Konfederácia politických väzňov Slovenska
Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, mobil: 0904 427 201 (Peter Sandtner), 0902 555 321 (Anna Caputova), fax: 00421-2-52442321,
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
Hlavná stránka | Časopis | Organizačná štruktúra | Dokumenty | Pozvánky | Fotoreportáže | Darujte 2%

 

Naše svedectvo 1/2019 (január – február), ročník 20, ISSN 1335-9606

Portrét čísla
Radislav Wagner / Ján Golian

Svedectvá

Viliam Záhora
/ Roland Valko
Tibor Hrdlička
/ Roland Valko
S povolávacím rozkazom čakali, kým nemal zlý posudok
/ Veronika Prušová
Soňa Rafajová
/ Ján Golian
Mojich 40 mesiacov v PTP
/ Štefan Jašo
František Šlachta
/ Roland Valko

Spravodajstvo KPVS
Naši jubilanti
Odišli od nás
Oznamy

 

 

Z uverejnených článkov vyberáme:




Portrét čísla

Radislav Wagner

Ján Golian


     Príbehy ľudí 20. storočia, ktorí trpeli v čase komunistickej totality, sú veľmi rozmanité. Hlavne v 50. rokoch používal komunistický režim rôzne formy nátlaku, aby sa dokázal so svojimi údajnými nepriateľmi vysporiadať a aj ich potrestať. V životnom príbehu Radislava Wagnera nachádzame až tri rôzne tresty režimu namierené voči jeho osobe. Ešte ako maloletý bol politickým väzňom, neskôr ho poslali do jáchymovských baní a po prepustení sa musel hlásiť v pomocnom technickom prápore. Nehovoriac o tom, že Radislav zostal režimom perzekvovaný až do jeho pádu v novembri 1989.

     Príbeh Radislava Wagnera sa začal písať v oblasti Sudet, v obci Vojkovice, južne od Brna. Tam sa 15. marca 1932 narodil ako druhorodený syn v rodine dentistu Václava a jeho manželky Jozefíny, rodenej Večerovej. Otec dentista, v dnešnej terminológii zubný technik, vykonával veľmi žiadanú prácu, ktorá bola aj adekvátne ohodnotená. Preto sa otec dokázal o svoju početnú rodinu postarať. Po synoch Václavovi a Radislavovi, narodených na začiatku 30. rokov, prišli do rodiny ďalší dvaja bratia narodení na konci druhej svetovej vojny, Dušan a Mirek a na prelome 40. a 50. rokoch aj vytúžená dcéra Svatava a najmladší brat Josef. Hlavne z hľadiska veľkého vekového rozdielu mali k sebe najbližšie najstarší bratia: „Otec ako dentista dobre zarobil, mal najskôr motorku a potom auto, čo nebolo bežné. Keď boli naši niekde v divadle alebo prosto z domu, my s bratom sme auto vytiahli z garáže a preháňali sa na ňom okolo dediny.“

     Na južnej Morave (vtedy súčasť Protektorátu Čechy a Morava) prežil Radislav aj druhú svetovú vojnu. Z Vojkovíc sa rodina presťahovala do Hrušovian, čo bola prevažne nemecká dedina. Napätie medzi obyčajným obyvateľstvom počas vojny však výraznejšie nekulminovalo. Najhoršie časy rodina zažila počas ukrývania sa v pôvodnom obydlí v českej dedine Vojkovice, keď prišla sovietska armáda. V apríli 1945, keď front prechádzal cez Moravu, bola Radislavova mama vo vysokom štádiu tehotenstva. To však neprekážalo jednému ruskému vojakovi, ktorý sa pokúšal ženu pred vlastným manželom a troma deťmi znásilniť. S podnapitým vojakom zápasili obaja rodičia, až si dentista Wagner spomenul, čím by svoju manželku mohol „vykúpiť„: „Otec ako dentista pracoval aj so zlatom, mal také pliešky zlata, z ktorých robil korunky, tak ich dal Rusovi plnú krabicu. A ešte mal fľašu čistého liehu. Ten, keď videl fľašu, tak mamu pustil a na mieste ju vypil. Čistý lieh! Iba otočil do seba a vypil!“

     Po príchode do Hrušovian rodina zistila, že v ich rodinnom dome sídli sovietsky štáb. Preto im museli nechať praktický celý dom a päťčlenná rodina sa presťahovala do dvoch izieb, ktoré boli pôvode ambulanciou a čakárňou otcovej zubárskej praxe: „Rusi, keď zistili, že otec je zubár, tak každý z dôstojníkov chcel mať zlatý zub. No a keď otcovi došlo zlato na korunky, oni vytiahli svoje zlaté ruble. Otec vzal rubeľ, išiel za kamarátom na stanicu, ktorý obsluhoval lokálku, ten po rubli prešiel na koľajnici, rozmasíroval to zlato a z toho urobil tie zuby. Oni nám za to dávali potraviny, tak sme sa nemali zle, otec bol z tohto hľadiska veľmi šikovný.“ Radislav spomína, že front prešiel rýchlo, boje prebehli medzi jeho domácimi dedinami Vojkovice a Hrušovany: „Bola tam akurát armáda generála Malinovského. No a ten mal jednotku z väzňov, to bola zberba, čo boli odsúdení na smrť, tak im dali možnosť, že buď pôjdu na front alebo ich zastrelia. No tak takáto to bola partaj.“

     Vzdelaná a dobre situovaná rodina sa snažila postarať o svoje deti už od malička. Po obecnej škole v Hrušovanoch navštevoval Radislav reálne gymnázium v Brne. Krátko po februári 1948 sa na juhu Moravy, kde býval, stretával s príbehmi ľudí, ktorí svoj nesúhlas s novým režimom riešili nedovoleným opustením krajiny. Takto aj Radislav ako študent sexty dostal spolu so svojimi ďalšími spolužiakmi nápad „odísť za kopečky„. V roku 1949 sa sedemnásťroční chlapci vydali na hranice. Šiesti gymnazisti sa rozdelili na dve trojice. V skupine cestovali tak, že sa vo vlaku tvárili, akoby sa nepoznali. Stretli sa až v lese, kde mali hranicu spoločne prekročiť: „Išli sme lesom v polohustej hmle, aj sme sa kryli a krčili. Zrazu sme zbadali hraničný kameň, tak sme sa potešili: ,Chlapi, dobre je, už sme vonku!‘ Tak sme sa postavili a zrazu: ,Stát!‘ A tak nás aj chytili.“ V krátkom procese ich odsúdili, hoci vyšetrovatelia im stále neverili, že nič neprenášali a že chceli odísť na vlastnú päsť, bez prevádzačov: „My sme ani nevedeli, že treba mať prevádzačov.“ Radislav hovorí, že vo všetkej smole mali ohromné šťastie, lebo v roku 1949 ešte platil starý zákon, hovoriaci o nedovolenom narušení hraníc. Keby ich súdili o pol roka neskôr, keď už platil nový zákon tvrdého režimu, museli by si odpykávať trest aj za špionáž či rozvracanie republiky. Takto vzhľadom na ich neplnoletosť dostali len polročný trest, ktorý si odsedeli vo väzení v Brne.

     „Pri vyšetrovaní sme aj dostali pár faciek, ale to bolo nič.“ Horšia situácia už bola vo väzení v Brne: „Tam nás všetkých troch uväznili, ale každého osobitne na iné poschodie. To bola väznica postavená za Márie Terézie, tak si viete predstaviť, ako to tam mohlo vyzerať. To boli podmienky, žiadne splachovacie záchody. Iba v rohu bol položený – zámek sme to volali –a na cele nás bolo šesť. Ráno sme to museli vyniesť, vyliať do kanalizácie, vydrhnúť a vždycky to robil ten, čo bol najmladší. Museli sme to drhnúť pieskom a druhý najmladší pumpoval vodu. Tak tá basa nejako prešla.“

     Po návrate z väzenia nemal Radislav v rukách žiadne remeslo a do školy sa už vrátiť nemohol. Vhod mu padla práve jeho veľká vášeň k motorizmu: „Keďže som dobre vedel šoférovať už od svojich študentských rokov, urobili ma šoférom na traktorovej stanici. Popri robote som si urobil vodičák na všetky skupiny okrem autobusu. Časom mi prischol aj kombajn, ktorý sa tam dostal z Marshallovho plánu z Ameriky a nikto ho nevedel obsluhovať. Ja, taký fagan, som sa začal okolo toho motať a povedali mi, že ak si to dám do chodu, tak môžem na tom chodiť. Tak som to aj urobil a už som bol kombajnistom.“ Kombajn sa mu však stal osudným, lebo bol v zlom technickom stave. Potom, ako odmietol príkaz od agronóma-komunistu, aby s ním absolvoval ďalekú cestu, dostal sa s ním nielen do konfliktu, ale následne utŕžil aj politický trest: „Potom som prišiel na žandársku stanicu, tam si ma podali a povedali mi: ,Buď do basy, alebo do Jáchymova!‘ No tak som si vybral Jáchymov.“

     Devätnásťročný mladík odišiel do bane Svornosť, kde mal odpracovať jeden rok. Nebol vedený ako politický väzeň, ale býval na ubytovni, na ktorej bol pod dozorom: „Robil som na tom najspodnejšom poschodí asi 1200 metrov pod zemou ako pomocník raziča. Tak som mu podával všetko potrebné. Ešte podradnejšiu robotu robili politickí väzni a aj niekoľko vojenských zajatcov, pár Nemcov tam bolo.“ Hoci tam panoval veľmi prísny režim a stráž bola na vysokej úrovni, z času na čas sa objavil aj zúfalý pokus o útek. Svedkom jedného z nich bol aj Radislav, keď sa striedali zmeny: „Naraz sa porobil krik a streľba. Vtedy sa traja, čo vyfárali, pokúšali z tej šichty utiecť. Nejako využili chvíľku nepozornosti bacharov, vymotali sa z reťazí a ušli. No ako začali utekať, tak pochopiteľne veľká streľba. A na druhý deň som sa dopočul, že ten jeden sa dostal až k nejakému domu, kde búchal na dvere, aby ho pustili. No tí ľudia sa ho báli prichýliť, tak tam stihol dobehnúť nejaký bachar, väzeň sa akože vzdal, ale aj tak ho zastrelil.“

     Radislavove konflikty so štátom veľmi ťažko niesli jeho rodičia. Išlo im nielen o ich ďalšie malé deti, ale aj o postavenie, keďže otec Václav bol členom komunistickej strany. Aj preto prijali možnosť odsťahovať sa na Slovensko, kde bol po vojne veľký nedostatok dentistov. Prišli na stredné Slovensko, najskôr do Podbrezovej a zakrátko sa presťahovali do novej bytovky v Piesku, kde sa stavala strojnícka fabrika a otec tam mohol vykonávať svoje povolanie. Po ročných útrapách v Jáchymove za nimi prišiel aj Radislav. Vďaka otcovej známosti ho zamestnali najskôr na údržbe a čoskoro mu vodičský preukaz otvoril dvere k práci šoféra. O niekoľko mesiacov neskôr mu prišiel povolávací rozkaz na vojenskú službu. Zlou predtuchou bol dátum nástupu. Nemal rukovať v októbri, ako bolo zvykom, ale na útvare sa mal hlásiť už v auguste 1952.

     Po krátkom čase zistil, že nerukuje k bežným vojenským jednotkám, ale k pomocným technickým práporom do Mimone v severných Čechách: „Po krátkom výcviku nás rozdelili. Jedni išli do baní, iní na stavby, tak ja som sa dostal do stavebnej výroby v okolí Olomouca. Ale v tom päťdesiatom treťom roku sme to mali ťažké. My sme nemali ani uniformy. Ja som mal československé čižmy, české nohavice a nemeckú bundu, na ktorej boli gombíky prešité. Keď za mnou prišla manželka, tá ma ani nemohla poznať.“ Radislav robil vo firme Moravostav: „Tam nám aj platili, normálne ako robotníkom. Niečo sme dostali na ruku, časť na knižku a časť boli vojenské zrážky.“

     Pláca „pétépákov„ na pozemných stavbách však záležala od ich pracovného nasadenia a výsledkov, ktoré pre firmu prinášali: „My sme plnili normu na vyše dvesto percent. Prosto tí šoféri, tí o nás bojovali. Oni nechceli civilistov, oni chceli nás, lebo vedeli, že s nami narobia fúr a oni boli zasa hodnotení podľa toho, koľko odviezli. Koľko toho na kilometer urobili. Na základe toho, že sme takto robili, tak som mal aj vysoký zárobok. Ja som zarobil aj dvadsaťtisíc. Takže som dostával desaťtisíc na ruku a desaťtisíc na knižku. No ale to už nemalo bohvieakú hodnotu, tých druhých desaťtisíc.“

     Ešte pred nástupom na vojenskú službu sa Radislav zoznámil s dievčaťom Máriou Krupovou, ktorú však všetci volali Vierka. Tá za ním chodila aj počas vojenčiny, viac času na seba však mali až po sobáši v apríli 1953. Potom mohli byť spolu aj častejšie, ale čas vojenskej služby sa vliekol veľmi pomaly. Čoskoro Radislav zistil, že jeho nezmyselná vojenčina sa na dobré nebude dať využiť ani po skončení služby. Sprvu dúfal, že so zarobenými peniazmi si mladomanželia pomôžu aspoň na začiatku svojho spoločného života: „Potom prišiel rok päťdesiattri, prišla zmena peňazí a čo sme mali na knižke, to nám zredukovali 1:50 a nakoniec sme z toho nemali nič. Tak keď som skončil vojnu, som z toho manželke kúpil šijací stroj. To bolo všetko, čo som za dva roky na tej vojne nadobudol.“

     Pred vytúženým civilom sa vojakom služba nejako záhadne naťahovala. Nastúpili v auguste, tak aj rátali, že ich po dvoch rokoch prepustia. Avšak krátko pred plánovaným civilom im povedali, že domov pôjdu v októbri. Ani to sa ale nesplnilo a následne dostali informáciu, že na konci novembra: „A vtedy boli voľby. Nás pétépákov v celej krajine bolo plno, tak sa báli, aby sa nič nestalo. Týždeň pred voľbami sme všetko odovzdali, nechali sme si uniformu. V tej sme museli ísť aj voliť. V predvečer prišiel politruk: ,Chlapci, nerobte zo seba žiadnych gerojov. Máte uniformu, aj keď už máte prepúšťací rozkaz, ale furt ste vojaci a my to môžeme kedykoľvek stopnúť.‘ No a vtedy sa volilo manifestačne. Tak sme odvolili, prezliekli sa do civilu, a tak nás po skupinkách púšťali domov.“

     Radislavov otec si bol ako hlava početnej rodiny vedomý, že v ťažkých povojnových rokoch sa musí o svoju rodinu postarať. Cez týždeň pracoval ako dentista v Piesku a cez víkendy chodil po lazoch v okolí Kokavy nad Rimavicou po domoch a tam opravoval chrup miestnym obyvateľom. Tí však nemali peňazí nazvyš a svojmu zubárovi platili v tom, čo si sami dopestovali, teda v potravinách: „Ja som bol vtedy na vojne. On chodil autom, ktoré si väčšinou nechal v tej Kokave, a po lazoch chodil pešo. Len to auto sa komunistom časom zdalo podozrivé, čo tam stojí cez víkendy. No a nejaký gazda mu raz ponúkol polovičku svine. Našiel sa nejaký konfident, ktorý o tom vedel a udal ho. A tak ho chytili, všetko mu zabavili a odsúdili ho na osem mesiacov. Len ho hneď nezavreli.“ Vtedy manželia Wagnerovci čakali narodenie šiesteho potomka a okrem toho mali tri malé deti. Preto sa rozhodli vrátiť do svojho domu na Morave. Václav si však povedal, že si trest musí odsedieť, a zaklopal na brány ilavskej väznice: „Prišiel tam a hovoril, že ide nastúpiť na trest. Oni mu povedali, že ho tam podľa mena neevidujú. On však tvrdil, že je odsúdený, tak mu povedali: ,Tak poďte dnu.‘ A tak ho zavreli.“

     Radislav bol vtedy na vojne a vďaka svojmu žoldu mohol svoju mamu a štyroch súrodencov počas otcovho väznenia podporovať: „Mama zostala bez prostriedkov, len ja som vtedy niečo zarábal ako ten pétepák, tak ja som mame každý mesiac posielal tých tisíc korún, čo som zarobil.“ Po uplynutí otcovho trestu však prepustenie neprichádzalo. Prepustili ho, až keď Radislavova mama písala sťažnosti. Neskôr sa zistilo, že Václav Wagner starší sedieť ani nemusel ísť, keďže sudca, ktorý vyniesol rozsudok, medzičasom umrel a na jeho spisy sa zabudlo: „Keby nebol mal iniciatívu, tak by ani nebol nesedel. On bol pritom komunista. Ešte aj ja keď som bol vo väzení, tak sa ma verejne vzdal a vydedil ma. Ale keď ho potom zavreli, momentálne bol triezvy a aj vystúpil zo strany.“

     Po návrate z vojenčiny Radislav opäť pracoval ako šofér. Keďže dobre rozumel benzínovým motorom, časom ho presunuli na montáže a neskôr na konštrukcie. Popri práci si Radislav urobil aj odbornú školu: „V rokoch 1960 až 1965 som chodil do večernej priemyslovky. Kreslenie ma bavilo a bol som na to aj nadaný. Potom som si sám postavil dom, tak ma zobrali na stavby.“ Hoci pracoval „od nevidím do nevidím„ a bol aktívny pri každej práci, bol stále pod dozorom: „Bolo to ešte v roku 1982, keď som si musel urobiť odbornú kvalifikáciu. Mal som byť ako kádrová rezerva na vedúcich výstavby. Keď to môj nadriadený, ktorý ma navrhol, povedal kádrovčíkovi, tak ten iba: ,Wagnera?! Však ten je nespoľahlivý!‘ Tak ja som robil ako somár, ja som drel sobotu-nedeľu, na mňa bol spoľah, ale pre neho som bol stále nespoľahlivý. Ale na robotu, to som bol dobrý.“

     Radislav sa z vojenčiny vrátil ku svojej manželke Vierke. Tá však pre ťažkú prácu v strojárňach v Piesku ochorela a nemohla mať vlastné deti. To však neuhasilo túžbu Wagnerovcov po potomstve, a tak sa im v roku 1963 podarilo osvojiť si ročného chlapca Julka. Cez jeho manželstvo sa dožili aj dvoch vnukov. Po roku 1989 sa dlhoročný zamestnanec strojární ekonomicky postavil na vlastné nohy a pokúšal rozbehnúť podnikanie. S bývalými kolegami začali konštruovať elektrokotolne. Po úspechu však prišiel do Radislavovho života ťažký infarkt, ktorý ho donútil vzdať sa tohto sna. Aktívny dôchodca nedokázal sedieť na mieste, tak ešte chvíľu opravoval automobily a venoval sa práci s drevom. So starobou prišla aj choroba a hlavne slabnúci zrak, ktorý mu znemožnil venovať sa svojím koníčkom. Pociťuje to hlavne po odchode milovanej manželky na druhý svet, hoci z neho ide optimizmus, s ktorým sa mu podarilo prekonať všetky životné príkoria.

Článok vznikol vďaka spolupráci s Post Bellum





Radislav Wagner v mladosti




Radislav Wagner v PTP - najvyšší




Radislav Wagner