     Bol som zamestnaný v Drevine Brodno a odtiaľ som sa prihlásil na techniku do Prahy. Pozvánku na prijímaciu skúšku som v letnom termíne nedostal. Cez prázdniny ma zavolali – asi Meliš Kopas, na taký náboženský výlet, či duchovné cvičenie, kde som sa zoznámil s jezuitom Petrom Dubovským, ktorý mi pod prísahou zveril, je kňazom. Zdá sa mi, že aj pomocou jeho ako aj Bohuša Urgošíka, ktorý v Prahe študoval fyziku a pôsobil na Karlovej univerzite, som urgoval moju prihlášku.
     Isté však je, že kedysi v lete pribehol človek z kádrového oddelenia s tým, že moja prihláška kdesi ostala trčať a teraz treba urýchlene zaslať posudky. Za podnik už má posudok spravený a „môže mi povedať“, že ma odporúčajú. (To odporúčanie bolo zásluhou Ing. Štefana Svrčka.) Kádrovník mi ďalej odovzdal dve zalepené obálky. Jednu so žiadosťou o posudok od MNV a druhú pre ČSM. Obálky som rozlepil, napísal také prijateľné posudky. Predseda ČSM na dedine, Stano Kubík, ktorý funkciu prevzal po mne a neskôr sa stal lekárom, po istom váhaní to podpísal a opečiatkoval.
     Horšie to bolo s „kádrovým posudkom“ u predsedu MNV. Bol to inak nie zlý človek Navštívil som ho doma. Mal trochu vypité. Keď som mu predložil pripravený posudok, povedal, že to musia prerokovať na rade. Pripomenul som, že to takto neprejde, načo sa ospravedlňoval, že on proti mne nič nemá, ale že po mojom otcovi a strýkovi Šandorovi „idú“. Nato som mu vyhŕkol, že nech si teda na tú vysokú školu ide sám. Nešťastný šiel do skrine, vybral pečiatku, ofúkal ju, orazil a podpísal. Táto udalosť bola v neskorších rokoch základom skrývaného priateľstva.
     Predsedovi MNV Valentovi Hajasovi teda vďačím zato, že som sa dostal na vysokú školu. Jeho odvaha je príkladom toho, že i v tak hrozných časoch – vtedy odsúdili Husáka a popravili študentov gymnázia v Trenčíne – bolo možné dobre robiť.
     Tak som sa potom nasmeroval do Prahy. Dostal som predvolanie na skúšku. Konala sa v Zengerovej posluchárni na Karlovom námestí. Bolo to už druhé kolo, kedysi v septembri. V prvom kole nezískali zrejme dosť záujemcov a tak sa konalo druhé. Skúška bola z češtiny, pre mňa zo slovenčiny a z matematiky. Dostal som predvolanie na zápis.
     Vybavoval som si príslušné formality. Bol som sa odhlásiť v Čadci na vojenskej správe. Cestou nazad pri tlačení do dverí medzi vagónmi mi v ruke niečo prasklo. Lekár v Kysuckom Novom Meste čosi mrmlal a poslal ma do Žiliny. Tam konštatovali, že je to zápal kostí.
     Hoci s rukou priviazanou pod košeľou, pobral som sa do Prahy. Na stanicu do Kysuckého Nového Mesta ma odprevadil otec. Pred príchodom vlaku som si zmyslel, že som čosi - už sa nepamätám čo – zabudol na svojom pracovisku – na píle, ktorá bola v blízkosti dnešnej autobusovej stanice. Keď som však chcel ísť von, zistil som, že strážnik šiel na obchôdzku a zavrel bránu. Pokúšal som sa preliezť bránu, ale s jednou rukou to nešlo. Kým som sa strážnika dovolal, vlak mi ušiel. Otec mi pomohol naložiť batožinu – kufor a tašku do ďalšieho spoja. V kupé, do ktorého som si sadol, cestoval aj náš profesor hudby z gymnázia – Maršálko s nejakou veselou spoločnosťou. Akosi som sa s tými dvoma batožinami dostal na perón, keď hlásili, že rýchlik do Prahy, zrejme zmeškaný, stojí na tom a tom nástupišti. Keďže sa mi asi nikto pomôcť s batožinou neponúkol a ja som asi nechcel unúvať, nechal som kufor na nástupišti a tašku som zaniesol do služobného vagóna v rýchliku. Kým som sa vrátil pre kufor, rýchlik bol fuč. Moju tašku z dopravnej kancelárie v Žiline telefonicky dochytili v Přerove.
     Ráno, keď som sa v ďalšom rýchliku zobudil, boli sme v Prahe. Ostal mi dojem takých pochmúrnych budov. Akosi som sa dostal na dekanát Elektrotechnickej fakulty na Karlovom námestí. Na študijnom oddelení mi úradníčka oznámila, že som „podmínečne přijat“ a že si to mám vybaviť na kádrovom. To „podmínečne“ pochádzalo z toho, že v posudku som si napísal, že otec bol vo väzení (ako živnostník-trhovec a k tomu predseda DO DS a podpredseda MNV) i keď som to akosi zaokolkoval. Kádrovník bol taký dobrák, bývalý kováč. Pozrel sa na mňa, spýtal sa čo mám s rukou. - Zamrmlal, že to „musí bolet“ a povedal mi: „jdi na děkanství, ať to podmíněne škrtnou“. Úradníčka na dekanáte kdesi telefonovala, že „je tady soudruh ze Slovenska“ a že treba pre neho „kolej“ - internát. Ubytovali ma v novom internáte pri Pankráci - Na Děkance a stal som sa poslucháčom.

     Začnem predstavením svojho otca Mikuláša. Živnostník, čo po trhoch a jarmokoch predával kuchynský riad a prípravky na domácu výrobu plátna a súkna - krample, brdá, nitelnice. Po fronte sa stal predsedom dedinskej organizácie Demokratickej strany a podpredsedom MNV. Moji rodičia si postavili za Slovenského štátu murovaný domec.
     Dve-tri obytné miestnosti. Nebolo to veľa, ale mali sme k tomu na podnájme učiteľa - mimochodom luterána z Turca, čím som získal pomerne skoro ekumenický pohľad. K domu patrila aj hospodárska časť, maštaľka a humno. Kým otec chodil po trhoch, mamka sa starala aj hospodárstvo. Dve kravičky a čo k tomu patrí.
     Navyše mamka v školskom roku 1943/44 absolvovala v Turčianskom Sv. Martine kurz pôrodných asistentiek a bola prvou diplomovanou pôrodnou asistentkou v dejinách obce a vykonávala túto úlohu popri ostatných povinnostiach. Treba tiež poznamenať, že dovtedy pomáhali pri pôrodoch takzvané babicule. Boli to ženy bez odbornej prípravy a do tejto pozície sa dostali tak, že sa jej podaril nejaký pôrod a potom ju volávali.
     Po fronte ma dali do meštianky. V obleku, ktorý prešil z vojenskej uniformy dedinský krajčír Šimún, som na bicykli dochádzal cca 9 km z Horného Vadičova do Kysuckého Nového Mesta. V zime som býval u príbuzných. Keď som ochorel na pľúca, dali ma do Žiliny, kde som býval u sestričiek sv. Vincenta, v sirotári. Nežili sme v nejakom blahobyte, ale ušlo to. V porovnaní s dedinským prostredím to bola taká menšia chudoba.
     Začiatkom roku 1951 sa začalo na nás valiť nešťastie. Zomrela nám mamka. Otcovi zobrali živnosť. To zrejme nebolo na neho málo a tak si v krčme zaspieval: „Hej chlapci spod Tatier, tvrdé päste máte, hej chlapci spod Tatier všetci sa zle máte“. Pár hrncov, ktoré si odložil na povalu pre deti, bolo dôvodom na obvinenie zo sabotáže. Podľa rozsudku sa ďalšieho protištátneho činu dopustil zaspievaním „gardistickej piesne vo vlastnej, ešte reakčnejšej úprave.“ A tak sa mu dostalo Novák, Leopoldova, Jáchymova. Pre mňa bol rozsudok nad otcom v dĺžke jeden rok zdrvujúci. Veď v dedinských pomeroch bolo hrozné, keď niekoho za krádež odsúdili na mesiac. A tu rok. Vtedy som nevedel, že to bol čas masového počtu rozsudkov na dlhé roky, doživotie i hrdelné tresty. To som si uvedomil neskoršie keď súdili Slánskeho a spol. a syn jedného z obžalovaných, môj ročník, podľa novín vyhlásil, že takého netvora nepovažuje za svojho otca.
     Po uväznení otca sme ostali štyri nezaopatrené detí. Náš osud akiste ľudovú demokraciu neinteresoval. Z internátu v Žiline som sa vrátil domov. Bolo treba pomáhať. Vtedy už chodil autobus k vlaku a tak som sa stal autobuso-vlakárom (vlakárov bolo v gymnáziu viac a cestou zo stanice sa hromadne zastavovali vo františkánskom kostole). Dom nám chceli zobrať na obchod, k čomu sa zrejme neodhodlali preto, lebo už od času matkinho chorľavenia bývala u nás matkina sestra tetka Karolína s mužom.
     Otcovo prenasledovanie nadobudlo na intenzite v roku 1958 v súvislosti so „socializáciou dediny.“ Študoval som v Prahe a cez skúškové obdobie, teda asi v júni, mi otec napísal, že mu chcú zobrať „jeho trápenie“. Tomu výrazu som už vtedy sčasti rozumel a rokmi som ho ešte viac precítil. Otec pochádzal z ôsmych detí, skoro nič nezdedil. Ten majetok, čo rodičia získali bol výsledok ozajstného trápenia. Spomínam si, ako som po fronte otcovi pomáhal na sánkach ťahať z Radole, kde mali sídlo svojej živnosti spolu so strýkom Šándorom, debnu s tovarom na stanicu do Kysuckého Nového Mesta. Tam debnu naložil ako spolubatožinu na vlak. Na jarmoku, povedzme v Spišskej Novej Vsi, ju zložil, dopravil na trh a tam v čase, či nečase, predával. Skôr v nečase, lebo pomôcky na domácu výrobu plátna a súkna sa predávali najmä na jeseň a v zime. Večer bolo treba tovar zbaliť, dopraviť na stanicu a takto to chodilo roky. No a teraz, pri združstevňovaní mu takto „odtrápený“ majetok chceli zobrať.
     Temer súčasne s listom od otca si ma predvolal kádrovník a vyčítal mi, že otec napriek tomu, že mňa prijali na vysokú školu „s podmínkou“, nechce vstúpiť do „JZD“. Vyzval ma, aby som otca presvedčil. Najprv som nevedel čo povedať tomuto človeku.
     (Kádrovník, bol to bývalý kováč, mi ešte dal aj - možno dobre myslenú radu. Že to v tom „JZD neni tak zlý“. Že aj on, keď ide do rodiska na dovolenku, že ide na brigádu a vykosí si obilia. Nebol to najhorší ľudský typ - keď si ho porovnávam so všelijakými kreatúrami, ktoré som ako činiteľov komunistického režimu, ale i neskoršie ako rozličných „demokratov“ a „občianskych“ predstaviteľov stretol.)
     - Trochu odbočím: Na stretnutí v Prahe pred Vianocami, po štyridsiatich rokoch od skončenia školy, teda v roku 2000, jeden kolega rozprával, ako si ho kádrovník pravidelne predvolával a vždy mu povedal asi toto: „Váš otec je zavřený jako nepřítel lidu a vy si tady studujete za peníze dělnícke třídy.“ No nechali ho doštudovať, ale nemohol nastúpiť ako asistent k profesorovi Trnkovi, ktorý ho, ako nadaného inžiniera chcel na svoju katedru.
     Napokon som reagoval po pravde. Neviem, čo sa doma deje. Musím porobiť skúšky, ísť domov a zistiť o čo ide. Ako sa neskoršie ukázalo, diali sa doma veci o ktorých som v ďalekej Prahe nemal ani tušenia.
     Na moste pred našim domom sváko Belan mi hovorí, že môjho otca zavreli. Chcel som sa s otcom stretnúť a tak som šiel na ZNB a prokuratúru. Odbili ma. Potom mi niekto priniesol odkaz, že darmo chodím po prokuratúre a ZNB. Treba prísť „za nimi“. Tí „oni“ bol akýsi štáb zložený z miestnych, okresných a možno aj vyšších orgánov, ktorý sídlil v sále hasičskej zbrojnice, ktorá sa inak používala aj na tanečné zábavy a divadelné predstavenia.
     Posunuli ma k náčelníkovi tohto štábu. Bol to predseda, či podpredseda ONV, pochádzal z Brodna či Rudiny a pripomínal mi buldoga. Volal sa Lisko a jeho syn, spolužiak blížil môjmu bratovi. Ten buldog na mňa spustil: - Ja jako člen strany a vlastenec mám radosť z toho, že vy študujete, ale váš otec neplní dodávky a nechce dať pôdu do JRD.
     Je pravdepodobné, že ma vyzval, aby som pomohol otca „presvedčťi“ a poslal ma za veliteľom ZNB, ktorý mi vybaví návštevu otca vo väznici. To je asi všetko, čo mi z tejto scény zostalo v pamäti. Keď si na túto ponižujúcu situáciu po desaťročiach spomínam, nevylučujem, že som si želal, aby toho buldoga trafil šľak.
     Na návštevu do väznice sme šli so strýkom Šandorom. Tiež ho v 51. roku odsúdili na dva roky - mal väčší dom ako aj auto - takú jedenapoltonovú tatrovku. V Novákoch ho v bani zavalilo a tak ho minul Jáchymov a dostal sa skôr domov i keď mal vyšší trest ako otec. Bol to taký vtipný človek. Na Farskej ulici v Žiline sme kupovali pre otca salámu. Strýko platil päťdesiatkorunáčkou. Predavačka sa pýtala, či nemá drobné. - Šak si kúsek odrhnite.
     Vo väznici, sídle ŠtB, v bývalom (aj terajšom) saleziánskom ústave na Rajeckej ceste v Žiline, mal pri návšteve službu predseda MNV v našej dedine. Bolo to symbolické pre ten režim. Keď tento väzenský dozorca neslúžil vo väznici, bol predstaviteľom vlády ľudu na dedine.Na podrobnosti návštevy si nespomínam. Rozhodne som však otca „nepresviedčal“. To sa mi bridilo aj preto, že som sa dozvedel ako niektorí synovia, zamestnaní v mestách presviedčali rodičov, aby „vstúpili“, začo si v niektorých prípadoch vyslúžili veľmi ostrú reakciu rodičov. Postupne som si doma poskladal mozaiku situácie. Otcovi, ako aj iným roľníkom predpisovali tak vysoké kontingenty, že ich nemohol plniť. Niektorí, aby sa udržali, kupovali rozličnými cestami produkty a so stratou ich odovzdávali na verejné zásobovanie. Otec to nevládal, lebo mu nedovolili ani chodiť do zamestnania a teda dodávky neplnil. Ako som sa tiež dozvedel, vtedajšia moc na dedine si veľmi sľubovala od toho, že keď „získa“ do JRD môjho otca, ľahšie sa poddajú ostatní.
     V takejto situácii prišla do domu agitačná skupina vrátane okrskára ZNB a otcovi povedali, že ak nevstúpi do JRD, tak ho zavrú, lebo neplní kontingent. Otec im naozaj prihlášku podpísal.
     Túto skutočnosť však združtevňovaniu odolávajúca dedina považovala za zradu a dala to otcovi pocítiť. Ten sa pobral na MNV a žiadal prihlášku naspäť, lebo ju podpísal „pod revolverom“. Bola to pravda, veď pri agitácii bol ozbrojený príslušník ZNB.
     Keď sme obžalobu, ktorá mala paragrafy asi na 15 rokov so strýkom priniesli advokátke, tá sa roztriasla. Napokon jej však dali obhajobu ex offo.
     Druhýkrát som bol na súde s mojim otcom. Nepamätám sa, či tam bol ešte niekto z mojich súrodencov. Túto otázku si kladiem najmä čo sa týka môjho brata. V 51. roku ešte nechodil do školy. V čase druhého súdu - v 1958. roku - už iste situáciu vnímal. Bol trinásťročný. Súd sa konal v Kysuckom Novom Meste, v rožnej budove na námestí, neďaleko miesta, kde stávala socha sv. Jána Nepomuckého, kým ju komunisti neodstránili a urobili tam verejné záchody. (Ktosi však sochu skryl, opatroval a už je opäť na svojom mieste.)
     Sedel som v lavici pre obecenstvo. Po prednesení obžaloby - asi na 15 rokov väzenia - sudca otcovi oznámil, že ak bude súhlasiť so vstupom do JRD, odsúdia ho len na tú dobu, čo bol vo vyšetrovacej väzbe - asi dva mesiace. Ostala mi v pamäti otcova bezradná postava s bielou páskou na rukáve. Ponuku však neprijal! V tom sa sudca obrátil na mňa, aby som otcovi dohovoril. Ohromilo ma to a určite si pamätám, že som otca na túto duševnú sebapopravu nechcel nahovoriť. Na slová si nepamätám, ale vybľabotal som čosi v tom zmysle, že ja som tam iba ako obecenstvo. Predseda súdu však na otca znova a surovo tlačil. Na otcovi bolo vidieť, že sa nechce vzdať toho svojho „trápenia“. Bola to hrozná scéna. Celkom určite sa pamätám, že som už nechcel, aby otca týrali a zakričal som: Otec, dajte - alebo nechajte - im to!
     Zo zvyšku prázdnin si toho veľa nepamätám. Pravdepodobne som bol aj na nejakej brigáde, zarobiť si. Z dedinskej scenérie mi ostala v pamäti postava akéhosi cudzieho človeka v koženej bunde. Hovorili, že je to zmocnenec ÚV - už neviem či z Prahy, alebo Bratislavy. Noviny Komunistickej strany Pravda priniesli článok, v ktorom sa písalo, že pri zakladaní JRD na Kysuciach došlo k porušeniu socialistickej zákonnosti a prihlášky si možno vziať späť.
     Blížil sa termín zápisu - pre mňa už do 5. ročníka Elektrotechnickej fakulty - ale som nedostával pozvánku na zápis. Aj tak som však zabalil kufor a šiel do Prahy. Hlásil som sa na študijnom oddelení a pýtam sa prečo mi neposlali pozvánku na zápis.
     - Vy jste byl vyhozen. Jdete na kádrový.
     (Neskoršie som sa dozvedel, že ma zo školy vylúčili na základe telegramu zaslaného z rodnej obce. Ten telegram vyhodili z môjho spisu okolo roku 65, keď som bol zamestnaný v Závodoch inžinierskej a priemyselnej prefabrikácie v Bratislave.)
     Zamračený kádrovník ma privítal ako odbavený prípad. Nedal som sa však vyhnať a povedal som mu, že o veci písala tlač.
     - Jó, psal o tom tisk? Nó, to se musí prověřit. Jdi na studijní, ať tě zapíšou.
     Chodil som na prednášky, ale nevedel som ako to ešte dopadne a zrejme som nevyzeral veľmi spokojne. V tejto situácii mi veľmi dobre padlo, keď ma kolega Venca Najman, ádekár - absolvent dělníckeho kurzu, akejsi ročnej rýchlomaturity, ktorú vtedajší režim umožnil šikovnejším robotníkom, členom strany - chytil za plece a hovorí: Karle, my to už nejak spolu dotáhnem. (Vencovi, ktorý bol v čase normalizácie kádrovo postihnutý a po novembri sa dostal znova do funkcie na letisku v Prahe, som sa za toto priateľské gesto poďakoval i pri nedávnom stretnutí štyridsaťročných absolventov. Reagoval zaujímavo. - Vždyť jsme byli vod toho. Mal som dojem, že svoje stranícke tričko nevyzliekol.)
     Na Všechsvätých ma doma pred kostolom oslovil predseda dedinskej organizácie KSS - meno si nepamätám - a hovorí mi, že dostali z okresu požiadavku spraviť na mňa dobrý posudok. Šli sme do jeho drevenice, na druhej strane rieky oproti fare a tam sme ten posudok spolu zlepili. Teda vysokú školu som skončil a dlho som si myslel, že ma po štvrtom ročníku nevyhodili preto, lebo rodná strana si nasadila ľudskejšiu tvár. Moju mienku po rokoch podstatne opravil Gašpar Holienčik, krajan, v kritickom čase – roku 1958- pracovník KNV v Žiline. (Na Zelený štvrtok 2016 mal Gašpar, ktorý zomrel v 94. roku života, pohreb)
     Do agitačného prešu totiž hodili aj jedného Amerikána, tuším z Dunajova, ktorý bol na návšteve v rodnom kraji. K tým tortúram patrilo aj zadržiavanie na okrese s tým, že odtiaľ sa dostane len ten, čo podpíše prihlášku do JRD. Keď sa náš Amerikán dostal von, šiel do Prahy a vyžaloval sa na ambasáde. Američania narobili kriku a výsledkom bolo to prekvapujúce priznanie o „porušovaní socialistickej zákonnosti“. Teda nie zásluhou, čo len chvíľkového počlovečenia rodnej strany, ale vďaka zákroku „imperialistov“ som načas dokončil vysokú školu!
     Po návrate z vojenčiny v roku 1962 ma pridelili za elektromechanika tretieho cechu CHZJD, teda akéhosi šéfa elektroúdržby. V cechu vyrábali umelé hnojivá a kyselinu sírovú. Bola to veľmi ľažká prevádzka. Z pražiacich pecí šlo teplo, prach a škodlivé výpary. Ako všetci zamestnanci v tejto prevádzke, dostal som i ja taký súkenný oblek, do ktorého výpary časom narobili dierky. V tejto prevádzke stáli k dispozícii kanvy s mliekom, ktorého sa mohli zamestnanci do vôle napiť.
     K funkcii patrila povinnosť mávať inšpekčnú službu v celom cechu a to znamenalo aj nočné služby s povinnosťou spraviť opatrenia ak by sa stalo niečo mimoriadne. To som však nezažil. Partia údržbárov bola zohratá a nemával som s nimi problémy. Tie však prichádzali z domu o čom sa ešte zmienim.
     V tom čase som dostal zreteľný signál, že boj o socializáciu dediny - teda i môjho Horného Vadičova - pokračuje. Z učtárne mi oznámili, že som dostal exekúciu na plat, ako spolupodnikateľ podniku, ktorým malo byť hospodárstvo môjho otca. Priznám sa, že ma táto správa rozčúlila a starší kolega ma zaviedol k ekonomickému námestníkovi, ktorý navrhol, že mi dá pôžičku, lebo z príjmu po tej exekúcii by som ťažko vychádzal.
     V takejto nálade som sa vybral na SNR a žiadal sa na nejaké oddelenie, kde môžem podať sťažnosť. Na detaily tejto návštevy na SNR, okrem jedného, ktorý uvediem, si nespomínam. Celkový spôsob môjho vystupovania bol však asi taký, že keby si to nejaký rozzúrený mladý človek dovolil dnes, tak ho ako výtržníka zadržia poriadkové orgány. Na SNR – v dnešnom sídle predsedu vlády - som sa dostal k nejakej sympatickej panej, vlastne súdružke, stredných rokov, ktorá mi poradila, že mám poslať sťažnosť na tie a tie okresné orgány. Ja som vyhlásil, a to je ten detail, že nikde písať nebudem, že toto je bezprávny stav a že žiadam, aby zjednali nápravu. Tá osoba si zrejme uvedomila, že sa ma nezbaví len tak. Spísala so mnou zápisnicu a za pár dní som zo dvoch, či troch okresných inštancií dostal odpoveď v tom zmysle, že exekúcia na môj plat sa ruší. Jeden orgán, tuším prokuratúra, mi mierne vyčítal, že som nemusel robiť až taký humbug.
     Dodatočne som zistil, že v snahe prinútiť otca aby vstúpil do JRD, vymysleli mu akýsi dlh a na tento fiktívny dlh vystavili všetkým z rodiny, čo boli zamestnaní, exekúcie na plat.
     Zdalo by sa, že šikanovanie po tom, čo okresné a miestne orgány dostali po prstoch, prestane.
     Ani po tomto sa však zápas o združstevnenie mojej rodnej podhorskej obce nezastavil. Všímal som si veci viacej a dokonca som chcel odísť do zamestnania bližšie k domovu, do Dubnice, kde som si čosi vyjednal. K takému kroku ma viedli sťažnosti z domu, či už od otca alebo sestry. Z Dimitrovky ma však nechceli pustiť. (Zaujímavá bola argumentácia jedného námestníka, tuším Brosku, neskoršie povereníka, či námestníka povereníka. - Podívaj sa, si mladý človek, ktorý má záujem o kultúru a čo máš v takej Dubnici?)
     Otca vytrvale trápili vysokými kontingentmi ako aj vyhadzovaním zo zamestnania. Bratovi, napríklad, nedovolili ísť na priemyslovku. Chcel som akosi problém riešiť a tak som sa kedysi na jar 1962 vybral za predsedom ONV do Čadce - lebo okres Kysucké Nové Mesto medzičasom pri reorganizácii zrušili. (Mimochodom - nebude to nič nového, ak ho zrušia aj teraz, či už v rámci reorganizácie, decentralizácie, skracovania, odvolávania, alebo iných módnych prúdov.)
     Bol to taký uhladený človek. V podstate som ho poprosil, aby otca prestali trápiť. On prihlášku do družstva nepodpíše, ale nebude si ani líhať pod traktor, ako to zo zúfalstva v tých časoch robili niektorí roľníci. Čosi zamrmlal v tom zmysle, že sa na vec pozrie.
     Reakcia bola prekvapujúca. Okresný plátok Za nové Kysuce priniesol článoček s názvom Chutia im teplé miestečka, podľa ktorého sa všetci v rodine máme veľmi dobre, pracujeme v mestách a zatiaľ otcovo hospodárstvo nikto neobrába. Priznám sa, že keď mi tie noviny ukázali, bolo mi všelijako. Trčalo z toho veľké svinstvo, ale o čo doopravdy šlo, som sa dozvedel až neskoršie. Zbadal som, že vo fabrike sa čosi o mne hovorí. Ako neskôr vysvitlo, článok aj s akýmsi anonymom prišiel do fabriky. Mne úradne nikto nič nepovedal a tak som sa nahneval. Nepamätám sa presne, či k mojej predtým podanej žiadosti o uvoľnenie s cieľom ísť do Dubnice, kádrovník - taký odroň - povedal, že sa jej vyhovuje, alebo že ak si podám žiadosť, že mi vyhovejú. Rozhodol som sa z Dimitrovky odísť. Pre úplnosť však treba dodať, že niektorí predstavení, ako hlavný energetik Procházka, vedúci cechu, taký slušný, žoviálny, zavalitý človek - meno si už nepamätám, ale aj námestník Broska ma odhovárali, aby som neodchádzal, lebo budem ma ťažkosti. - Tu, v Dimitrovke, ma poznajú a bude to pre mňa lepšie. No bol som tým postupom kádrovníka urazený a odišiel som. Skoro sa ukázalo, že ma nikde ako inžiniera nechcú prijať.
     Nastúpil som ako montér do Elektrovodu na Hričovskú priehradu, ktorá sa vtedy napĺňala. Neskôr ma prevelili do Kopřivnice. Tam som sa stretol so zaujímavým ľudským typom, skutočnou obeťou zločinného komunistického režimu. Bol to Maďar kdesi od Dunajskej Stredy, zrejme „kulak“, alebo niečo také, človek vyhodený z dediny, z ktorého spravili proletára. Keď sme montovali vodiče v kanáli, rozprával mi svoj sen. Taký jednoduchý a predsa nedostupný. Sníval ako by rád pestoval zeleninu. Rozprával mi do detailov, čo by v ktorú dennú a nočnú dobu robil, kedy by polieval, kedy odpočíval, kedy vybral zeleninu, aby už skoro ráno mohol byť v Bratislave na trhu. Neviem, či sa mu ten sen splnil, bol už vtedy asi štyridsiatnik.
     Vedel slabo slovensky, ale rozprával aj vtipy. Aj takýto: Kosec kosit. Príde lepšovatel a povedat: Tak kosit - dobre robit - a znázorňuje pohyb kosou doľava, ale tak kosit - znázorňuje ako sa kosa vracia - nič nerobit. Lepšovatel vraví: dáme ešte jedna kosa, aby tak kosit aj tak kosit. Kosec kosit, tak kosit-dobre robit, aj tak kosit-dobre robit. Príde lepšovatel a vravit: Tak kosit-dobre robit, aj tak kosit-dobre robit, ale íst dopredu, nič nerobit. Dáme hrabla do p...... Kosec tak kosit-dobre robit, tak kosit-dobre robit, dopredu hrabat-dobre. Príde lepšovatel a kričat: odmena, ale kosec utekat a vravit: Ja vím - odmena, ešte lampa na k..... zavesit, aby od nevidím do nevidím kosit.
     Keď som jednu sobotu prišiel z montáže domov, vyľakaná sestra Otília mi hovorí ako za ňou prišla suseda, Štefina Králiková, vydatá za Ondreja Majčína. - Nech si ten Karol dá pozor, lebo sa mu stroja strašne zle urobiť a vysvetlila, že keď jej muž prišiel opitý domov, nadával na to, čo na mňa nachystali. Na výbore si povedali, že so starým Kubíkom - ako mojim otcom - už nepohnú, ale po.... mladého - ako mňa. Spozornel som, ale som ešte nevedel o čo ide.
     Medzitým som sa usiloval zohnať primerané miesto. Synovec mojich domácich - Šturdíkovcov, Ing. Anton Vlasák ma doviedol k svojmu riaditeľovi, tuším do Lignoprojektu a ten mi otvorene povedal: Osobne mám k Vám sympatie, ale nemôžem pre vás nič urobiť. O mojom prípade sa zrejme dozvedelo viac ľudí. Jedného dňa mi ujo Miško - ako volali jezuitského frátra Michala Mlčúcha povedal, aby som šiel za tým a tým, že sa pozná s jeho ženou z kostola. Ten muž sa volal Kertész, býval na Trnávke. Bol takého drsného výzoru a stroho sa ma spýtal na moje osobné údaje, o čo ide a kázal mi prísť o nejaký čas. Keď som prišiel, vedel o mne a mojom prípade detaily, ktoré som ani sám nepoznal. Svoje rozprávanie zhrnul asi takto: Vy ste sa do týchto ťažkostí dostali preto, lebo ste sa zastali svojho otca. Ja si to vážim, lebo si viem predstaviť, ako by mi bolo, keby bolo so mnou zle a moji chlapci sa ma nezastali. (S jedným z jeho synov som sa stretol v súvislosti s prácou na projekte polygrafického učilišťa v Rači, kde on bol riaditeľom. Dobre mu padla spomienka na jeho otca, ktorý medzitým už zomrel.) Preto sa pričiním - pokračoval - aby ste boli rehabilitovaný. Ale musíte si dávať veľký pozor. To čo na vás nachystali je vedecky premyslené, aby Vám zlyhali nervy a povedali ste, alebo spravili niečo protištátne a tak Vás mohli zavrieť. Musíte zaťať zuby. A ten, čo to na vás pripravil, pričom spomenul okresného tajomníka pre poľnohospodárstvo - volal sa tuším Čierny - si to odskáče. Nepredstierajte, že by ste boli socializmu oddaný, ale žiadajte si to, čo vám patrí.
     Na jeho odporučenie som šiel aj na úrad predsedníctva vlády do Prahy. Prijal ma tam vľúdny človek, hovoril o sebe asi v tom zmysle, že sám bol prenasledovaný a nabádal ma k trpezlivosti. Vo svetle neskorších poznatkov to bol asi človek, čo sa zaoberal rehabilitáciami.
     Na Kertészovo odporučenie som svoj prípad postúpil tiež kontrolnej a revíznej komisii ÚV KSS. Pri dvoch troch stretnutiach mi starý komunista porozprával čosi o sebe. Bol pôvodom sociálny demokrat. Pracoval v straníckom aparáte, medziiným ako kádrovník na železnici. Pokúšali sa ho zapojiť do akcie proti Rudolfovi Slánskemu. Vybadal, že je to nečisté a dal sa do penzie.
     Komunista Kertész mi porozprával aj takéto zaujímavosti. Dotyčný poľnohospodársky tajomník v Čadci, ktorý akciu proti mne zorganizoval, sa zaplietol do korupcie súvisiacej s výkupom teliat a hrozí mu basa. Ako mi neskoršie povedal on sa z toho vymotal, lebo jeho kumpáni svedčili tak, že ho nezavreli. Viem však, že bol odsúdený jeden sused - vykupovač, ale dlho nesedel - zrejme mu kamaráti z mokrej štvrte pomohli. Príslušný tajomník iba prišiel o miesto. Keď som starého Kertésza navštívil na jeseň 1963, hovoril mi, aby som len bol trpezlivý, kým sa ešte situácia zlepší. Vtedajšie zmeny, to bol nástup A. Dubčeka, označil iba za časť toho, čo sa čakalo od vtedy konaného zasadnutia ústredného výboru.
     Medzičasom sa môj prípad dostal cestou jezuitu Ferdiša Takáča do uší Ing. Ivanovi Mrvovi, vedúcemu projekcie ZIPP a cez neho riaditeľovi ZIPP Ing. Jozefovi Kanásovi. Ten moju žiadosť o zamestnanie nezamietol. Ako som sa neskôr dozvedel, keďže nebol člen komunistickej strany, nemusel sa - na rozdiel od iných riaditeľov - riadiť akousi morbídnou straníckou inštrukciou voči mne.
     Ferdiša Takáča som stretol po prvýkrát na stretnutí skupiny asi tridsiatich mladých ľudí v dome rodičov neskoršieho zverolekára Jula Zaymusa v Gbeľanoch pri Žiline, na jar v roku 1951 alebo 1952. Zavolali ma tam spolužiaci ktorí prišli do nášho gymnázia z cirkevných škôl, konkrétne jezuitských, saleziánskych atď. Dôveru som si získal zrejme svojim vystúpením proti tomu, aby sme odoslali rezolúciu žiadajúcu prísne tresty pre vtedy súdených biskupov. S Ferdišom som bol v kontakte viac ako polstoročie až do roku 2013, kedy sme ho pochovali v Chorvátskom Grobe.
     Ing. Ivan Mrva, projektant cementární v Keramoprojekte Trenčín, kde po vypudení z kláštora pracoval Ferdiš ako knihovník. K nemu - do ústavnej knižnice - si chodil Mrva ako aj iní projektanti podebatovať. Ich priateľstvo trvalo tiež celý život. V roku 2014 sa Ivan dožil 90 rokov. Zomrel ako deväťdesiattriročný. Párkrát navštívili Ferdiša v Ivanke a v apríli 2013 sme ho boli v Grobe pochovať.
     Ing. Jozef Kanás, bezpartajný odborník, ktorému dali na riaditeľovanie výnimku. Keď už zabehol tento dodnes prosperujúci komplex - ZIPP, vyhodili ho do bezvýznamnej pozície. Kým však bol riaditeľom, pomáhal proskribovaným.
     Pomohol aj mne. Vzhľadom nato, že nebol straník, nemusel sa riadiť tou akousi morbídnou inštrukciou a teda odmietnuť ma. Keď to pomery dovolili, prijal ma do oddelenia Ing. Mrvu, Keďže Ing. Kanás ma neodmietol ako uchádzača o zamestnanie, sem-tam som sa zastavoval aj na ZIPP – e, kde som dostával také neurčité informácie.
     V tom čase, asi koncom roku 1963, na podnet súdruha Kertésza, som navštívil redaktora Viliama Majkúta v Pravde. (V 68. roku sa stal šéfredaktorom Pravdy, neskoršie ho vyhodili.) Rozprávali sme sa v prítomnosti ďalšieho redaktora - Mešku o ktorom som sa neskoršie dozvedel od Vila Kovára, že bol svojho času redaktorom Gardistu.
     Koncom roku 1962 som prešiel z Elektrovodu k „fajnovšej“ robote, do Závodov priemyselnej automatizácie Praha, na pracovisko Slovnaft. Po čase, v roku 1963 ma „prevelili“ na VSŽ do Košíc. Neskoršie, mi jeden kolega povedal, že do Košíc ma preložili preto, lebo Bratislava je blízko hraníc a mohol som utiecť.
     Tie dva roky montéra s inžinierskym diplomom mali aj dobrodružné stránky. V montážnej skupine na VSŽ bolo viac montérov z Uble. Ublianská dolina ma lákala, lebo z Mňačkových reportáži Kde končia prašné cesty – v nej aj veľmi hrubo zhanobil biskupa Jána Vojtaššáka - to bolo čosi exotické. Preto, keď sa vyskytla príležitosť pozrieť sa tam, využil som ju. Prechádzal som sa dedinou a dostal sa až k hraničným závorám s Podkarpatskou Rusou alebo ako sa to vtedy volala so Zakarpatskou Ukrajinou. Zúčastnil som sa tanečnej zábavy, kde bol aj tamojší pravoslávny pop. (Oveľa neskoršie som sa dozvedel od Miroslava Kusého, že na filozofickej fakulte v Prahe zháňali v roku 1950 študentov, ktorí by chceli ísť za popov. Možno, že na tej zábave to bol jeden z tých popov vyškolených a dosadených komunistickou stranou slúžiacou vtedy záujmom boľševikov. Čo-to som sa dozvedel o násilnom zrušení Gréckokatolíckej cirkvi)
     Na VSŽ som zažil „historickú udalosť“ - spustenie prvého objektu. Bola to prvý kotol na teplárni. Mal sa dokončiť k výročiu VOSR (Veľká októbrová socialistická revolúcia, ktorá sa - mimochodom - oslavovala v novembri.) Objekt však zďaleka nebol pripravený na spustenie. prevádzky. Chýbalo medziiným olejové hospodárstvo, ale aj potrubie od kotla ku komínu. Aby mohli v kotli akože zapáliť oheň, osadili dobre zamaskované zariadenie so sudom nafty a tak mohol krajský tajomník urobiť slávnostný akt spustenia prevádzky, samozrejme na počesť VOSR. Aby v televízii ukázali dym z komína, zapálili v komíne térpapier.
     Pravda priniesla reportáž zo spustenia teplárne. Podľa nej „na VSŽ panuje radostná nálada, pod kotlom horia horáky“. Zo slušnosti neuvediem reakcie montérov. Veď v šatni bola zima ako v ľadničke.
     V apríli 1964 vyšiel v Pravde rozsiahly článok od redaktora Majkúta o mojom príbehu s názvom Inžinier hľadá miesto. Tam písal aj bratovi Mikulášovi. Po vyjdení článku v Pravde sa rozhodli ma prijať ako projektanta do ZIPP.
     Rozlúčka s kolegami - montérmi na VSŽ bola priateľská a niektorí sa aj ospravedlnili, lebo oni všeličo iné počuli. Po nej som odcestoval do Bratislavy.
     Prišiel som na kádrové oddelenie ZIPP. Kádrovníčkou bola pani Paldiová, ktorej manžel mal vyššie postavenie na generálnom riaditeľstve Prefabrikácie. Ako straníčka bola pridelená bezpartajnému riaditeľovi Ing. Kanásovi. Pozdravím a súdružka kádrovníčka, u ktorej som už predtým zo dva razy bol, nič. Pozriem sa bližšie a vidím ako si utiera slzy a smrká. Uplynula hodná chvíľa, kým prehovorila. - Ja, keď som Vás prvýkrát videla, hneď som vedela, že to čo o Vás bolo v papieroch, nie je pravda. Súdruh riaditeľ mával novinami a hovoril: Podívajte sa, akému človekovi sme my pomáhali.

     O nejaký čas mi prišlo pozvanie na kontrolnú a revíznu komisiu ÚV KSS. Prijala ma súdružka, ak si dobre pamätám, Luptáková. Dozvedala sa, či už mám primerané zamestnanie. Mám dojem, že sa aj pýtala, či by mi mohla nejako pomôcť. Nepýtal som nič. Na záver povedala čosi ako ospravedlnenie, že aby som nejako zabudol, či prepáčil tie nepríjemnosti, ktoré som zažil a že boli aj horšie postihnutí.
     Po odchode z Košíc som nastúpil na jar 1964 do ZIPP - závody inžinierskej a priemyselnej prefabrikácie. Bol to prosperujúci podnik. S jeho prvým riaditeľom Ing. Jozefom Kanásom som sa rád stretol aj po desaťročiach, keď ešte chodil do spoločnosti.
     Po nástupe na ZIPP som mal čosi vybaviť u Dr. Knappeka v nejakej kancelárii, tuším na osobnom. Len čo som vošiel do kancelárie, videl som muža, ktorý sa do tohto prostredia nehodil. Až neskoršie som sa dozvedel, kto to bol.
     Ľudovít Knappek (1906 – 1983), univerzitný profesor, dekan Právnickej fakulty, rektor Slovenskej univerzity, odborník v cirkevnom práve, zaoberal sa problematikou slovenskej cirkevnej provincie, vzťahom cirkvi a štátu. Po rokoch, čo živil početnú rodinu kopaním kanálov a podobnými prácami, mu inžinier Jozef Kanas umožnil vhodnejšiu prácu.






Rodiný dom Mikuláša a Hermíny





Mikuláš Kubík, Hermína,Otília, Karol, Justína





Mikuláš, narodený, keď sa dolu dedinou valili ruské tanky





Promócia Mikuláša, r. 1969